Ötztaler 2012 - Ako sme varili ötztalerské špécie...

Autor: Milan Valko

Článok o mojom, zatiaľ najväčšom cyklo - skalpe, som plánoval napísať v odľahčenom a humornom štýle. Veľa srandy sme si však pri boji o tento skalp neužili. Bola to len nečakane tvrdá drina, i keď sme tušili, že jednoduché to nebude. Teraz, s odstupom času sa mi zdajú niektoré pasáže celkom zábavné.

„Nešli by sme na tento cyklomaratón? “ spýtal sa ma raz Robo Orieška – Orech. „Vraj to zvládli aj ženy, tak to už hádam zvládneme aj my “.

Nie, že by Robo ženy nejako podceňoval, to nie, ale zrejme sa mu to zdalo ako vhodné podpichnutie nás - chlapov. Aj keď mnohým ženám my, hrdí chlapi skutočne nestačíme ani na bicykli (ďakujem za potlesk od ženského publika).

Robov návrh sa mi pozdával, aj napriek môjmu dávnejšiemu rozhodnutiu jazdiť už len kratšie a výškovo menej náročné trasy (už by sa patrilo správať sa dospelo, teda zodpovednejšie). No, keď som si pozisťoval podrobnosti o „Ötztalerovi“, bolo mi hneď jasné, že to nebude ani krátke, ani rovina. Aj napriek tomu som sa naladil na Robovu chuť zažiť niečo extrémne a výnimočné zároveň. Zavesil som preto upútavku na facebook, a čakal som komu „ötztalerský šnicel“ tiež zachutí.

Ohlasy gurmánov nenechali na seba dlho čakať. Bola to zmes diétnych aj štipľavých receptov, ktoré nás priam hecovali a vyzývali k boju o zisk skalpu s názvom Ötztaler. Jeden z prvých hladošov, ktorý sa mi ohlásil, bol Peťo Jasenovec, ktorý jazdí hlavne MTB maratóny a v jeho vitríne je už viac hodnotných skalpov ako 200 - kilometrový „Salzkammergut“ s prevýšením 7000 m.

Ďalšími, ktorí dostali na Ötziho chuť, boli Rišo Valka, ktorému, čo sa cyklistiky týka, chutí skoro všetko a má rád krvavé steaky, a tiež Mišo Kantor, ktorý ako Peťo tento rok jazdil hlavne sériu MTB. Posledným labužníkom „Ötztalerskej špécie“ sa za kurióznych okolností stal Milan Celler - dobre pikantný vrchár.

Z dôvodu značného medzinárodného záujmu je účasť na maratóne podmienená vylosovaním každého účastníka, nakoľko počet štartujúcich je limitovaný na 5000 cyklistov. Práve Milana nevylosovali, čo ho dosť mrzelo – práve v deň konania Ötziho má narodeniny a to rovných 50.

Povedal som si, že takéto korenie ja musím do Ötziho primiešať. Hneď som napísal mail organizátorom, aj súkromný mail hlavnému organizátorovi a „duši“ maratónu Ernstovi Lorenzimu so žiadosťou v tomto prípade urobiť výnimku, čo oni, hlavne Ernst, bez váhania urobili. Takže nakoniec sme vytvorili šesťčlennú zmes „koreňov“ a korenín na dochutenie šnicle. Určite by z tejto pestrej zmesi mala radosť aj babka bylinkárka z rozprávky Soľ nad zlato.

Podľa „kuchárskej knihy“ je Ötztalerský maratón (vraj) najťažším cestným jednodňovým podujatím v Európe a možno aj na svete. O tom, že to bude riadna zaberačka, som sa presviedčal z mnohých zdrojov, ktoré mi boli dostupné. Zbieral som informácie aj od účastníkov, ktorí už niektoré ročníky absolvovali. Náročnosť Ötziho som nepodceňoval a nenechával som v príprave nič na náhodu. Obrázok profilu maratónu, ktorý mi visel v práci a aj doma, mi vždy pripomenul, čo ma čaká, ak sa mi z nejakého dôvodu nechcelo isť na tréning. Stačilo len pozrieť na ten zubatý profil. Vedel som, že v príprave musím najazdiť dostatočný objem kilometrov. V tréningovom pláne som si stanovil cieľ - najazdiť do maratónu minimálne 3500 km, čo by mohlo stačiť pri pravidelnom jazdení, bez viacdňových prestávok. V rámci prípravy som si naplánoval aj odjazdil náročnejšie cykloakcie - kopce v Dolomitoch počas Gira, 300 kilometrové trasy – „ Efov Expres maratón“ a „Trnava – Rysy“. Dokonca som sa nechal nahovoriť na Bukasovo východniarske vlakové šialenstvo. Ani ostatní nenechávali nič na náhodu. S Robom a Rišom sme sa vybrali pozrieť si a vyskúšať kopce, nastávajúceho Ötztalera. To, čo sme prešli na bicykloch, ale aj autom, nám len potvrdilo pikantnosť a šťavnatosť ötztalerskej šnicle.

