Nórsko

Autor: Igor Paško
Pred cestou

Igor mal túžbu vidieť a zažiť Nórsko (najmä jeho južnú časť) už asi 7 rokov. Za ten čas usilovne zhromažďoval informácie, TV dokumenty, články o Nórsku a v čase príprav cesty a dovolenky mal už celkom jasnú predstavu o miestach, pamiatkach a prírodných úkazoch. Na túto nezabudnuteľnú dovolenku na vlastnú päsť sa mu podarilo získať 2 skvelé dievčatá, Majku a Alenku a svojho bratanca Romana. Veľa záleží od partie – či bude mať skupinka spoločného ducha, ako bude riešiť problémy, či eliminovať rozdielnosť pováh. Nástrah je veľa, no našich spoločných 16 dní bolo až na 1 – 2 malinké sváry priam ukážkových. Skvelá partia...

V rámci príprav sme mali 2 spoločné sedenia, kde sme sa dohodli na ceste, na tom, kto čo môže vziať a pripraviť, čo sa nakúpi. Úvodom treba poznamenať, že Nórsko je naozaj poriadne drahý štát a je potrebné radšej sa predzásobiť, pokiaľ vám tisíckorunáčky – dnes už eurobankovky - nevypadávajú z vrecák nohavíc...či spod sukní :-). Na druhej strane sme však ostali prekvapení po návrate, keď sme si uvedomili, že za zhruba ten istý peniaz by sme šli s cestovkou na 9 dní a videli by sme sotva polovicu toho, čo sa podarilo na našej ceste. Takže jednoznačne: super.

Nákup potravín nás vyšiel celkovo najviac ak na 2 000 Sk cakumprásk. Treba priznať, že sme mali aj domácky spracované mäsko a nejaké to napečené so sebou z domu a tiež je treba dodať, že tovar v hodnote asi 300 korún sme doniesli naspäť nepoužitý. Okrem nákupu sme sa dohodli na jednej výýýbornej veci. Ten nápad bol Alenkin a skutočne si zaslúži špeciálne uznanie: otvorili sme si spoločný účet v banke (na 2 mesiace), kde sme každý zložili 15 000 Sk a k účtu sme dostali 2 platobné medzinárodné karty. SUPER, fakt. Mali sme 60 000 spoločných peňazí na benzín, trajekty, ubytovanie a spoločné nákupy jedla, s ktorými sme naozaj vystačili až po benzínku v Česku. Samozrejme, že až pri ceste domov!!! :-)

Keďže sme boli dohodnutí na ubytovaní v chatkách v kempoch (priemerná cena bola okolo 350 NOK za chatku pre 4 osoby na noc), každý bral aj spacák (v chatkách sú nepovlečené periny) a pre istotu sme so sebou mali aj malý stan (pre 2 osoby) a bombový (plynový) varič, obe tieto veci sme však ani raz nepoužili. Po nákupe sme ako prvú do kufra Renaulta Thalie Natálie zbalili Alenku a Maju, v predvečer odchodu. Igorovi v strese nejako nedoplo, že domáce zaváraniny sú oooooveľa lepšie ako nejaké konzervy, napr. „veprová“ zmes...škoda, že ani žienkam to nenapadlo pri argumentácii, keď napokon zvíťazil drsný baraní prístup. Neskôr to bolo Igorom uznané a aspoň slovne ocenené. Predvečer sa zbalil aj Igor + všetky potraviny a nevyhnutnosti a bolo jasné, že ani 500 litrový kufor nie je dosť statočný pre 4 cestovateľov.

Stručný plán cesty:
Bratislava – Praha (CZ) - Berlín (D) – Rostock – trajekt do Trelleborgu (S) – Drammen (N) – Oslo – Drammen – Heddal – Dalen – Lysebotn, Lysefjord (trajekt) – Odda – Eidfjord – Vøringsfossen – Eidfjord (trajekt) – Bergen – Voss - Gudvangen – Borgund, Laerdal, Aurlandsfjord – Flam – Vangsnes (trajekt) – Briksdal – Geiranger (trajekt) – Trollstigveien – Dombås – Gjendesheim, Jotunheimen – Lillehammer – Skjeberg – Göteborg (S) – Kodaň (DK) – Berlín (D) - Praha (CZ) – Bratislava.
Kilometre za celú dovolenku: cca 5935

1 NOK = 5,1 SKK (júl 2005)
1 € = cca 39 SKK (júl 2005)

Dovolenka

1. deň
18.6.2005, sobota
Bratislava – Rostock (D) (trajekt), cca 1000 km
Je zamračené a slabo popŕcha. O siedmej sa stretávame u Romana, ktorého veci (našťastie je chlap a stačí mu 1 veľká cestovná taška, igelitka s topánkami a pár príručných vecí) sa vtlačia do kufra (veci sú aj v kabíne, baby na zadných sedadlách majú miesto sotva na 2 nohy). Auto je priam na prasknutie a Igor sa snaží do poslednej chvíle zredukovať obsah kufra. Napokon si to odnesú 4 z 8 roliek toaletného papiera (naozaj, stačia 2 pre prípad urgentnej potreby, všade bol „sracák“ samozrejmosťou) a nejaké nadbytočné konzervy.

