Tajomstvá Česka

Autor: Igor Paško

„Jooo, ty vaše Tatry, to je nádhera!“ – ešte aj dnes počúvame takto hovoriť Čechov, keď sa ich opýtate na miesto pre oddych, dovolenku. Jasné, prečo nie? Tatry sú malebné, majú svoje čaro, ale... Ale na iné chcem upriamiť pozornosť. To, že toto hovoria Česi dodnes. Táto veta mala na svedomí moju nevedomosť o Česku. Dlho som si totižto myslel, že ak sú pre nich Tatry to naj- a vlastne jediné, čo menujú, tak to potom doma asi nemajú toho veľa na obdiv. Až pred časom sa mi dostali do rúk propagačné materiály a knihy o Česku a mne vtedy naozaj padla sánka.

Pravda je taká, že Česi majú viac pamiatok a oveľa lepšie sa vedia „predať“. Nám nikdy na Slovensku nejako extra nezáležalo – a taká je, žiaľ, pravda aj dnes. Jedine tie veľhory a more Česku chýbajú. Ale namiesto veľhôr majú celú krajinu krásne zvlnenú, plnú pieskovcových labyrintov a prevoňanú ihličnatými lesmi a miesto mora majú jazerá i krásne upravené priehrady.

Pred rokom som sa rozhodol pre poznávací okruh u susedov. Vynechal som Prahu a sústredil som sa na skalné mestá, ktorých majú Česi na rozdávanie neúrekom, na kúpele a mestečká, prírodné atrakcie, hrady, zámky a kláštory. Okruh viedol od Adršpašských skál cez Český raj do Českého Švajčiarska, potom ďalej cez Karlovarský kraj na južné Česko, kde je viacero klenotov zapísaných do zoznamu UNESCO.

Adršpašsko-teplické skaly sú zážitkom na celý život pre toho, kto má rád bizarné tvary aj 70-metrových skál, ich chlad v úzkych chodbách, čistý, ticho plynúci potôčik, derúci si cestu skrz piesčitú pôdu i kamenné kaňony, alebo nádherné vyhliadky z vrcholov skál medzi borovicami a smrekmi. Ťažko sa popisuje Rozprávkovo, to treba zažiť. Každý druhý monolit má svoje meno, niečo svojím jedinečným tvarom pripomína. V tomto jedinečnom prírodnom parku sú dva vodopády; jeden síce umelý, ale neboli by to Česi, aby z toho neurobili zábavu. Podobne je to tak aj na plavbe po umelom jazierku, pri ktorom vám prevozník pripomínajúci Rumcajsa podá vtipný komentár, sťaby ho písal sám Vlado Menšík. Už len to, že pri vstupe na pramicu je na skale umiestnená tabuľka, kde je kriedou napísané „počet utonulých dnes:“, svedčí o tom, že toto Česi vedia. Samozrejmosťou sú stánky so suvenírami a občerstvením, ktoré vôbec nie je drahé. Na Teplickej strane je vrcholom finálny prechod úzkymi skalnými chodbami. Vlčou roklinou, ktorá má tiež neopakovateľné čaro, sa dá prejsť do adršpašskej časti. Tipom na výlet v prípade zotrvania v tejto oblasti je Broumov s benediktínskym kláštorom a dreveným kostolom na cintoríne. Obďaleč stoja Broumovské steny, „odnož“ adršpašských skál, kde si môžete vychutnať nádherné vyhliadky ako na Broumovsko, tak aj na Kovárovu roklinu, kde desiatky skál pripomínajú ihly na šitie.

Národný park Český raj je podobný adršpašsko-teplickým skalám, poskytuje však kopcovitejší terén a širšie cesty, z ktorých sú krásne panoramatické vyhliadky, spomeniem azda najkrajšiu – Máriinu, kde za skalnými monolitmi vidieť zámok Hrubá Skála, potom zelené pastviny a ihličnaté lesy a na obzore „rohatú“ ikonu Českého raja – ruiny krajinotvorného hradu Trosky. Samozrejme, odporúčam po zdolaní Myšacej chodby dať si skvelý obed na kráľovsky prestretom stole v reštaurácii na zámku. Už len pre ten povznášajúci rytiersky pocit.

Ak by vám práve pršalo, nevešajte hlavu. Sadnite do auta a smerom na Sobotište do 20 min prídete k nikdy nedobytému hradu Kost, ktorý dnes opäť patrí šľachtickému rodu Kinských – dal Borgovcov. Prehliadka stojí za to a ak sa potom vyčasí, prejdite do lesa pri tom žabacom rybníku pri údolí Plakánek. Nájdete tam neuveriteľné skrýše vytesané ľuďmi v pieskovcoch. Paráda!

Neodporúčam odísť z Českého raja bez návštevy zvyškov po lúpežníckom skalnom hrade Drábské Světničky. Zvyškami sa rozumejú vydlabané miestnosti a ukotvenia v pieskovcových bralách. Ide síce o náročnejšiu turistiku (schody a výška), no určite za to stojí. Skaly sa nachádzajú na západe Českého raja a zaujímavosťou je, že lesný chodník vedie oblasťou najväčšieho zosuvu pôdy v Česku z roku 1926. Svedčia o tom aj ako luk ohnuté stromy.

