Pár dní v Saskom Švajčiarsku

Autor: Igor Paško

Saské Švajčiarsko... Kto videl niektorý z dokumentárnych filmov alebo len fotky na internete z tejto oblasti a má srdce turistu, muselo ho to naštartovať a navnadiť za poznaním tohto neuveriteľne malebného kraja. So mnou to heglo už niekoľkokrát a dnes viem, že táto chuť sa vracia.

Saské Švajčiarsko sa nachádza na hraniciach s Českom, v stredo-juhovýchodnom kúte Nemecka a je preslávené pieskovcovými skalnými ihlami, monolitmi a stolovými horami roztrúsenými popri vlniacej sa rieke Labe. Toto pomenovanie prischlo kraju po tom, čo skupina švajčiarskych maliarov kedysi v 18. storočí sprostredkovala ľudu čaro skál a kraja na svojich obrazoch. Týmto maliarom – bohvie prečo – skaly a údolia pripomínali domovskú krajinu, a tak vraj vzniklo pomenovanie Saské Švajčiarsko. Česi majú popri Labe podobný ráz kraja, takže na ich strane sa zas hovorí tejto oblasti České Švajčiarsko. Hlavným mestom Saska sú Drážďany, od hraníc s Českom vari len hodinku jazdy autom po ceste I. triedy. Stojí za to naplánovať si minimálne poldeň aj na prehliadku centra mesta, ktoré bolo vlastne postavené z totálnych ruín po bombardovaní 13. a 14. februára 1945 letectvom Británie a USA, kedy padli za obeť nielen civili (dodnes sa počet nevie, sú len odhady medzi 35 – 100 tisíc), ale aj historické centrum. Je úžasné vidieť dnes najstaršie pamiatky Drážďan v ich pôvodnej podobe...že dokázali nanovo postaviť 17.-19. storočie na konci 20. storočia. U nás to vraj nejde (slová hl. architekta Bratislavy Šlachtu, keď sa ho opýtali, prečo chce pod bratislavským hradom nechať postaviť preskleno-oceľové krabice, ktoré sa do hist. podhradia vôbec, ale vôbec nehodia)...

No, ale poďme späť. Cestou za pieskovcami sa zastavujem na hrade Český Šternberk (rozhodne stojí za návštevu a ešte aj sprievodkyňa bola sympatická). Ubytujem sa na českej strane „Švajčiarska“, predsa len pocit toho, že si bez problémov rozumieme zohráva istú úlohu. Faktom je, že Česko je lacnejšie, pokiaľ ide o ubytovanie, zároveň však treba povedať aj bé, a to, že nízka cena odráža aj o dosť nižší komfort. Ale tak chlapovi stačí slušná posteľ a ak sú v cene za noc/osobu okolo 300 CZK aj aké-také raňajky, prečo nie? Napokon, trávim tu len noci.

DEŇ 1.