Vyrážame o 7.34, na hraniciach s Českom sme o 8.10, prechádzame plynulo, no už o 8.40 nastáva 1. blúdenie a my sa ocitáme pred hypermarketom MAKRO – žeby málo potravín? - srandujeme. Obraciame sa a o 10 min sme späť na diaľnici do Prahy. Prahou prechádzame o 10.30. České betónky (diaľnice) sú hrozné, hudba sa stáva nezrozumiteľnou, aj keď CD prehrávač v Thalii má inak brilantný zvuk. Smerujeme na Teplice, počasie sa vylepšuje, Alenka a Maja sa vytešujú nad krásou Česka, keď zočia trojfarebné kvetné pole (červeno-modro-žlté...asi vlčí mak, nevädze a púpavy :-)) a do toho im z CD hrajú Nedvědovci.

12.20 – tankujeme pred nemeckou hranicou, aby sme ušetrili pár korún na benzíne. O 15 min už stojíme na česko-nemeckej hranici, kde nás colníci odstavujú nabok a my čakáme asi 10 min. Srandujeme na účet drogovej prehliadky, ale napokon nám colník zamáva „verschwinden Sie“ a my v haptáku „Ja...verstanden, mein Kapitan!“ :-) opúšťame colnicu a ideme nach Dresden.

Ľudia, Drážďany sú dopravná katastrofa. Vyhnite sa im ak sa dá. 2x sme zablúdili, mesto sa zdalo nekonečné a napriek tomu, že sme šli stále rovno po hlavnej, žiadne centrum sme nezahliadli. Otrasné značenie... Skladáme hlasné uznanie našim cestárom.

13.56 zastavujeme pri diaľnici pri McDonalde, ale rozbaľujeme deku a piknikujeme – sťa na protest proti fást fúdu...jedením slou fúdu... Výmena šoférov a odchádzame o 14.30 na Berlín. Napriek zámeru obísť Berlín sme minuli aj druhú možnosť diaľničnej obchádzky, a tak nás opäť desí prechod mestom...Drážďany sú ešte v blahej pamäti. Ale Berlín je iný, hravo prechádzame centrom (napokon je to asi predsa len skratka...km, nie časová), hoci z času na čas Igor nečakane zrúkne „zle ideme“ a vzápätí to dementuje, čo ale ostatných drží aspoň v ostražitosti. Z Berlína hupky-dupky do Rostocku, kde sa máme nalodiť na trajekt. V duchu opäť vzdávame vďaku slovenským cestám (áno!!! – presnejšie: nie obecným komunikáciám) – a to ešte len zistíme prečo máme jedny z najlepších diaľníc v Európe... Thalia napriek maximálnemu zaťaženiu fičí veľmi slušne, dokonca sa dá pocítiť aj akcelerácia a Roman ju otestuje aj na hranici 170 km/h. Možno aj vďaka tomu prefrčíme jednotvárnou rovinatou krajinou nečakane svižne a už o 18.20 vchádzame do Rostocku. Plán hovoril o ôsmej hodine večer...sme dobrí!! Máme čas si oddýchnuť, kúpiť africké vínko v obchode a na parkovisku vykonať aj hygienu (samozrejme v pristavenom WC!). Tiež tankujeme benzín, ale vo Švédsku by vyšiel lacnejšie. Spotreba sa vyšplhala niekde pod 9 l/100km, no zrejme sa na nej podpísala asi 150km/h priemerná rýchlosť za posledné 3 hodiny. Sme 2. v poradí na trajekt, ktorý sme mali tiež rezervovaný cez internet, platíme na mieste 202,50 € za auto + 4 osoby (mohlo by nás byť až 6 za túto cenu), ale treba podotknúť, že v cene je už aj trajekt z Dánska (Rødby) do Nemecka (Puttgarden) s otvoreným dátumom pre cestu domov. Naloďovanie začína o 21.45 a odchod, pôvodne plánovaný na 22.45 je posunutý na 23.30, kapitán asi vedel prečo: aj tak sme boli vo švédskom Trelleborgu skôr. V trajekte sa skladáme v miestnosti na asi 6. poschodí, kde je akási čitáreň, či čakáreň, tu prespíme na trojsedadlách, spolu s nami aj asi ďalších 15 pasažierov. Je príjemne teplo, spacák rozkladáme ozaj len pre to, aby sme sa zabalili a nespadli zo sedadiel J. Prv než sa ale uložíme (niekedy o pol jednej) ešte vykonáme prehliadku lode Mecklenburg – Vorpommern. Chlapci berú do rúk foťáky a kameru a vydávajú sa ku kajutám a následne na pivo do reštaurácie/baru. Potom zas dievčatá na striedačku blúdia pomedzi kajuty a zisťujú, že loď si so sebou vezie aj solárium, saunu a malé kino, kde sa premieta – ako inak – Titanic... :-) Ale more je pokojné (ani náznak húpania na vlnách...a ani ľadovca :-)).