Ďalšou zastávkou na ceste bol Liberec. Centrum vymaľované, čisté a ich radnica – to je skvost. Severne sa nachádza Frýdlant, známy svojím hrado-zámkom. Návšteva by mala byť povinnosťou každého záujemcu o históriu a toho, kto sa rád nechá preniesť pár storočí do minulosti. Inventár zámku je úchvatný a skoro 2-hodinová prehliadka za 100 Kč sa vám bude zdať „ako z rýchlika“.

Do Českého Švajčiarska, národného parku labských pieskovcov a Pravčickej brány, ktorá je najväčším európskym skalným oknom, sa dostávame skrz Českú Kamenicu, pri ktorej stojí čadičová kopa, „orgán“ Panská skala. Ak slovenský hrad Šomoška je postavený na unikátnom čadičovom vodopáde, ojedinelom v Európe, vedzte, že Česi majú podobné čadičové skaly dve (druhou je blízky Zlatý vrch). V neďalekej Srbskej Kamenici vám zas domáci ukážu kam padlo juhoslovanské lietadlo, keď 26. januára 1972 vybuchlo v 10-kilometrovej výške (...alebo bolo zostrelené? – podľa nedávnych špekulácií). Zachránila sa jediná osoba, letuška Vesna Vulovićová, ktorá v dedine odhalila pamätník katastrofe pri jej 25.-om výročí.

Na druhý deň nám v Českom Švajčiarsku prší. Niet nad čím rozmýšľať – sadáme do auta a ideme tam, kde sa mračná strácajú. Západne od Děčína je obec Tisá, nad ňou, ako inak, pieskovcové skaly. Nepredpokladám, žeby ma po Adršpašských skalách a Českom raji mohlo niečo fascinovať viac. Ibaže Česko je krajinou príjemných prekvapení. Ak som pri Adršpašských skalách nemal slov na opis – čo mám napísať teraz? Takže iba zopár superlatívov: úchvatné, majestátne, tajomné, fantastické, podmanivé, neskutočné. Útroby skalného bludiska, vôňa borovíc, brezové porasty a pestrofarebné trsy kvetov. Tiské skaly vám za dve hodiny ponúknu všetko a bezo zvyšku to, čo rozprávkovosť pieskovcov dokáže vytvoriť.

Ďalšie ráno je tiež sivé, mrholí, ale volanie lesa, ktoré nás za hodinu a čosi rýchlym krokom vyvedie k Pravčickej bráne, bolo mocnejšie. Pravčická brána, symbol Českého Švajčiarska, je tiež akoby z iného sveta. Turistická chata Sokolie hniezdo, učupená pod ňou, ponúkne dobré občerstvenie. Štyri vyhliadky v okolí poskytujú nádherné pohľady do šíreho okolia i na gigantické pieskovcové steny so vzormi ako z nórskeho pulóvra. Žiaľ, spustil sa dážď, a tak malebné rokliny riečky Kamenice sa odkladajú na inú dovolenku.

Cestou do Karlových Varov navštívime Terezín, vojenskú obrannú pevnosť, ktorú viac-menej zbytočne dal postaviť cisár Jozef II Habsburg. Počas 2. svetovej vojny tu malo sídlo velenie nemeckej armády a taktiež tu bol koncentračný tábor židov a odporcov nacistického režimu. Trpké dojmy zapijeme horúcimi karlovarskými prameňmi na krásnej kolonáde pri vyčačkaných fasádach niekoľkoposchodových domov. Hotely Pupp, Imperial, park nad promenádou, spomienky na Vrchní, prchni, všadeprítomné ruské nápisy (dokonca aj vygravírované na okenných tabuliach hotelov), pravoslávna cerkev, nedávno dekorovaná titulom stavba roka, i pamätník Karla Marxa, ktorý sa tu párkrát liečil...to všetko dotvára kolorit kúpeľného gigantu Karlove Vary.

Z Karlových Varov sme vyrazili iba na jeden výlet – do Mariánskych Lázní a z nich ďalej do unikátnej prírodnej rezervácie Soos. Ide o rašelinisko a slatiny s minerálnymi vyvieračkami a uvoľňovaním plynov skrz tzv. mofety – malé bahenné sopky. Mariánske Lázne sú zas ako maľované, pôsobia jednoliato, žije to tam, dýcha to tam... Cestou späť ešte stíhame narýchlo doslova stredoveké mestečko nalepené na kopci okolo hradu pod takmer kruhovým ohybom rieky Ohře – Loket (samozrejme, že na Ohře sa dá počlnkovať).