Môj cieľ - najazdiť v príprave dostatok kilometrov sa mi podarilo naplniť. Najazdených 5200 km pred maratónom ma upokojovalo.

Celé moje bicyklovanie bolo podriadené tomu, aby som v auguste prešiel trasu Ötztalera v časovom limite, jedno s akým výsledným časom. V príprave som dával pozor, aby sa mi niečo neprihodilo. Trochu ma vystrašilo, keď som v pravom kolene začal pociťovať jemnú bolesť. Pre moje uspokojenie som si nechal urobiť magnetickú rezonanciu a príčina bolesti bola jasná - poškodený meniskus. „Treba vyoperovať, kým nepoškodí iné časti kolena“ - znel ortieľ ortopéda.

Operácia by však znamenala stop účasti na maratóne. Vraj - možno meniskus vydrží, alebo ho pri takej záťaži úplné odpálim. Rozhodol som sa absolvovať maratón - ani lekársky zákaz ma neodradil.

S blížiacim sa termínom Ötztaleru sme všetci pozorne sledovali predpovede počasia, ktoré je dosť podstatné k úspešnému zdolaniu trasy. Pevne sme verili, že nebudeme smoliari a počasie bude cyklistike naklonené.

Do dejiska maratónu Söldenu sme pricestovali už v piatok, dva dni pred štartom. Autom sme si za pekného počasia prešli kopec Kuhtai, prvý na trase, aby sme zistili, čo nás čaká hneď na začiatku. Z auta sa nám 18 kilometrové stúpanie zdalo dosť pohodové, i keď na ňom boli dve - tri strmšie pasáže (14% a 18%). Ale zase tam boli aj dve „skoro“ roviny, na oddych a „vytočenie“ nôh.

Mesto Sölden už žilo ruchom záverečných príprav na nedeľnú mega akciu. Neustály pohyb turistov, organizátorov a v neposlednom rade aj cyklistov mi pripomínal jedno veľké nepokojné mravenisko. Mnohí cyklisti ešte jazdili po okolí, snažiac sa ešte čo - to natrénovať. My sme s údivom obdivovali hlavne Talianov, ktorí nezostali nič dlžní svojmu elegantnému „imidžu“- zdali sa neskutočne nadupaní, ako keby sme sa my amatéri zo Slovenska zúčastňovali „Gira“.

Sobotu sme si vyhradili na technické doladenie, pripravenie bicyklov a nákupy, pretože Sölden bol obsiaty množstvom predajných stánkov s velo materiálom tých najznámejších svetových značiek. V hojnom počte sa predávalo a aj kupovalo oblečenie do dažďa. Táto skutočnosť naznačovala, že by sme sa zrejme mali na dážď naozaj pripraviť. Dážď bol najväčší strašiak. Bolo jasné, že úpek nás v týchto horách nečaká, ale spojenie chladu s dažďom je hotová katastrofa. Nakoniec sme sa rozhodli absolvovať maratón s ruksakmi s oblečením do dažďa, aj s vecami na prezlečenie. Ja som si pribalil aj nepremokavé nohavice, s tým, že na tretry ráno natiahnem nepremokavé návleky.