Späť na začiatok

2. deň
19.6.2005, nedeľa
Trelleborg (S) – Drammen (N) cca 650 km
Tesne po 6:00 dosahujeme brehy pri Trelleborgu a o 6.22 už v aute opúšťame prístav bez čo i len náznaku hraničnej kontroly. Sme vo Švédskom kráľovstve a odteraz musíme mať zapnuté svetlá a jazdiť priam predpisovo (obec 50, mimo obec 70 – 90 a na diaľnici 110 km/h). Smer Malmö a Göteborg, je zamračené a pösádka spí okrem šoférujúceho Igora, no čosi okolo pol deviatej sa zastavujeme na odpöčívadle na röňöjky – gebuzína a la tvarožník s kávou a – ide sa ďalej! Göteborgom prejdeme o 10.30 a už je slnečno a teplo. Krajina začína byť zaujímavejšia, v kabíne si „posedí“ s nami aj Bono Vox, Depeche Mode, Arash, Lasica so Satinským, Superstárci...ale Koščovie Kaťu Roman vypína :-). Pred dvanástou odbočujeme na hodinku k pobrežiu, podľa mapy tam má byť pekný výhľad...a...aj je. Tankujeme benzín, spotreba ukazuje prívetivých 6,94 l/100km.

13.43 – presný čas, kedy prechádzame mostom ponad Svinnesund, záliv, ktorý robí hranicu medzi Švédskym a Nórskym kráľovstvom. Sme v Nórsku a to po moste, ktorý asi pred 10-imi dňami otváral King Kong Harald!! (po nórsky sa povie kráľ kong...a takto to bolo uvedené aj pod obrázkom v jednej nórskej publikácii s angl. textom...no, pre správnosť: bolo to tam opačne: Kong/King).

14.30 – fatálny omyl a panika na diaľnici: platí sa mýto (medzi 10-20 NOK, nestojí to za reč) a my (Igor) sa zaraďujeme k stanovisku, kde sa dá prejsť na akúsi permanentku. Nedá sa nič robiť, tadiaľ sa nedá – cúvame s výstražným blikaním, našťastie ide len 1 auto, potom prudko doľava, kde sú „minciari“, Igor to skúša s ospravedlňujúcim výrazom popred kamión, no ten akoby nemal pochopenie: 3x na nás trúbi...mamut jeden smrallavý! Uff, šťastne sme sa zoznámili s mýtom na diaľnici a po chvíli bočíme na mesto Drøbak do 7,5 km tunela (55 NOK) popod Oslofjord. Totiž, dnes už nejdeme do Osla ale do Drammenu, kde máme (ako aj na ďalšiu noc) zaistený nocľah (rezervovali sme si prostredníctvom internetu a mejlov, ktoré mal Igor pre istotu so sebou vytlačené). Ešte neskorý obed (klbáska, chlieb, syr, paprika, horčica) o 16.20 na odpočívadle s vyhliadkou na Oslofjord, kde stretávame JEDINÝCH našincov počas celej dovolenky – kamionistov Slováka Petra a Čecha Pepa. Pokecáme nejakú tú štvrťhodinku a o 17.25 sme v kempe v Drammene. Čo sú tí Nóri zač? Prichádzame na recepciu, kde povieme, že tu máme mať chatku rezervovanú na meno, no v knihe rezervácií niet záznamu. Ukazujeme mejl asi 60-ročnému recepčnému, ktorý sa pozrie na vytlačený mejl a s výrazom šťastného výhercu lotta priznáva, že meno pod potvrdením o rezervácii je jeho („Yes, that’s me!“). Recepčný má šťastie :-): chatky má aj voľné...takže sme všetci spokojní. Dostávame chatku č.7 za 330 NOK na noc, zostávame tu však 2 noci, platíme teda 660 NOK. Chatka je jednoduchá, parkuje sa hneď pri nej, k sprchám a WC to máme mierne do kopca asi 20 sekúnd. Pozor: teplá voda v sprche je za 10 NOK a tečie asi 5 min. Nórska špecialita. Igor, večný antitechnický smoliar sa však osprchuje za 20 NOK (a veru by sa stihol aj za 10), zvyšok potrebuje 30 NOK z dôvodu, že každému automat 10 NOK zhltol !! a teplú vodu nepustil. Hm-hm-hm... Prvýkrát sa vybaľujeme a máme obavy, či to dáme rovnako aj naspäť. Pripravujeme si večeru: instantná polievka dľa chuti a „veprové“ – akýsi bravčový lančmit veľmi slabej chuti, ešte to aj vyzerá ako grc. Pre istotu sa kurírujeme všeliekom z domácej lekárne: malinovicou, ktorú vzala Majka, buď jej za to chvála! Aj o jedenástej v noci je ešte svetlo, ale zhruba o tomto čase sa ukladáme do postelí. Máme za sebou bezmála 1 700 km od rodnej Bratislavy.

Späť na začiatok

3. deň
20.6.2005, pondelok
Oslo (cca 120 km)
Ráno sa budíme okolo pol ôsmej, po raňajkách a hygiene berieme najnutnejšie veci (foto, video, niečo pod zub, pitivo) a vyrážame na diaľnicu do Osla. Premávku v meste zvládame perfektne a bez problémov nájdeme miesto v uličke pri Munchovom múzeu, kam mieria kroky trojice kultúrofilov Maji, Alenky a Romana. Igor, všetkofil, sa vydáva naproti do botanickej záhrady, ktorá ale nie je nič moc. Skoro ráno bolo sivo, no už okolo desiatej svieti slnko a je teplo! Naopak, trojica je z diel impresívno-depresívneho Muncha nadšená (tiež dostali depresie). Zhruba o jedenástej sa po akomsi Oslo-ringu dostávame k Vigelandovmu parku (zase parkujeme v bočnej uličke bez problémov a platenia). Tak toto áno, toto je určite oslovské „musíš“. Park je posiaty dielami Vigelanda, ktorý tvoril v 1. polovici 20.storočia a sochy a súsošia sú ľudskými bytosťami rôzneho veku, rôznych tvárí a zachytenia v pohybe. Všetky sú nahé. Tvorcovi kedysi vyčítali akýsi národno-socialistický prístup v tvorbe, ale nech je ako chce, nájde to u recipienta odozvu. Všetci vyzdvihujú vysoký stĺp na vŕšku so 121 poprepletanými telami, nás však uchvátila aj centrálna fontána s akýmsi kolobehom života zachytenom v/pri kovových stromoch kol dokola fontány. Za pohľad stojí aj dlažba – bludisko a najpopulárnejšia socha – plačúceho jedovitého chlapčeka. Na oblohe je skôr oblačno ako polooblačno a v nás, na zemi, je lačno, takže okolo jednej unavení rozkladáme deku na lúke v parku a piknikujeme. Obďaleč sa hrá mládež loptovú hru a zanedlho div nezhoríme v ohňovom dychu eskamotéra, ktorý spolu s kumpánmi zvolávajú na nejaké rozprávkové predstavenie do neďalekého šiatra.