A hurá na výlety! Prvý deň idem na Schrammsteine. Je to oblasť ani nie 10 km od českých hraníc, čiže prejazd Schmilkou, čo je malinká obec hneď za hranicou – už od nej vidno nádherné skaly priamo nad Labe - a kdesi na začiatku chutného malého mestečka Bad Schandau už sledujem ostrú pravú odbočku na Ostrau. Autom do kopca, po pár zákrutách zbadám internetom odporúčané parkovisko po pravej strane, takže tu odparkujem (zadarmo). Je čosi po deviatej ráno a parkovisko je viac-menej prázdne. Internet upozorňoval, že už cca po desiatej na tomto mieste pľac na parkovanie nenájdete. Stúpajúc mierne hore voňavým lesom sa mi naskýtajú rajské pohľady, za ktoré môže pomerne skoré ráno: les po tom, čo vstrebáva rannú rosu dýcha jemným oparom stúpajúcim od chodníka ku konárom ihličnanov. Za chvíľu som pri Falkensteine – kamennom monolite na prove pomyselnej lode „Schrammsteine“. Obvykle sa tu dajú počuť ľudské hlasy „z nebies“ a cinkotanie skob – Falkenstein, podobne ako aj iné skaly sú regulárnym rajom horolezcov. Turistické cesty sú značené celkom dobre, nedá sa zablúdiť a za ďalších 15 minút som pri vstupe do skalného mesta Schrammsteine. Fotím, filmujem, no aj tak mi to nezaberie veľa času a čoskoro som na vyhliadke, aj keď posledný úsek je prudké stúpanie po stupačkách a rebríkoch. (Tu dávajte pozor, lebo ja som si zmorený výstupom zaťal konár do zvesenej hlavy pri stúpaní po rebríku...až som cítil zvláštnu horkastú chuť v ústach a chvíľu som „cítil“ mozog v hlave, ale...prečo niekto ten konár neodpílil?!?) Rozhodol som sa, že pri tomto opise nebudem používať veľa prívlastkov a superlatívov, lebo by som sa musel veľakrát opakovať. Prosto a jednoducho: všetko stojí za pozretie a všetko je tak nádherné a malebné, že ja som po Saskom Švajčiarsku mal srdce i ducha tak vymačkaného a nadopovaného úchvatnosťou, že to takto, od stola, aj tak ťažko sprostredkujem a vy zas ťažko uveríte. Len poznamenám, že som pri fotení, filmovaní, kochaní sa, jedení a relaxovaní strávil na Schrammsteine – vyhliadke asi dve hodiny. Z tohto miesta vidieť zhruba od Děčínska na juhu cez malý monolit a „hrb“ - Zirkelstein a Kronestein - až po masívne stolovky Königstein a Lilienstein a na juhovýchode podobné skalné mesto ako je Schrammsteine – steny Affensteine. Cesta späť nie je taká istá, takže vás Nemci prevedú pomedzi vrcholky pieskovcov zadného (východného) chrbátu, skadiaľ asi po 10 minútach zídete prudko dolu kovovými schodmi a napojíte sa na cestu, ktorou ste sem prišli.

Za návštevu by určite stála aj skalná stena Affensteine s vyhliadkou Breite Kluft, či Carolafelsen, ktorá je najbližšie k Česku, ale niečo si treba odložiť aj na druhú návštevu.

Poobedie začínam v Hřensku, tu sa nastupuje do roklín riečky Kamenica, ktorá si predrala cestu skrz pieskovce až ku Labe. Hřensko je malebné...by bolo malebné, keby tam žijúca neskutočne početná enkláva Vietnamcov (sú to najmä „odídenci“ z Nemecka) nepredávala pozdĺž oboch hlavných ulíc Hřenska tričká, rifle, opasky, tenisky a brak, brak, brak v podobe príveskov, nožíkov, keramických i plastových trpaslíkov a bocianov a ježiškov...vďaka čomu Hřensko stratilo kus malebnosti. Inak nad Hřenskom je menšia vyhliadka, príchod na ňu treba síce hľadať (je od Labe), no neposkytuje žiadne extra pohľady. Idem do rokliny. Platí sa vstupné a ak chcete pokračovať ďalej treba počítať s platením pramice, ktorá vás preplaví asi za 15 min na ďalší úsek rokliny. Inak sa totiž nedá ísť, len tou pramicou. K nej prídete za 15-20 min prechádzkou po peknom lese, tesne pred pramicami vás čakajú 2 skalné tunely. Ďalšie budú na ceste za pramicami. Oživia už aj tak príjemnú prechádzku. Podľa mojich informácií z internetu sa na jar roku 2009 pretrhla hrádza na hornej rokline, takže druhá plavba pramicami bola z tohto dôvodu zrušená a neviem-neviem, či to neohrozilo aj prvú roklinu, ktorej sa hovorí Tichá alebo Edmundova soutěska. Myslím, že som čítal, že oprava potrvá možno aj rok-dva, tak pre istotu si to „pregooglujte“, ak by ste sa tam chystali v rokoch 2009-11.