Dôležitou súčasťou úspešného absolvovania maratónu bolo zvolenie vhodných prevodov. Ja som ku compactu 50x34 zvolil odľahčenú kazetu MICHE s pastorkami 14x29. Rozhodol som sa vymeniť na kolesách už pripravené špeciálne plášťovky, ktoré fúkam na 12 barov, za kvalitné plášte Conti Grand Prix 4000 S, s aspoň nejakým dezénom, aby mohli na mokrej ceste lepšie držať. Naolejoval som ešte reťaz a dofúkal kolesá, aby som sa ráno pred štartom už ničím nezdržoval.

Večer bola atmosféra v partii dosť hustá, lebo predpoveď počasia na nedeľu bola viac ako nepriaznivá. S Rišom sme sa snažili trochu povoliť vnútorné napätie, otvorili sme sedmičku červeného a dali si trošku antistresového moku. S dobrým pocitom, že mám všetko pripravené, som sa pobral spať. Aby som nikoho nerušil - vraj chrápaním a aby nikto nerušil mňa, uložil som sa na epedo v kuchyni a snažil sa čo najskôr zaspať.

V nedeľu ráno som sa prebudil nevyspatý. V noci pršalo a zrejme obava z toho, ako to bude vyzerať ráno na štarte, bola príčinou môjho nepokojného spánku. Pozrel som z okna, cesta bola mokrá a dolinou sa niesla „londýnska“ hmla. Hlavné bolo ale, že už nepršalo. Niečo ľahkého sme hodili do žalúdka a chystali sme sa odísť na štart .

Len z izby, v ktorej spal Peťo a Milan, nebolo počuť žiadne zvuky. „Asi majú tajnú prípravu“ – ale nedalo mi, tak som nakukol, čo sa tam dejú za veci. Otvorím dvere - a tam hlboká polnoc. Ešte, že som bol zvedavý – vraj sa im „dobre spalo“...

Kamarát Jožo Hájnik – HASAN, cyklistický to Guru, zakladateľ túlavej balkánskej cyklistiky a autor mnohých nezabudnuteľných výrokov a historiek, mi vždy vravel : „nesnaž sa nič na bicykli opravovať tesne pred akciou“. Na mňa jeho slova účinkovali úplne opačne - ešte ráno som skontroloval nafúkané kolesá a rozhodol som sa pridať im ešte trochu luftu (chcel som asi letieť). Robo s Rišom vyrazili prví nájsť si svoj štartový koridor. O niečo neskôr sme sa na štart pobrali s Mišom aj so spachtošmi Peťom a Milanom.

Prešiel som asi 200 m a zacítil, že predné koleso mi pláva. Stlačím plášť - úplne je mäkký. Fúha, to preto, že som Hasana zase neposlúchol. Rýchlo naspäť a prehodiť novú dušu. Nahodiť plášťovku sa mi zdalo rýchlejšie a tak som aj urobil. Znovu sme sa vybrali na štart, pretože už bol najvyšší čas. Asi tak po kilometri (bývali sme cca 2 km od štartu na Söldenskom námestí) som pocítil, ako mi nadskakuje predné koleso. Zastavujem a v šoku zisťujem, že plášťovku som v tom rannom zhone zle nasadil. Ak by som takto pokračoval ďalej, hrozil by mi prinajmenšom pád, ak ju v zjazde nebodaj vyzujem. A aby toho nebolo málo, zabudol som si aj okuliare, ktoré som si odložil pri rannej oprave kolesa. „Došiel si“ - myslím si v duchu. Hromžiac sám na seba, išiel som s ostatnými na štart a „podarilo“ sa nám zaradiť na úplný koniec štartujúceho davu. Ale čo s mojím kolesom?

Michala napadlo zavolať priateľke Lucii, ktorá tam bola s nami, aby mi priniesla pumpu a okuliare k trati, vedúcej neďaleko nášho ubytovania. Fajn, tak to nemusím už na štarte zabaliť.

Všimol som si neďaleko nás pohyb ľudí v jednom športovom cykloobchode. Rýchlo som tam zamieril s vedomím, že určite tam budú mať pumpu. Vbehol som do obchodu, či majú pumpu. Pumpu nemali, ale mali parádny kompresor. Rýchlo som vypustil plášťovku, uložil správne do ráfika a dofúkal. Super, stihol som to! Moji parťáci ešte stále čakali kým sa dav štartujúcich pohne, lebo štart 5000-vého davu niečo trvá. Už celkom spokojný, že mám všetko v poriadku, som sa k nim pridal. Kým sme sa dostali na čipový koberec, od štartového výstrelu prešlo niečo okolo 15 minút.