Z Vigelandovho parku (alebo aj Frogner) ideme na vyhliadku na kopec Ekeberg, na kopci však chýbajú návestia a keďže ani domáci(!) netušia ako sa ta ide, blúdime. Napokon najlepšie robíme, keď sa oddávame intuícii a nachádzame vyhliadku aj s reštauráciou. Mierne sme však sklamaní, dobrému výhľadu kde-tu bránia stromy a sme riadne ďaleko od centra Osla. Aspoň odteraz je už slnečno. Schádzame ešte k budove námornej akadémie, tu je to podobné, a tak okolo piatej parkujeme v centre Osla pri kráľovskom paláci. Ešte moment...tentoraz musíme platiť, takže naládujeme asi 25 NOK do automatu sťaby zo 60. rokov 20. storočia a – pic ho! – toto je automat pre iné parkovacie miesto, práve sme predplatili jednému Nórovi 2h parkovania! Riešime to lepkou zvnútra na sklo, kde vysvetľujeme, že náš čas bude 2h odbiehať na nesprávnom automate povyše... Ufff... Opäť sa trháme na trojicu a Igora :-). Trojica má totižto za cieľ národnú galériu (Igor centrum a nábrežie), ale už po 5-ich minútach trojica zisťuje, že aj v Nórsku majú múzeá v pondelky voľno. Takže prehliadku Osla robíme všetci, žiaľ oddelene. Ale Igor filmuje čoby pre TV dokument a určite by zdržiaval. Centrum mesta je útulné, ale nie je nejaké dych vyrážajúce. Igor natrafil aj na turistické informačné centrum, kde berie rôzne letáky a na pešej zóne objavuje výpredaj pulóvrov s nórskym vzorom a jeden s ozdobným kovovým zapínaním pod krkom za výborných 299 NOK kupuje. Naopak uťahaná trojica sa dá zlákať na pivo do prístavnej reštiky a ťažko ľutujú pri platení 58 NOK za polliter! Okolo ôsmej vyrážame „domov“ do Drammenu, kde si dáme aperitív, večeru – nešťastne eliminované domáce kuracie soté, ktoré chutí jedinečne - zalejeme to čajíkom a pred spaním si dáme spoločenskú hru Carcassonne, ktorú Alenka a Majka hrajú prvýkrát a hundrú na Romana, ktorý volí priživovaciu a deštruktívnu taktiku. Vyhráva – ako inak – Roman... Zhasíname o jednej v noci.