Naša cesta naberá juhovýchodný smer a po ceste míňame Teplú nad Bečvou, kde je na hrade uložený relikviár sv. Maurícia, druhý najvýznamnejší klenot v Česku, ktorý bol objavený pod podlahou až na sklonku socializmu. Po ceste ideme okolo bezpočtu kláštorov a zámkov, na ktoré pravidelne upozorňujú veľké hnedé hnedé tabule dopravného značenia. Zastavujeme sa len pri tajomstvami opradenom Zvíkove. Na kamenných blokoch steny paláca sú dodnes nevyriešené znaky kamenárskych majstrov. Hovoria azda o nejakom príbehu? Zvíkov stojí dnes nad hladinou Orlickej priehrady, je tu možnosť urobiť výletný okruh loďou, prípadne až k ďalšiemu hradu – Orlíku. My ideme však na ubytovanie do kempu Zlatá Koruna, ktorý stojí priamo pod areálom jedného z najstarších českých kláštorov. Zakladal ho sám Přemysl Otakar II.

Český Krumlov je úchvatný a jednoznačne si zaslúži zápis do zoznamu UNESCO. Nielen malebné ulice starého mesta, nielen samotný hrad s niekoľkými nádvoriami, ktorým dominujú úžasne pomaľované steny a sgrafiti, ale aj zámocká záhrada, z ktorej zočím krúžiť nad mestom asi dvadsiatku bocianov, doslova chytajú za srdce. A všade, ako aj inde, tisíce turistov. Nemci, Rakúšania, Maďari, Rusi, Japonci... Nadobúdam presvedčenie, že Česko by vedelo vyžiť len z turizmu. Pritom nikde nenatrafíte na omračujúce ceny...azda len v NP České Švajčiarsko celodenné parkovanie stálo 100 Kč.

Poobedie začíname veľkolepým obedom (divina) pod zámkom Hluboká. Hluboká je tiež zážitkom, ktorý sa ťažko sprostredkúva. Do detailov vypracované drevo i kameň i kovanie doslova vyrazia človeku dych. Zaujímavosťou je, že zámok neponúka jednu prehliadkovú trasu, ale hneď tri, takže máte dva ďalšie dobré dôvody vrátiť sa sem. Tu by som spomenul jednu zvláštnosť. Skôr atypickú a, žiaľ, slovenskú. My sme sa nikdy nehlásili k svojim šľachtickým rodom, ktoré boli uhorské. Uhorské, no nie maďarské. Česi považujú (aj) (ne)české rody Liechtensteinovcov, Kinských, Schwarzenbergovcov, či Lobkovicovcov za svoje a ich históriu, spájanie, vymieranie poznajú. K majetkom sa správajú s úctou a láskou, čo vidieť na ich ochrane a konzervácii, aj keď kde-tu patria do štátneho vlastníctva. Neexistuje, aby bol nejaký kaštieľ zanedbaný. A po socializme zdevastované kláštory dnes vstávajú z popola ako fénixovia. Slovensko je tiež obsypané kaštieľmi, máme aj zopár kláštorov i hradov (síce sa nedá množstvom porovnávať s Českom), ale záujem obcí, či štátu je horší ako macošský. Pritom to sú zlaté nosnice peňazí z turizmu a na ne sa napájajú všetky ostatné služby.

Cestou domov sa už zastavujeme len v ďalších obciach zapísaných na zoznam UNESCO – v Telči a Třebíči. Telč, ktorý nie je vôbec ďaleko na 1-dňový výlet zo západného Slovenska, má, jednoducho povedané, všetkých 5 P. Má hrad, má vežu, z ktorej je nádherný výhľad, má najkrajšie námestie v Česku (vďaka nemu je v UNESCO) a navyše je celé obklopené rybníkom, kde máte možnosť počlnkovať sa. Třebíč naproti tomu má okrem tiež pekného námestia pôsobivú židovskú štvrť a jeden z najväčších a najstarších židovských cintorínov, ale hlavne románsko-gotickú baziliku sv. Prokopa. Vstúpite dnu románskym portálom a ohúri vás veľkolepé riešenie priestoru trojloďového kostola.

A tak nejako, plní pokory a úžasných dojmov, podobne ako ja, by ste azda prišli domov od susedov, ktorí pri slove dovolenka zväčša nostalgicky povzdychnú „jooo, ty Tatry...“ Niežeby som nebol zarytý Slováčisko, mastný od haluškov, ale je dobre mať tak skvele kultúrno-prírodne vybavený štát, aký je ten český, po ruke...u susedov.

Späť na začiatok

Ak sa Ti článok páči, pošli link kamarátom

Salamander Trail Camp

Salamander Trail Camp je bežecký kemp nielen pre trail bežcov. Svoje vedomosti nám odovzdá skúsený trailový bežec Marian Kamendy. V nádhernom prostredí Štiavnických vrchov si ukážeme techniku behu, budeme sa venovať aktívnej regenerácii, silovému tréningu či nácviku agility. Ubytovanie je zabezpečené v novom penzióné Antošíkov majer, ktorý leží na samote, uprostred prírody a poskytne nám skvelé zázemie na tréning, ale i duševný relax.
Salamander Trail Camp
Facebook profil
Instagram profil