Na konci druhej rokliny (Divoká), ktorá však už bola o trošku fádnejšia, som odbočil do lesa a po polhodinke som sa objavil v osade Mezní Louka. V miestnom hoteli, ktorý by sa pokojne mohol volať Kráľovstvo múch L, som si dal kávu a nápoj a potom som si pozrel stánok so suvenírmi pri autobusovej zastávke. Tu som si počkal (skoro hodinu) na expres národného parku, „deduškovský“ autobus – oldtimer červenej farby, ktorý ma zviezol na asi 8 km úseku späť do Hřenska, kde som mal odparkované auto. Tu sa parkovné platilo, stálo rovných 100 CZK na deň. Pred odchodom do penziónu som neodolal ešte divinovému gulášu v reštaurácii U Leopolda, bol výborný, takže môžem len odporúčať. Navyše mali 15 min pred záverečnou, reštaurácia už bez hostí a – neodmietli ma!!!

DEŇ 2.

Druhý deň vyrážam rovnakým smerom a cieľom mi je Bastei – kamenný most postavený vyslovene pre účely turizmu (najstaršia stavba tohto druhu v Európe!) na najvyššom mieste medzi pieskovcovými ihlami nad Labe. Internet odporúčal cestu do obce Kurort Rathen, mňa však zastavuje pred klesaním do obce zákaz vjazdu. Auto odstavím na kraji poľa s kukuricou, kde parkuje ešte asi ďalších 10 áut a s potešením zisťujem, že na začiatku klesania do dedinky je skala Gamrig, na ktorú sa dá vyjsť. Je rozhodnuté. Cestou na skalu ešte odbočka k jaskyni Gamrig, tam som za minútku, ide skôr o puklinu v skale, ale neľutujem tých 5 minút, ktoré som odbočke obetoval. Na vyhliadke Gamrigu som za štvrťhodinku a výhľady sú krásne. Pozor, je to tu riadne strmé, tak na okrajoch opatrne. Pohyb po skale je však bezpečný. Opäť si sadám na skalu a vstrebávam do seba pohľad na Labe popod steny Bastei a Felsenbühne, ktoré sa z boku kolmého na Labe krásne zubatia. Pýtam sa na cestu, vraj za hodinku odtiaľto som na Bastei, odpovedá mi po anglicky Nemec, ktorý pripomínal geniálny mix Big Lebowskeho so Schimanskim. Do obce Kurort Rathen, do jej časti Niederrathen zídem lesom, je to pekná prechádzka, pri východe z lesa si všimnem mávajúceho panáka zaveseného v sede na stoličke z balkóna jedného domu. Podobá sa na Derricka, hehe... Začína popŕchať a striedanie dáždika a polooblačna potrvá až do neskorého poobedia, kedy sa na dlhší čas poriadne rozprší. Pre prehánky sa zastavujem na obede v jednej sympaticky vyzerajúcej reštaurácii, kde si k jedlu objednávam „kleine espresso“. Kávičkári, vy, čo máte radi ozajstnú kávu, nerobte to. Nedávajte si kávu v Nemecku. Nevedia čo je to káva. Mne doniesli poriadny hrnček kávy, poctivé DVA DECI! Keď som ho reklamoval, že som chcel „KLEINE“, servírka sa len začudovala a vysvetlila, že TOTO JE PREDSA KLEINE... Mhm...vraj oni ešte rozlišujú medzi KLEINE a PICCOLO, ale aj tak – ak je piccolo u nich decová káva...no, spánombohom... Posilnený obedom som sa vydal lesom na Bastei, keď tu zrazu – spev! Ľudia boží, už ste zakúsili ako zázračne pôsobí na človeka nečakaný operetný tenor v hlbokom lese? Akoby som sa ocitol niekde v 14. storočí, v časoch trubadúrov...alebo tu spoza stromu natrafím na nemeckého zauber trpaslíka, ktorý spieva spiacej Snehulienke? Koniec-koncov, táto wagnerovská atmosféra mi padla k duhu (a pevcovi na križovatke lesných chodníkov – mal asi tridsať - 1 euro za zvláštny pocit a dobrý hlas). Pred samotnou Bastei je ešte spoplatnená odbočka na bývalú pevnosť Neurathen, ktorú spoznávate prekonávaním železných mostov a schodov pomedzi skalné ihly. Tento zážitok za smiešnych 1,5 eura je úchvatný a neslobodno ho obísť! Fotenie a filmovanie ma síce obralo azda aj o polhodinu, no neľutujem. Po návrate na turistický chodník sa razom ocitnete na Basteibrücke – už vyššie spomínanom moste, ktorý bol dobre viditeľný aj z okruhu Neurathen. Za mostom je ešte jedna skalná vyhliadka napravo (skaly oblasti Felsenbühne a Neurathenu ako na dlani) a potom vľavo tá hlavná, z ktorej zočíte kľukatenie Labe, pri nej železnicu, dedinky na oboch stranách, i vzdialenejší Lilienstein, či stolové hory na obzore. Ja som neodolal ešte jednému pokušeniu dať si kávu, najmä ak začalo práve tu hore súvislo pršať. Vošiel som teda do 5-hviezdičkového tip-top hotela Panorama s krásnymi interiérmi. Káva (2,20 €) nebola síce nič moc, ale padla dobre...v tom prostredí... Všimol som si jednu zlomenú žlto-bielu skalu na dohľad, bola dobre viditeľná, keďže okolité ihly a steny sú skôr načernalé, neskôr som sa dozvedel, že odlomenie sa udialo v novembri 2000, našťastie padajúci pieskovec nikoho nezabil, nezranil. Celou cestou k autu prší, no sprvu ma kryje les, potom obchodík v obci, turistické centrum, kde som pobral mapky i prospekty a znovu les. Napokon sa vyčasilo. Poriadny hlad som zahnal v Bad Schandau, v pizzerii, za rozumné ceny + káva J, ktorá bola OK.