Späť na začiatok

4. deň
21.6.2005, utorok
Drammen – Lysebotn, cca 340 km
6.00 budíček, ranný kolobeh plus balenie. Hm, sme dobrí, čoskoro sme zbalení, ba aj natlačení do kufra. A to sme na tom takmer horšie ako pred cestou: pribudol predsa hrubý nórsky pulóver a prvé suveníry :-). Obloha je zase sivá, ale neprší. Kemp opúšťame o 7.42 a lesnou cestou popri akejsi divokej vode (sprava) zastavujeme až po vyše hodine jazdy pri najväčšom drevenom kostolíku v Heddal-i. Nórsko je známe drevenými kostolmi (sme asi jediné dve európske krajiny, ktoré majú drevené kostoly v hojnejšom počte, no Nóri sú v tomto asi väčší darebáci: kedysi koncom 19. storočia ich z pôvodnej tisícky stálo asi 100, dnes je ich už len 28, a to ešte zopár bolo nedávno podpálených bláznivými blackmetalistami. Sivota sa mení na polooblačno, kostol je majestátny, stojí na cintoríne a zrejme sme sa nechali uniesť, lebo akosi nepremyslene platíme vstupné 35 NOK za to, aby sme videli malý oltárik, kreslo, drevené lavice a vikinskú výzdobu zvnútra...bez brožúrky, bez výkladu. Zvonku je krajší. Inak kostol je už rekonštruovaný a pôvodne bol postavený niekedy v 12.-13. storočí. Po asi 40 minútach sa vydávame utešeným krajom horného Telemarku, začínajú sa filmovaco-fotografické orgie. Hops – pri klesaní v serpentínach má Maja na mále, ale statočne zadržiava a počas fotopáuz predycháva. Míňame dedinu Dalen a na úzkej vozovke lemovanej vysokými ihličnanmi nás prekvapuje ďalšia „drevenica“ – kostol v Eidsborgu. Zastavujeme, je 11.15 a fotíme. Neďaleko sa pasie koník, no neradno si ho fotiť zblízka: Roman vo fotoošiali nezbadá drôt ohrady napustený elektrickým prúdom – bzzzz! – trasie to trochu, vlasy dupkom, z uší para a následný hlavybôľ trvá asi 30 minút. :-) Darmo, Roman nie je kôň... Ale to už zastavujeme v lone prekrásnej prírody asi o 12.00. Inak aj po úzkej ceste sa dá šinúť si to priemernou deväťdesiatkou, premávka je totálne sporadická. Zvláštna krajina: pod nohami močariny, skaliská, mierne obďaleč nejaká chatrč učupená pod smrekmi a jedľami trčiacimi nad listnáčmi a na obzore nevysoké kopce so snehovou pokrývkou. A to je sranda: je asi 17°C na slnku, tie kopce sú od nás vyššie asi o 400m a majú sneh, hm... Cesta sa kľukatí náhornou pahorkatinou, o 12.35 zastavujeme pri prvom vodopáde. Vidieť ho o 2 dni, ani by sme si pri ňom neodpľuli :-). Stretávame milý starší holandský pár, poprosili nás o foto, potom sa ponúkli, že spravia aj nám s našimi fotoaparátmi, tak sa fotíme a rozprávame. Vedia sa pozdraviť po česky, tak ich učíme aj „dobrý deň, ako sa máte“ po slovensky. Jedlom sme sa dopovali počas krátkych zastávok i počas jazdy, teraz už klesáme a pred dlhšou cestou po zastrčenej horskej ceste do Lysebotnu v obave z nedostatku benzínu, robíme zachádzku do najbližšej dediny s pumpou: benzín za takmer 11 NOK za liter (najlacnejší počas cesty bol za 9.70)...a to sme už v ľahko dostupnej oblasti, neďaleko miest, kam sa vozí ropa na spracovanie!...no ale čo už. Berieme len asi 10 litrov.

Pred 14.00: nasleduje čarovná cesta hornatým krajom, popretkávaným jazierkami a snehovými jazykmi, obloha je modrá, skaly sivé, cesta úzunká – pre 1 vozidlo s takými častými stretávacími rozšíreniami. Z reprákov sa valí Slayer a baby napodiv vravia, že to pristane k tej drsnej prírode. Ochkáme a krochkáme, pripomína to trochu nejaký kraj z Pána prsteňov, zastavujeme kde-tu na pár fotiek a keď už klesáme po cca 40 km (chýba trochu lepšie značenie na tých asi 2 rázcestiach na tejto ceste) vyrúti sa na nás zo zákruty nejaký Mercedes. Mierne trhnutie volantu našťastie nekončí v skale pri ceste, ale treba to trošku predýchať.

Je 15.25 a my zastavujeme pri parkovisku, odkiaľ sa robia cca 5 h túry (tam a späť) na skalu Kjerag (čítaj Čerag). To je tiež asi jedno z nórskych „musíš“ – ide o skalu zakliesnenú medzi 2 bralá asi 800m nad Lysefjordom a po ľavej ruke vám padá vodopád, ktorý je zvyčajne vetrom rozfúkaný a do Lysefjordu dopadá roztrúsený na milióny kvapiek. Ale aj keď býva svetlo do polnoci, máme toho dosť a začalo byť naraz sychravo, vravíme si, že skúsime to zajtra ráno. Pri parkovisku je krásna chata s ochodzou – vyhliadkou na Lysefjord, ktorý má neskutočne krásnu smaragdovú farbu. Vpravo vidieť asi 30-otáčkovú serpentínovú novú cestu do Lysebotnu, kde máme zabezpečený nocľah. Zhadíme sa dolu, do dedinky s asi päťdesiatkou obyvateľov :-), ubytujeme sa v najdrahšom, no najbiednejšom ubytovaní. Chatka je krásna, zvonku s presklennou vchodovou verandou sa pozeráme na Lysefjord v mrakoch – začalo pršať a neskôr sa leje – no okrem 2 poschodových postelí, stolíka a 4 štokerlíkov tam nie je nič, ani skriňa. Kemp je prázdny a nič moc – je nám jasné, že sem veľa turistov nezavíta, preto asi tie ceny. Treba ale dodať, že naľavo od kempu je nááádherný vodopád...teda sú tu asi 3 viditeľné, ale tento je najbohatší a najkrajší. Dá sa obdivovať aj 15 minút...aj keď prší. Spláchneme deň sprchou (10 NOK za teplú...), urobíme si cestoviny pene so syrovou omáčkou, čajík a zahráme Carcassonne. Igor ide ešte pozrieť odchody trajektov na druhý deň (mali by odchádzať okolo tretej – pol štvrtej poobede a je to aj tak) a ešte si zájde sám v aute na náprotivnú stranu fjordu, kde sa kochá v lejaku pohľadom na ďalšie 2 mohutné vodopády. Ide noc a dážď bubnuje na strechu chatky...

