Jindřichohradecká úzkokoľajka
Autor: Michal Uriča
Začiatkom septembra sme sa vydali na návštevu ku našim západným susedom za rieku Moravu. Našim cieľom bol tentokrát prírodný park Česká Kanada, ku ktorému ma priviedlo jedno z monotematických čísel časopisu Země světa (Jún 2007, Česká Kanada – Jindřichohradecko). Za necelých päť dní sme v parku toho pochodili neúrekom, no ako mužovi – stále chlapcovi mi azda najviac učarovala Jindřichohradecká úzkokoľajná železnička. Pre toho, kto nedočíta do konca, toto si určite nenechajte ujsť!
História najrozsiahlejšieho českého úzkokoľajného systému siaha do roku 1897, kedy bola prvá úzkokoľajová trať v Čechách otvorená v dĺžke 33 km z Hradca do Nové Bystřice. Už v roku 1906 ku nej pribudlo pokračovanie v dĺžke 46 km do Obrataně. Rozchod koľají je len 760 mm, pre porovnanie normálny rozchod je 1435 mm. História bola železnice komplikovaná ako to už býva, záchranou sa zatiaľ ukázala privatizácia v rokoch 1997-98. Ostal tak zachovaný technický klenot, ktorý dodnes funguje a ukazuje čriepky z minulosti aj pre dnešeného človeka. Stačí už len prvé nasatie atmosféry na stanici, kde vedľa seba stoja budovy Českých drah a Jindřichohradeckých místních drah.
Po zhliadnutí stránok Jindřichohradeckých místních drah (www.jhmd.cz) som sa dozvedel, že prevádzkujú viacero vlakových spojení a samozrejme aj parné vlaky. Ako som zistil, počas septembra premávajú len v soboty. Na mailový kontakt uvedený na stránkach som napísal a poprosil o rezerváciu dva dni vopred, už po našom príjazde do Českej Kanady. Obratom som dostal milú odpoveď s potvrdením rezervácie a inštrukciami. Vláčik má odchod do Novej Bystrice zo stanice JHMD v Jindřichovom Hradci o 10:50.
V sobotu sa zobúdzame do poriadne upršaného rána. Obloha je zatiahnutá nepreniknuteľným šedým plátnom, z neba padajú priam vodopády. S malými dušičkami odchádzame z penziónu v Českom Rudolci. Pred nami je necelých tridsať kilometrov jazdy, odhadom pol hodinka. Pred Hradcom počuť buchot, to nám padajú kamene zo sŕdc, dážď ustupuje, hoci obloha je stále zatiahnutá. Prichádzame na stanicu a bez dychu sa priam trielim ku pripravenej súprave parného vlaku, na ktorej čele stojí dymiaca parádnica, z Poľska dovezená lokomotíva U46.101 vyrobená v roku 1916. Sprievod vlaku, dievčatá, nám ukazujú, kde sú naše rezervované miesta, nachádzajú sa na začiatku vlaku. Svoje samozrejme za sebou nemá len lokomotíva, ale aj samotné vozne, niektoré údajne viac ako storočné, ktoré dotvárajú krásnu historickú atmosféru. Máme ešte čas a tak fotíme lokomotívu a celú súpravu, obdivujem kuriča, ktorý tu už hodnú chvíľu určite maká, aby všetko bolo pripravené na jazdu. Na nástupišti to žije, okrem parného vláčiku prichádzajú a odchádzajú aj klasické vláčiky poháňané dieslovými „žehličkami“.
Zdá sa, že všetko je pripravené na jazdu, môžeme nastupovať. Lokomotíva spustí svižný hvizd z píšťaly, prichádza trhnutie a prešmyknutie kolies lokomotívy po uvoľnení tlaku a rozbiehame sa. Samozrejme, žiadna F1 sa nekoná, všetko ide pekne pomaly, až tak dobre to padne po úteku z uponáhľanej reality. Spúšťame okienko a sledujeme ubiehajúcu krajinu. Všetko buchoce, rachotí, za lokomotívou je plno dymu. Nedá mi to, vystrkujem hlavu z okna. Čuduj sa svete, do tváre aj vlasov ma bičujú kúsky uhlíkov vyletujúce z komína lokomotívy. Nevadí, za ten pohľad to stojí. V zákrutách trate vidím krásne celú súpravu deduškov vozníkov, ťahanú parnou babičkou. Po prvom úseku, kde lokomotíva sleduje „trojkoľaj“ klasickej a úzkokoľajnej železnice, túto opúšťame aj s trolejovým vedením. Ostáva už len úzkokoľajka a mračno dymu za rachotiacou súpravou.
Začína prvé stúpanie, prechádzame Jindřiš, po ľavej ruke máme Hamerský potok, nasleduje zastávka Blažejov, prechádzame pomedzi Krvavý a Ratmírovský rybník. Krajina je rovinatá, vyklonenému z okna mi vietor veje vo vlasoch. Zastavujeme v Malom Ratmírove, Střížoviciach a po prejazde po novovybudovanom mostíku sa dostávame do stanice Kunžak – Lomy.