Konečne sa začal boj o cyklo skalp toho najväčšieho rangu. Ja som po 2 km musel ešte pribrzdiť a vziať si od Lucie zabudnuté okuliare – tým som už mal naozaj všetko na 100%. I keď som sa vďaka rannému chaosu dostal na úplný koniec štartového poľa, spokojný som začal odkusovať prvé kúsky ötztalérskej šnicle.

Úvod trasy ide jemne z kopca asi 30 km do dediny Öetz, kde začína prvé stúpanie na vrchol Kuhtai. V každej dedine boli pri trase fanúšikovia, ktorí nám tlieskali a povzbudzovali nás. Bolo mi jasné, že tento maratón ma obrovskú tradíciu. Do Öetzu som sa dostal v pohode, ale pred stúpaním bolo treba zo seba zobliecť pláštenky a takých vyzliekačov bolo veľa. Našiel som si miesto pri kruháči, z ktorého sa odbočovalo na Kuhtai. Stál tam jeden pán, tak som mu bez slova strčil do ruky bicykel, on ho bez slova a prekvapenia držal. Vyzliekol som bundu, vložil do ruksaku a pre istotu som trochu obďaleč vykonal malú potrebu. Neznámemu pánovi som povedal „danke“, on mne „good luck“ a bolo po debate. Začal sa prvý test mojej kondície. Pohol som sa k vrcholu a snažil som sa šliapať bez zbytočného šponovania.

Po hektickom ráne, s prihliadnutím na psie počasie, bol môj jediný ciel prejsť maratón v časovom limite. Na celej trase bolo vytvorených niekoľko kontrolných stanovíšť, ktoré bolo treba prejsť do určitého času. Kuhtai je celkom pohodový kopec, na ktorom sa, ako som už spomínal, striedajú oddychové pasáže (miernejšie stúpania) s tými tvrdšími (14% ba až 18 %). Ťahal som prevod 34x25 a v strmších úsekoch veru aj 29. V jednom strmom úseku som začal pociťovať tlak v ľavom stehennom svale - taký malý náznak na kŕč. „Trochu skoro“, vravím si. Zrejme som si mal dať pred maratónom dlhšiu pauzu, nie iba tri dni. Zastavujem, aby som v ruksaku našiel magnézium. Zastavuje pri mne aj Robo Orech, prehodíme dve-tri slová a poberáme sa hore k vrcholu. Ide sa mi dobre, prevody postačujú, ale do cieľa je ešte ďaleko. Konečne sa blíži vrchol a prvá občerstvovačka. Je tu podstatne chladnejšie a mokrejšie ako dole. Beriem si niečo na jedenie a hlavne si beriem do oboch fliaš vodu. V jednej mám zarobený minerál drink a v druhej čistú vodu. Snažím sa pravidelne piť a aj na compe som si nastavil upozornenie, aby ma každých 15 minút pípnutie upozornilo na pitný režim. Stretávam tu Riša, ktorý čo najrýchlejšie páli dolu, pretože je tu zima a on chlad nemá rád. Znovu dávam na seba pláštenku a štartujem za ním. Zjazd je nebezpečný, cesta je mokrá a ešte stále je nás cyklistov na ceste dosť nahusto. Cesta strmo klesá a ja registrujem prvý pád. Vyzeralo to nebezpečne, ale po chvíli vidím sanitku s majákom ako letí poskytnúť cyklistom pomoc a aj preto zjazdujem opatrnejšie.

Zjazd z Kuhtai som bezpečne zvládol. V menšej skupine ťaháme slušným tempom smer Innsbruck, aby sme si aspoň trochu nahnali čas. Po prejdení okraja mesta sa trasa opäť dvíha smerom na prvú časovú kontrolu na Brennerský priesmyk. Ja zastavujem opäť hneď na začiatku stúpania a dávam pláštenku zo seba do ruksaku. Tento úsek má bezmála 40 km a je to ľahšie ťahavé stúpanie. Našiel som si skupinu, ktorej tempo mi vyhovuje a snažil som sa v nej udržať. Na compe som si nechal iba pohľad, kde vidím iba tepy a rýchlosť. Nechcel som sa znervózňovať sledovaním limitu prvej časovej kontroly.