Späť na začiatok

5. deň
22.6.2005, streda
Lysebotn - Wathne, (autom) cca 70 km
Ráno sa budíme do lejaku. Hm...a je po túre na Kjerag. Vybavujeme s domácim možnosť pobudnutia v chatke do druhej hodiny poobede, keďže nemáme čo robiť a odísť by sme mali o desiatej. Dá sa! Tak okrem raňajok sa aj naobedujeme, zahráme i pospíme. Nakladanie batožiny do kufra za dažďa je odporné...! Ale čo to? S úderom druhej hodiny sa vyčasuje a až do večera nás sprevádza slnko a modrá obloha! Z kempu vyrážame o druhej do neďalekého radu (asi 70m) :-) na trajekt (815 NOK), naloďujeme sa o cca 14.40 na ten pomalší (2 a pol hodiny plavby – čo však je de facto poznávací výlet aj s komentárom...takže je to super) z 2 trajektov, síce za drahší peniaz, ale rýchlejší trajekt odchádza aj tak neskôr a nakoniec jeho náskok na druhom konci Lysefjordu je len čosi okolo 40 min. Sme na lodi a plávame...ľudia, to je nádhera! Ďalšie „musíš“, ak zavítate do Nórska. Cesta krajom Ryfylke a Lysefjord za to bez váhania stoja. Ešte raz sa sem musíme vrátiť!

Lysefjord je geniálne dielo prírody: už sme spomínali smaragdovú a tyrkysovú farbu vody, sivočierne skaliská, bralá, ak sa brehy kde-tu rozostúpia, potom aj zelená tráva, stromy a pomedzi to biele domy usadlostí. No a hlavne vodopády. Ak sme ich nenapočítali okolo stovky, potom ani jeden. Lysefjord je dlhý 42 km a po ceste vidíte také nádhernosti ako Kjerag, bizarné vodopády (medzi nimi aj jeden s menom Whisky), zátoku Trollov a bralo Preikestolen odspodu. Okolo 17.15 sa vyloďujeme vo Forsande, mostom prejdeme na druhú stranu do tunela a po asi pol hodine parkujeme za 60 NOK na parkovisku pod Preikestolenom, ďalšou ikonou nórskej prírody. Je už pred šiestou a striedavo mierne a prudko vystupujeme za 1h a 40 min na Preikestolen. Prvá naša túra na dovolenke, prečisťujeme si už aj tak čisté pľúca, ľudí je vďaka večernej hodine málo a na Preikestolene sme takmer sami. P a r á d a, páááni! 604 m priamo nad hladinou Lysefjordu, nad miestom, kde sme ešte pred necelými troma hodinami plávali! Štveráme sa ešte na skalu povyše Preikestolenu, aby sme si ho mohli „vziať“ domov aj takýto – osamelo trčiacu „kazateľnicu“, štvorcový pôdorys skaly a prakticky celý Lysefjord vo farbách umierajúceho dňa. Zvláštne, že nás strašili hmyzom, no našťastie je tu úplne fajne. Na skale stretávame belgického fotografa Erika, okolo ktorého začínajú baby štebotať a to sa stane neskôr závdavkom pre chlapské doberanie, najmä zo strany Romana, ktorý to bravúrne herecky podáva ešte niekoľko dní. Po okraji Preikestolenu balansuje nejaký domáci, má guráž, tu sa nahýňa, tu plazí celkom k okraju. Igor...v nórskom pulóvri...si maximálne trúfol spustiť pol predkolenia do priestoru posediačky počas krátkej fotosession :-). Nevieme sa nabažiť pohľadov a vychutnávame samotu na inokedy ultrafrekventovanom turistickom mieste, až prejde hodinka a po pol deviatej sa Igor s Romanom zberajú dole za dievkami, ktoré nás predbehli, lebo Alenka po operácii kolena ide o kúsoček pomalšie. Chalani si myslia, že dievky po ceste hravo dobehnú, ale napriek takmer poklusu cestou dolu schádzajú osamotení o 22.00 až na parkovisko, kde stojí úplne osamelá Thalia a nejaký džíp. Naraz všade sú malé zasraté štípajúce mušky. O 5 min sa ukáže, že džíp je Erikov – vystupujú z neho Maja a Alena... Obe sa nejako rozplývajú, zabúdajúc, že Belgicko dalo svetu aj chlapov ako Marc Doutrux, napríklad. :-) Nasleduje cesta naslepo cez Jorpeland a my vieme, že v tomto kraji je to s kempmi biedne. Uvažujeme o nočnej jazde (posledný trajekt kdesi 80km pred nami by sme mali do hodiny stihnúť, posledný odchod je o pol dvanástej) a trošku zase blúdime. Ono...nórske cesty.

Nórske cesty sú skôr značené podľa čísla cesty, podľa toho sa orientujeme, držíme sa „trinástky“, než by napísali najbližšiu obec...no, najbližšiu... Majú v tom bodrel, slovom. A vzdialenosti? Raz za 80 km, inak zabudnite.