DEŇ 3.

Ďalšie ráno bolo sivé a až na pár poobedných slnečných desaťminútoviek bol taký celý deň. Ale nepadla ani kvapka. Doobeda návšteva parku miniatúr Saského Švajčiarska v Dorf Welden – môžete ju pokojne minúť, avšak ak máte so sebou deti, určite sa zastavte. Areál je menší, no dieťa potešia ako miniatúry, tak aj jazda vláčikom. Cestou som frflal na slabé cestné značenie...darmo, už niekoľko rokov tvrdím, že naše značenie a dopravné inžinierstvo je na samej svetovej špičke. Našťastie k druhej zastávke dnešného dňa, hradu Stolpen, ma dovedú tabule bez problému. Stolpen, čo ma riadne prekvapilo, má pôvod v starom slovanskom slove stĺp. Slovania tým pomenovali masu čadiča, ktorá sa tu predrala na povrch a priamo na čadiči bol hrad aj postavený. Po zrútení všetkých palácových budov z hradu dnes zostali stáť 3 veže ako zuby draka, keďže dve z veží majú 5 poschodí! V sýpke v predhradí je o.i. aj výstava maliarskych a ryteckých diel s tematikou Saského Švajčiarska. Pri pohľade na tento kraj spred 2 storočí mi je ľúto, že kvôli stromom dnes vidíme sotva tretinu krásy týchto špáratkových skál.