Aj keď je zima a sychravo, cestu lemuje veľa fanúšikov. Trochu mi vadí, že v balíku je úplné ticho, všetci sú zrejme sústredení podať čo najlepší výkon. A to ja by som si aj pokecal. Zatiaľ stále všetko funguje ako má. Občas malý šklb svalu, ale koleno, o ktoré som sa bál, je ticho. Aj krk, ktorý sa mi vždy pripomína pri dlhšom jazdení, je ticho a tomu ja vravím úplné ticho v balíku.

Tesne pred vrcholom je asi kilometrový úsek s 12 % stúpaním. Musíme trochu tvrdšie pritlačiť na pedále, ale mňa teší, že už budeme čoskoro v druhej občerstvovačke. Tu sa opäť stretávam s Rišom, ktorý mi dáva niečo proti kŕčom a hovorí, že ma počká a pôjdeme spolu. Aj jemu asi vadí to ticho v balíku. Polovicu maratónu máme už za sebou a na spokojnosti mi pridáva, že ďalej sa budeme trápiť spoločne a občas aj pokecáme.

Po občerstvovačke, kde som si doprial dve šálky vývaru a krajec chleba so syrom, si opäť dávam pláštenku. Už spolu s Rišom spúšťame sa 20 km dolu pod kopec, z ktorého ja mám najväčšie obavy. Do cieľa nám zostáva ešte skoro 100 km, ale konečne tu v doline je už sucho a teplejšie. Ešte ale nevieme, čo nás čaká hore na Jaufenpasse. Kopec dobre poznám, už som si ho na bicykli skúsil. Je to 16 kilometrové stúpanie a nie je na ňom žiadna oddychová pasáž. Ešte v údolí pod kopcom tradičné vyzliekanie pláštenky a začíname sa štverať hore k vrcholu.

Prvé kilometre sa mi idú v pohode, ba dokonca sa divím, že držíme prijateľné tempo. Postupne sa však tempo spomaľuje a mňa dobieha prvá vážnejšia kríza. Ticho v balíku pokračuje a keď si aj Rišom niečo povieme, tak iba samé nepublikovateľné slová. V jednom momente mám pocit, že mi šklbe ľavé viečko na oku a točí sa mi hlava. Toto je vari koniec? Zastavujem a vyberám z vrecka dresu kofeínový prášok s guaranou a taurinom. Dostal som ho od Peťa, vraj použiť, až keď bude naozaj zle. Rozdelím sa s Rišom a mĺkvo sa štveráme ďalej. Konečne sme vyšli z lesa a je vidieť asi 3 km pred nami vrchol. Myslel som, že občerstvovačka je až hore, ale z dôvodu nepriaznivého počasia ju postavili kilometer pod vrcholom, čo mi teraz prišlo vhod. Dostal som sa k nej už značne vyčerpaný a v panike som sa vrhol na žltý melón a nepohrdol som ani červeným melónom. Melóny mi vždy chutili. Hlad som zahnal ešte nejakým koláčom a zapil čajom.

Moju depku však znásobuje hrmenie a čierne mraky, ktoré sa k nám valia. Začína pršať a búrka sa blíži. „Rýchlo odtiaľto preč“, súrime sa s Rišom. Vyštveráme sa ešte kilometer na vrchol, tu prechádzame ďalšou časovou kontrolou. Čipy nám neberú - asi sme ešte stále v limite. Až po maratóne som zistil, že kontrolou sme prechádzali o 14.35 hod. a stop limit bol o 14.40 hod. To bolo fakt o chlp.