Plán prechodu trajektom v noci stroskotáva na spásnom poznaní, keď okolo pol jedenástej zastavujeme pri kempe Wathne. Ibaže všade tma a ani na zvonenie na recepcii sa nič nedeje. Z auta vystupuje Igor a typickým hardyovským (Laurel & Hardy) „ju-huuuuu“ zaktivizuje domáceho postaršieho pána – majiteľa (v tom čase tiež v slovenských TV letela reklama na UPS, kde dôjde kuriér UPS s balíkom do obrovskej haly a operným hlasom zatrúbi „Ha-looooooooooooooo“...tak aj to sme tuším skúšali...). Majiteľ vyzerá vľúdne, pýta sa odkiaľ sme...vraj Slovákov tu ešte asi ani nemal. 500 NOK je zase raz tá vyššia sadzba za noc (a došli sme tak neskoro), avšak chatka nám nechá padnúť sánku. Ó-lala, povedal by Funés s lišiackym úsmevom: chatka má vlastnú sprchu, teplá voda tečie sama od seba :-), je tu kuchynka, mikrovlnka, výbava, chladnička, rýchlovarná konvica, gauč, TV, veranda a 2 samostatné spálne. Ale bacha – znenazdania začne fungovať ponorková choroba, Igor a Roman sa pochytia o miesto na spanie: obaja chcú spať dole. Víťazí Roman. Ale na baranoch (aj Roman je baran) je to dobré, že vzbĺknu ako zápalka a tak rýchlo je aj po zvade. Po hodinke sa už komunikuje opäť normálne. Nadránom (1.20) zaspávame, prežili sme zatiaľ najkrajší deň dovolenky (Igor neskôr vraví, že najkrajší z celej dovolenky).

Späť na začiatok

6. deň
23.6.2005, štvrtok
Wathne - Eidfjord, cca 220 km
Od tohto rána ideme už stále prakticky až po obrátku pri Andalsnes smerom na sever, čo aj znamená meno tejto krásnej krajiny (Norge...a po anglicky doslova: Nor-way). Na raňajky okolo 8.30 si dávame malé švédske stoly (trochu príliš íverov, chcelo by to viac preglejky :-)) a o 10.25, keď natlačíme posledné veci do kufra auta, vyrážame. Sporadické zastávky pri jazere, kde na brehu rastú vysoké krásne fialovomodré kvety, sem-tam zľava na nás žmurkne Severné more, ale skôr ho tušíme ako vidíme. Z oboch strán cesty sa dvíhajú vysoké kopce. Je jasno až polooblačno, v obci Hjelmeland tankujeme o 11.30 (spotreba dobrých 7,2) a o 15 min prichádzame k trajektu cez fjord, no „máme šťastie“ – pred nosom nám ušiel. Ale aspoň máme čas na nákup chlebíka, mlieka a čokolády v obchode pri kase a ďalší trajekt ide o 12.15. Žiaľ, nedá sa tu platiť kartou, na trajekte však áno, tak sme zvedaví ako si to mladá cica zorganizuje s prepravcami. Na trajekte prešlo v pokoji asi 5 min, potom na Igora zakýval kapitán a platíme. 109 NOK za auto + 4 ľudí, cena v norme (pamätáte sa na cenu piva v Osle? Polovica z ceny trajektu...no áno, trajekt sa nedá vypiť...)

O 14.00 zastavujeme pri krásnom vodopáde Suldal. Popri ceste je priam tatranská príroda a keďže sa zaťahuje, lesy intenzívnejšie voňajú. O „kus ďalej“ už prší a keď popri vodopádoch Espelandsfossen, ktorých výdatnosť nás prisámvačku pokropila, len prefrčíme, pri známych Låtefoss zastavujeme na dlhšiu prestávku. Chalani fotia a filmujú (aj keď prší) systémom fotka – utrieť objektív – skryť fotoaparát – fotka...a dievčatá baštia a baštia a - áno, pripravujú baštu aj pre chalanov. Prvýkrát jeme nórsky chlieb. V kombinácii s Gombaseckou klobásou chutí jedna báseň.

Ďalej cez mesto Odda a začíname hľadať nocľah. Pred Eidfjordom pri 2. najväčšom nórskom fjorde Hardangerfjorde natrafíme na rozkošný kemp s roztrúsenými domčekmi (majú trávu na streche) a pocítime, že toto je to pravé makové, čo chceme. Ale je to ako z dobrého hororu: zvečerieva sa a kemp je bez živej duše. Nikde ani noha. Popŕcha. Napokon z oznamu zisťujeme, že recepcia je na svahu oproti cez cestu. Je záhadné sa tam dostať autom, ale podarí sa. Otvára nám stará pani Batesová :-), Norman si odskočil zabiť niekoho do sprchy...nie, nie, vážne: nedá sa platiť kartou, ale v absolútnej dôvere, že zaplatíme ráno (bez potreby vidieť doklad totožnosti) nám pani odovzdáva kľúč od domu č.10 za 450 NOK. Schádzame dolu autom, baby nasadajú (načo, keď ideme len asi 20m?!?), ideme k domu, kam je treba zacúvať po takej úzkej rampe – a vtedy sa to stalo! Ozve sa chrast a žuch, úder, čo by trhol aj bezcitným. Zadné pravé koleso sa zošuchlo po kameni ohraničujúcom príjazdovú rampu a zadná náprava tresla o kameň. Alena ani nemá kam vystúpiť: pod ňou je briežok asi meter dvadsať vysoký. Igor s Romanom však nájdu pohodenú dlhšiu latu, podoberú ňou koleso, latu istíme kameňom a váhou tela, opatrnosti nikdy nadostač a Roman skúša jemne a pomaly pridávať...podarilo sa! Auto je zas na rampe štyrmi kolesami, ktovie čo plné zaťaženie narobilo s nápravou... Zrejme však nič, našťastie. Nejaký ten deň ale budeme všetci opatrne načúvať chodu kolies a ešte opatrnejšie jazdiť...