Po Stolpene sú na rade Drážďany. „Jsou hezčí než Vídeň“ – provokatívne mi znela v ušiach veta kamarátovej manželky. To musím preveriť! Parkujem v samotnom centre Drážďan za 4 eurá som si predplatil len čosi okolo 3 a štvrť hodiny, ale na samotné centrum mesta bez návštev budov, veží je to presne postačujúce. Drážďany pôsobia trochu pochmúrne – priznávam, isto k tomuto môjmu vnímaniu prispelo sivé počasie – je to najmä tým, že stavby sú tu z pieskovca a ten zachádza. A poriadne. Kedysi bledožltkavý pieskovec je čierny ako špina za nechtami. Daň stavebnému materiálu. Ale inak – pompézne stavby, to áno! Vysoké veže, na nich pozlátené sochy, či kupoly, mohutné (čierne) schody na terasy nad nábrežím, (čierne) sochy dejateľov na námestiach, veľkorysé námestia plus beriete podvedome do úvahy, že to všetko bolo obnovené prakticky „zu grund“ – áno, dojem je taký, že uznanlivo pokývete hlavou. Osobne však predsa len vidím Viedeň „vyššie“. Určite nevynechajte aspoň nahliadnutie do evanjelického kostola Frauenkirchen. Jeho oltár, vlnité galérie (vysoké azda aj 4 poschodia!) a najmä pastelové farby pôsobia úžasne...nebesá na zemi...a potom, že evanjelické chrámy sú nezdobné a strohé. Pridajte k tomu Zwinger a múr paláca, ktorý je pomaľovaný všetkými saskými kráľmi a urodzenými pánmi od 11. storočia a dostanete takpovediac instantné esenciálne Drážďany. Všetko je na ploche ani nie kilometra štvorcového.

Letné večerné odbočenie k stolovej hore Lilienstein, z ktorej sú vraj nádherné výhľady a ktorú z troch strán obteká Labe (po slovensky Laba, nie?) J je naivné: Nemci dali na turistickú cestu po 17-tej hodine závoru...a ja to rešpektujem. Ale aspoň si Lilienstein nafotím. A tiež aj na náprotivnej stolovke sa týčiaci hrad, či pevnosť Königstein. To mi už vykuklo slnko, síce už také dňom unavené, ale dávalo práve ten zlatistý závoj všetkému pozemskému. Z polí vyšli bezulitné slimáky a kŕmia sa na popadaných jablkách z prícestných jabloní...a pukajú nechutným spôsobom pod kolesami okoloidúcich pár áut. Nízko nad poľom zakrúži orol, zosadne a obzerá sa po myšiach. Cez cestu prebehne srnka so srncom...no naozaj sa tu cítite ako vo zvláštnej rajskej rozprávke. Len trubadúr mi tu teraz chýbal.

DEŇ 4.