Na vrchole naťahujem na seba pláštenku, lebo dážď hustne a rapídne sa ochladilo. Váham, či si nedať aj nepremokavé goretexové nohavice, ale nechcem sa zdržiavať. Zjazd z Jaufenpassu je náročný, husto leje, je zima, som úplné premočený. V skrehnutých rukách nemám žiadny cit. Brzdenie a šaltrovanie je veľmi náročné. Aj keď mám od štartu neoprénové návleky, pociťujem v tretrách mokro. Pri okraji cesty vidím tých elegantných Talianov, ako sa trasú od zimy a čakajú na zberák. Sú síce pekne oblečení, ale teraz im je dobrá aj alobalová fólia proti chladu od záchranárov zo sanitky. Mnohí to chceli zabaliť už na vrchole, ale zberné autá a autobusy boli beznádejné obsadené. Z Jaufenpassu sme zjazdovali, každý podľa svojich možností a pocitov. Pri zjazde som bol plne sústredený neurobiť zbytočnú chybu, ktorá by mohla moju púť zastaviť. V mysli som ešte stále odháňal predstavy úspešného dojazdu, pretože nás čakal ešte záverečný a najťažší, 30 kilometrový úsek na 2509 m vysoký Timmesljoch. Pri takomto počasí by bolo zdolanie posledného úseku v limite vážne ohrozené.

Pri zjazde sme sa s Rišom rozdelili a bol som dolu v doline skôr ako on. Vedel som, že v kopcoch je dobrý a určíte ma skoro dobehne. Z doliny zo St. Leonhardu som sa sám pomaly začal štverať k hlavnej méte Timmelsjoch. Na naše veľké potešenie vyšlo hrejivé slnko, pre istotu aj so studeným protivetrom. Pláštenky išli opäť do ruksaku a tešil som sa, že ako tak obschnem. O ostatných kamošoch, kde asi sú, som nevedel nič. A samozrejme, profil trasy sa stále dvíhal hore. Skutočne tu sa mlelo z posledného. Rišo, pri zjazde ešte opatrnejší ako ja, sa na mňa po čase dotiahol. Múdro, je mladý a jazdí s rozumom a s rozvahou. Šliapali sme opäť spolu.

Moja panika a depka v poslednej občerstvovačke, kde som hádam s prepáčením zožral celý melón, sa mi vypomstila. Môj žalúdok, preplnený rôznymi gélmi, protikŕčovými tabletkami a premiešaný melónom, odmietol poslušnosť. Aj vetry som mal zastavené a viete, aké sú prdy dôležité.

Vedel som, že ak žalúdok nenaštartuje normálnu prácu a nezačne tráviť obsah, bude to ťažké. Keď sa stav žalúdka nezlepšoval, rozhodol som sa vziať situáciu do svojich rúk resp. prstov. Vravím Rišovi, či nezastavíme a nedáme nejaký zázračný gel. „Vraj dobre“, aj jemu padne vhod. Zastavili sme a ja som odbehol kúsok od cesty za kríky a použil som svoje prsty. Ani som v občerstvovačke nemusel stáť, keď som všetko nechal za kríkmi. Poznajúc svoj žalúdok, v mojej výbave nikdy nechýbajú lieky na trávenie. Aj teraz som si nasadil 2 x pancreolan forte. Gel som si nechal na neskorší čas. Konečne sa mi začali črevá trochu hýbať (aj prdy sa dostavili, len cieľ bol ešte ďaleko).

Naše tempo už bolo pomalé, šliapali sme zotrvačnosťou k predposlednému bufetu. Trochu nás vystrašilo auto s nápisom „Schlusswagen“, ktoré nás predbehlo. Vari sme s časom na tom až tak zle? Stále som nesledoval čas a nemal som ani potuchy, ako stíhame limit. Rišo ma ale upokojil, že máme aj rezervu na záverečný útok na vrchol. „Už to dáme“, ale ja som bol stále v tomto vyjadrení opatrný, aby som si nepohneval nejakého ötztalerského boha. Konečne sme sa dostali na občerstvovačku v Schönau. Do trochu funkčného žalúdka som nalial veľa teplého čaju a zjedol jeden suchý keks - tuším mannerka to bola. Mnohí cyklisti využívali možnosť dať sa vymasírovať a so skrčenými grimasami na tvári ležali na masérskych stoloch. Pomohlo by to aj mne? Netreba! Už to máme „len“ 12 km stúpania na poslednú časovú kontrolu, ktorá je na vrchole Timmelsjochu.