Stojíme a už dosť dlho sa nehýbeme. Rozmýšľme, čo sa deje. Kuknem z okna a všetko je hneď jasné. Lokomotíva je odpojená, stojí obďaleč pred nami na koľaji a obsluha dopĺňa do cisterny vodu. Vystupujeme a pridávame sa ku davu „cvakačov“. Inak v súprave je zaradený aj bufetový vozeň, takže sa dá aj občerstviť, škoda, že je taká zima a v nevykurovaných vozňoch ma to na pivko neláka. A majú aj môj obľúbený kvasinkový Bernard...
Cisterna je naplnená, nasadáme na svoje miesta a vláčik sa opäť rozbieha. Už ťažšie, pretože, ráz krajina sa zásadne mení. Vchádzame do hustých lesov Českej Kanady a lokomotíva zťažka pufká v stúpaní masívu Vysokého kameňa, ktorý je so svojimi 738 metrami najvyšším vrcholom Českej Kanady. Pri pohľade z okien sa mihajú stromy, pri lepšom pohľade vidíme, že aj tu je toľko hríbov, akoby ich niekto sial... V tomto hustom lese zrazu zastavujeme a ľudia sa hrnú von. Sme na zastávke Kaproun, po chvíli zisťujeme čo sa deje. Nuž, sila Járu Cimrmana nemá hraníc a aj toto miesto je späté s legendou. Ako hovorí tabuľka, v roku 1900, presnejšie v noci z 28. na 29. júna, tu bol Mistr Jára Cimrman vysadený z vlaku z Novej Bystřice. V roku 1930 na jeho počesť zriadili na tomto mieste zastávku a na 100 výročie tu bola dokonca odhalená aj pamätná doska.
Sprievodcovia majú problém nahnať ľudí naspäť do vozňov, aby sa minimalizovalo meškanie, na tejto zastávke totiž nie je plánovaná dlhšia prestávka. V peknom stúpaní sa lokomotíva zťažka a len pomaly rozbieha, ale darí sa a prichádzame na najvyššie miesto na trati, Senotín, v nadmorskej výške 670 metrov. Ak by sme tu boli v sezóne a na bicykloch, urobíme to, čo tu zvyčajne robí mnoho ľudí. Vyložili by sme dvojkolesových tátošov a spustili by sme sa ľubovoľným smerom po niektorej z lesných ciest. Parná súprava myslí totiž aj na cyklistov a zaradený je vozeň na prepravu bicyklov.
Klesáme nižšie do stanice Hůrky, kde sa na výhybkách míňame s dieselovým vlakom z Novej Bystrice. Za touto zastávkou už pozvoľna opúšťame lesy a dostávame sa ku rybníku Osika, ktorý je pomerne rozľahlý a v lete je cieľom dovolenkárov. Trať prechádza priamo cez kemp, ktorý je situovaný pri brehoch rybníka. Keďže sme tu už ale mimo sezóny, naviac vo veľkom nečase, kemp zíva prázdnotou. Prechádzame ešte stanicou Albeř, aby sme sa po dva a štvrť hodine jazdy na 33 kilometrovom úseku dostali do cieľa v Nové Bystřici.
Cestu späť vláčikom neplánujeme, beztak sme premrznutí na kosť. Rýchlo utekáme do centra malého pohraničného mestečka a mierime rovno do reštaurácie. Zohrievame sa pri čaji a teplej česnečke. Do Jindřichovho Hradca sa vraciame autobusom, cesta trvá sotva dvadsať minút. Nuž, doba pokročila. Na bežnú prepravu je už úzkokoľajka naozaj pre dnešného človeka nepraktická, leda ak tak pre turistov čo nebodaj romatikov... Na úplný záver sa ešte túlame po Hradci, centrum je prekrásne, nenechajte si určite ujsť hrad, či námestíčka s pešou zónou. Nahlas uvažujeme, koľko takýchto zachovalých historických miest máme u nás? Radšej nerátajme, lebo ich nájdeme ešte menej ako tu na jindřichohradecku na pár štvorcových kilometroch...
Na záver dovoľte niekoľko praktických informácií. Vlaky premávajú v júli a auguste denne, v júni a semtembri v sobotu. V ponuke sú aj špeciálne jazdy, napríklad májová detská, či silvestrovská a novoročná. Cena lístkov je v prípade jednosmernej jazdy 140 Kč na osobu, pri obojsmernej jazde je zvýhodnená cena 200 Kč na osobu. Za rezerváciu miest sa platí 20 Kč za miesto. Dostupná je aj rodinná miestenka v cene 550 Kč pre dve dospelé osoby, dve deti, všetko vrátane rezervácie miest. Aktuálne ceny a časy odjazdu si pred jazdou pre istotu overte na stránkach www.jhmd.cz.