Na nasledujúci deň je hlásené zamračené a upršané počasie (potvrdené z viacerých zdrojov), a tak večer v penzióne oznamujem svoj odchod po raňajkách. Oooo...aké to prekvapenie, keď sa zobudím do nádherného slnkom zaliateho dňa, páni meteorológovia. Azda netreba dodávať, že onen deň bol suverénne najkrajší z celého týždňa... Ale tak bol som už nachystaný. Našťastie som si povedal, že pred odchodom domov ešte pozriem „jedným okom“ mestečko Osek. Aká to paralela s včerajším dňom: dozvedám sa z telefónu, že 10. augusta sa stala handlovská tragédia, pri ktorej zomrelo 20 slovenských baníkov a 11. augusta som sa ocitol v Oseku pred pamätníkom katastrofy z 3.1.1934, kedy výbuch v bani zavalil 142 baníkov. Tragédia zostala najväčšou baníckou tragédiou celého Česko-Slovenska. V Oseku je aj kláštor s kostolom s nádherným interiérom – v 60. rokoch 20. storočia tu bol internovaný aj prešovský biskup Dr. Hopko. A nad mestečkom je v lese ukrytý-zarastený hrad v ruinách Rýzmburk (alebo aj Osek), kam som si vyšliapol. Nič extra, ale vo zvyšku veže sa zachovali tri gotické okenné ostenia. Po návrate zisťujem, že jednak by bola škoda to už ťahať priamo domov, keď je tak pekne a jednak, že stihnem maximálne jednu ďalšiu lokalitu plus treba sa mi aj ubytovať. Rozhodujem sa pre česko-nemecké pohraničie pri Tiských stenách, ktoré mi od minula prirástli k srdcu. Tentoraz však chcem do Bielathalu – na základe onej výstavy obrazov na hrade Stolpen. Prídem do osady Osek na samotnej hranici a hneď mi padol do oka penziónik. Ups, majú však zavreté. Ale tak...zvonček je funkčný a po chvíli mi otvára sympatická pani a raz-dva sa dohadujeme na ubytovaní na jednu noc. Ochota a pohoda. Dostávam večeru (až po prechádzke), po inštruktáži aj celkom dobrú kávu a tiež aj mapku údolia. Takže vzápätí vyrážam. Resumé hodiny chôdze dolu údolím a hodiny a štvrť chôdze hore údolím je, že nadávam na stromy. Nič, ale ničovaté nič nie je z údolia vidieť, všetko je zarastené a obrastené tým zeleným sajrajtom – keby ste videli tie obrazy spred storočia-dvoch, pochopili by ste môj hnev... Aspoň, že som sa cestou nakŕmil mojimi obľúbenými malinami. Ale nechutili tak ako naše, slovenské, prisámotcu! Turisticky ma upokojila až vyhliadková cesta po vrcholkoch pieskovcov, kde som z vyhliadok mohol zhliadnuť zas len hornú štvrtinku brál a ihiel (opakujem, že zdola ich sotva zbadáte). Kebyže to je tam posekané a holé, bizarnosť skál by bola neopísateľne krásna, za to vám ručím. Škoda, veľká škoda...som si istý, že stromy do lesa nepatria! J Aspoň tu by to fakt mohli porezať... Bielathal by bol stokrát krajší. Vy, čo by ste sa sem chceli pozrieť (pretože ten okruh po vrcholkoch ozaj stojí za to), tak určite choďte z nemeckej strany. Autom je to okľuka niekoľkých desiatok kilometrov, no aj tak je to určite lepšie. Ibaže by ste chceli obetovať vyše 2,5 hodiny nie moc zmysluplnému šľapaniu hore-dolu lesným výsekom.

DEŇ 5.

Posledný deň definitívne štartujem auto smerom na Bratislavu so zastávkami v Úštěku, Ploskoviciach a Mělníku. Úštěk bol omyl – nič extra, navyše opäť lesná prechádzka za ruinami hradu Helfenburk, na ktorý mi napokon stačil vzdialený pohľad. Cestou tam som si však všimol 1-kilometrovú odbočku do Týnišťa. Nič vám to nevraví??? Doktor Sova, keď šiel za degradovaným synom, tak to šiel práve sem J. Ploskovice určite stoja za prehliadku, nástenné maľby a výzdoba interiéru od Josefa Navrátila sú krásne. Zámok v Mělníku, kompletne vrátený rodu Lobkowitzovcov je vynovený a vyfešákovaný, škoda, že sa tu nesmie fotiť ani filmovať. Unikátna je tu zbierka obrazov i vedút európskych miest spred niekoľkých storočí. Zámok určite treba pozrieť, aj s vedľa stojacim kostolom, na vežu ktorého sa dá vyjsť a pozrieť sa tak na sútok Labe a Vltavy (medzi nami...pri sútoku sa spoločnej rieke predsa dáva pomenovanie po tej dlhšej, či na prietok silnejšej rieky, nie? Vltava poráža Labe v oboch kategóriách...divné-zvláštne...).

Taaak...a to je všetko.

Ak sa Ti článok páči, pošli link kamarátom

Salamander Trail Camp

Salamander Trail Camp je bežecký kemp nielen pre trail bežcov. Svoje vedomosti nám odovzdá skúsený trailový bežec Marian Kamendy. V nádhernom prostredí Štiavnických vrchov si ukážeme techniku behu, budeme sa venovať aktívnej regenerácii, silovému tréningu či nácviku agility. Ubytovanie je zabezpečené v novom penzióné Antošíkov majer, ktorý leží na samote, uprostred prírody a poskytne nám skvelé zázemie na tréning, ale i duševný relax.
Salamander Trail Camp
Facebook profil
Instagram profil