Je niečo okolo 17.00 hod a posledný stoplimit na Timmelsjochu je o 19.30 hod. Obliekli sme si pláštenky, lebo slnko sa už schovávalo za skaly a vetrisko sa znásoboval, čím vyššie sme stúpali. Naša rýchlosť miestami bola 4 až 6 km/h a tí, čo už naozaj nevládali a išli po vlastných vedľa nás, išli rovnako rýchlo. Jožko Tahotný, ktorý dal Ötziho 3x, mi povedal, že na tomto úseku by boli dobré aj kľuky s trojprevodníkom. Nie nadarmo je tento záver postrachom a najväčšou skúškou morálnych a vytrvalostných vlastnosti každého maratónca.

Cesta k vrcholu sa kľukatí miestami až 14%-ným stúpaním a vetrisko stále fúka. V hlave sa mi premietajú zábery z tohto úseku, ktoré som videl v DVD upútavke. Vôbec som sa nekochal okolím, pozeral som len dolu na cestu, lebo som vedel, že zdvihnúc pohľad hore, uvidím len tú nekonečnú cestu. Podarilo sa nám vydriapať k poslednému bufetu pod vrcholom - už toho veľa nemali, ale ani sme už nič nechceli. Chceli sme len byť už hore. Až tu som začal veriť, že to urobíme v limite – nahor to bolo už iba 3 kilometre. Slimačím tempom sme odkrajovali z cesty. Tesne pred vrcholom je tunel, ktorý zatvára obrovská brána. Spomenul som si opäť na slová Jožka Tahotného : „tu už keď budete, budete frajeri“. Áno, bol som rád, keď sme prešli bránou a šliapali tunelom po už menej strmej ceste. No stále sme ešte neboli za kobercom, ktorý by nám zaručoval, že nám už nikto nezoberie čip, a ak sa pri zjazde do Söldenu nič nestane, máme skalp v rukáve.

Prešli sme tunelom, po ňom ešte takých 600 m v silnom protivetre po hrebeni, až kým sme nevideli koberec poslednej kontroly, teda okrem tej cieľovej. „Bingo, konečne“. Kobercom prechádzame o 18.47 hod. Zvyčajne tu býva nafúknutý oblúk Red Bull, ale ten už bol vyfučaný a pripravený na odvoz do skladu. My sa tešíme, len ešte musíme zjazdovať do cieľa. Sme vo výške 2509 m, sme mokrí, spotení a na zjazd sa treba prezliecť. Navrhujem prezliecť sa v autobuse, ktorý tu čaká na tých cyklistov, čo nestihnú prísť v limite, ale máme obavy, aby nás nemali za tých, čo to vzdávajú. Vysvetľujem šoférovi, že sa chceme len prezliecť a pokračujeme ďalej. „O.K.“, prikývol a pustil nás do autobusu. Všetko mokré dávam zo seba do ruksaku a konečne si obliekam suché tričko a dres. Na to všetko ešte vestu a pláštenku, dávam si dlhoprstové rukavice a na ne ešte gumené, lekárske. Nie, nejdem ordinovať, ale nechcem zase prísť o cit v rukách pri najdôležitejšom zjazde. Ideme na posledný úsek a ten treba prejsť bez najmenšieho zaváhania. Na hlavu okrem prilby naťahujem kuklu, ktorú som dostal minulý rok na Tour de France na kultovom kopci Alpe d´ Huez.

Toto naše prezliekanie v autobuse trochu so závisťou sledovalo zopár sediacich cyklistov, ktorí možno práve počasie podcenili a vzdali to. Ale my sme nič nepodcenili. Teda ak niečo nevyvedieme na posledných 30 kilometroch pri zjazde do cieľa. „Vyhepení“ s Rišom spúšťame sa dolu a ja si aj schuti zarevem že, „na Sagana“ (Peťo vie excelentne zjazdovať) a pustil som to čo to dá. Po parádne dlhom klesaní nás čakal ešte kratší výšľap do stúpania k mýtnici, kde vyberajú peniaze, lebo prechod cez Timmelsjoch je pre autá spoplatnený. Pozerám za seba a Riša nevidím. Predbehol ma? Alebo sa mu nebodaj niečo stalo? Čakám ho asi 5 min, nechcem ísť ďalej bez neho. Podpísali sme cestou pakt o neútočení a dohodu, že dôjdeme spolu až do cieľa. Mám obavy, či sa naozaj niečo technické alebo iné nestalo. Hľadám v ruksaku mobil, aby som ho prezvonil, ale vtom ho už vidím prichádzať ku mne. Pýtam sa ho, čo sa stalo? Vraj nič vážne, len ho poriadne prehnalo. Jaj tie geliky naše. Sme to my ale dvojka. Jeden dogrcaný a druhý posraný (prepáčte mi, ale inak sa to ani napísať nedá)....

Smejeme sa na tom a je to hádam jediný úsmev počas 12 hodín utrpenia.

S heslom „na Sagana“ sa spúšťame do Söldenu. Aj napriek chirurgickým rukaviciam si prsty necítim a prehadzujem celou dlaňou. Je mi však všetko jedno, lebo viem, že už o chvíľu som v cieli a skončí sa náš boj o skalp a dožujeme konečne tento ötztalerský šnicel. Konečne vidím tabulu s nápisom SÖLDEN, ešte zopár šliapnutí a spolu s Rišom držiac sa za ruky prejdeme cieľovým kobercom. Objímame sa, sme usmiati, dvíham bicykel nad hlavu, a robíme tak trochu show pre divákov, ktorých bolo aj napriek pokročilej hodine (19,51 hod.) a zime v cieli dosť a s uznaním tlieskali všetkým, čo došli do cieľa. Aj moderátor vyhlásil, že do cieľa dorazil Milan Valko so synom Richardom „from Slovakia“. Čo tam po tom jednom písmenku hore - dole , Valko , Valka. Ale synak sa statočne držal a dával na tatka pozor. Spojili sme mladícku dravosť so skúsenosťami a to bolo zrejme aj podstatou nášho úspechu.

Je to nádherný pocit, vôbec si neuvedomujem únavu. Ideme s Rišom ešte v priestore cieľa na teplý čaj a mannerky. Vidím veľa cyklistov zabalených v teplých dekách. Kua, tí vyfešákovaní Taliani, aj toto si doniesli? Ale aby sa teplejšie na maratón obliekli, to nie. Až neskôr som zbadal plné škatule diek, ktoré narýchlo zabezpečil organizátor, pretože na letný august tu vládlo decembrové počasie. Zabalíme sa s Rišom tiež ako starí Indiáni, veď aj ako správni Indiáni mame ötztalerský skalp. Ešte si ani neuvedomujem, čo sme to za peklo prešli, ale vnútorne som veľmi šťastný. „Tí kteři sa vjenuji cyklistice vjedi vočem mluvim“, neodpustím si tuto pamätnú vetu Róberta Bakalářa.

Vyhodnotenie začína o 21.00 vo veľkej „Freizeitarene“, tak sa ideme rýchlo osprchovať a dať do gala. V aréne sme sa mohli do sýtosti najesť vďaka švédskym stolom (pre prípadný problém mi zostal nejaký pancreolan). Vyhodnotenie prebehlo na úrovni veľkých závodov, ale nás čakalo ešte vyhodnotiť Milanovu 50 - ku. V neďalekej tirolskej kolibe padlo za obeť zopár sedmičiek vina, a najkrajší dar si dal Milan sám - prejdením tohto maratónu. Trochu neskoršie sme sa vrátili na náš penzión a bez najmenších problémov som zaspal.

Ráno sa pobalíme, na útrapy z predošlého dna už nikto ani nepomyslí. Posádka nášho auta, Robo, Rišo a ja, sme naozaj dostali chuť na pravý Wiener Schnitzel, preto sme zastavili v najbližšom Gasthause a objednali si ho 3x. Cestou domov v aute sme sa bavili o predošlom dni, a zhodli sme sa, že už nikdy viac nechceme zažiť podobné utrpenie. Vraj skúsime maratón „dles dolomites“ ten má „iba“ 140 km a prevýšenie 4000 m. Ale s odstupom niekoľkých dní, u Roba v pube, sme pripustili variant reparátu a ja aj možné vylepšenie výsledného času z tohto ročníka. Lebo minimálne hodinu som stratil obliekaním a vyzliekaním a s modelingom ja nemám žiadne skúsenosti.

A tak sa už dnes teším na ročník 2013, a verím, že som navnadil veľa cyklistických maškrtníkov na „ötztalersku šniclu“ dlhú 238 km s prevýšením 5 500m.

Dobrú chuť.

Ak sa Ti článok páči, pošli link kamarátom