Horor pokračuje: vynášame veci do excelentne, na rustikálny spôsob, vybaveného domu (aj sprcha je zase zadara!) a skľučuje nás pohľad na obrazy v hlavnej izbe: tri obrazy s malými deťmi, ktoré ako jedno plačú. Nešťastné výrazy v tvárach 2 chlapcov a 1 dievčaťa so stekajúcimi slzami ako hrach na lícach a naproti obraz chlapa, ktorý sa nenormálne podobá na otca Brůnu z Majora Zemana, 26. diel: Studňa...stačí vám?!? Zimomriavky behajú po chrbte, jedna spadla Igorovi aj na zem a odplazila sa pod posteľ. :-) Večer trávime ako doma: po polievke a trojchodovej večeri (ibaže každý jedol iný chod: Maja a Roman konzervu guláša s pene, Alenka kvôli žlčníku pene a zostatok domáceho soté a Igor konzervu segediňáku vylepšeného nórskou smotanou a trochou kari – to dáva skoro do každého jedla), je pustený TV, smejeme sa na veselom týpkovi, ktorý uvádza reláciu Autofil (predstavujú tam VW Tuareg (po nórsky „ťúaregga“) a Škodu Octaviu combi), Maja si robí manikúru, dávame si kávičku a napokon to skončí pri Carcassonne.

Späť na začiatok

7. deň
24.6.2005, piatok
Eidfjord - Bergen, cca 180 km
Ráno, asi o 8.00 sa budíme do mrholenia, berieme najnutnejšie veci a vyrážame nalačno východným smerom k vodopádom Vøringsfossen, vzdialených len asi 12 km. Zaparkujeme na parkovisku, kde sme sami, no kým zboku fotíme vodopád, prídu aspoň dva busy s postaršími turistami. Prejdeme ponad rieku, ktorá tvorí časť vodopádu, potom cez rozmočený lesný porast a ocitáme sa na vyhliadke. No, márnosť...toto je paráda, toto je stereovodopád – zľava jeden, sprava druhý a ešte jeden cícer, čo padá opodiaľ. Ďalšie nórske „musíš“! Vodopád hučí, v údolí rieky vytvára mraky. Tie sú ale aj naokolo, našťastie sa počasie ako-tak drží a neprší. Nevieme sa nasýtiť pohľadov. Po hodinke sa vraciame cez Eidfjord do domu. V Eidfjorde meníme peniaze, raňajkujeme, balíme sa, platíme za noc a o 12.00 sa naloďujeme na trajekt. Ideme na Bergen, budeme sa držať cesty č.7. Mali sme predstavu, že hlavný ťah na Bergen bude široká cesta, nie je to však tak. Začínajú pribúdať tunely a zákruty, cesta je dosť náročná na sústredenie sa. Zastavujeme sa len pri Steindalsfosse, čo je hutný, prudký, nie príliš vysoký vodopád, no jeho špecialitou je, že sa dá dostať za padajúcu vodu. Ideme ta, je to zvláštny pocit, byť v tuneli napol z horniny, napol z masy bielej vody. Našťastie je to hneď priamo pri ceste, zastávka nám trvá asi 20 min a aj to preto, lebo fotíme a filmujeme. Pred 16.00 vchádzame do Bergenu. Po ceste je Fantoft, ďalší z drevených kostolov, v 1992-om podpálený satanistami a vyhorený do tla. Našťastie bol okolo roku 1997 dokonale obnovený. Prv než sa ale k nemu vydáme, zastavujeme v Bratland kempe a vybavujeme si ubytovanie v jednoduchej chatke za 370 NOK. Fantoft hravo nachádzame, je dosť tmavý, pri ňom je kamenný kríž, vraj z 10. storočia. Za vstup sa platí a nie málo, takže keďže nič nie je „pravé“, nejdeme dnu.

V Bergene sa snažíme zaparkovať v strmých uličkách nad centrom. Hm, ako toto tí domáci každý deň dokážu a zvládajú? Dostali sme sa do slepej uličky, na asi 4x sme sa obrátili na nemožne malom kúsku voľného miesta a pri ceste dolu nám ochotná Bergenčanka za volantom oprotiidúceho auta uhýba asi polminútovým cúvaním. Vďaka... Nasleduje prehliadka mesta – trhovisko, kde Igor a Roman prvýkrát v živote ochutnajú losie mäsko, UNESCOm chránená časť Brygge a zubačka na vrch Fløi s vyhliadkou. Platíme 60 NOK, ale – jáj, stačila polovica za cestu hore, dolu sme mohli aj po vlastných. No nič to, aspoň sa ešte vrátime na pol hodinky do Brygge. Vyhliadka na Fløi sa oplatí.

Nádherný výhľad na celý Bergen, a okolité ostrovy... je tu krásne a je tu perfrektný suvenírový obchod. V ňom si Alenka kupuje pekný sivo-modrý podšitý pulóver s nórskym vzorom za...za nekresťanských takmer 800 NOK. Dokonca po deviatej zasvieti slnko a drží sa až do pol jedenástej. Aj keď na Fløi treba ísť, keď už ste v Bergene, určite treba vymedziť nejakú tú hodinku na Brygge. A pozor: nie sú to len farebné fasády hanzových domov, treba sa dostať dovnútra, medzi domy. Sú asi 3 uličky aj s dvormi, kde vám tá drevená farebná krása vyrazí dych. Akoby ste sa ocitli v 17. storočí. Fakt pecka. Igor bol veľmi rád, že sa neuspokojil len s pohľadom na fasády domov, ale mal túžbu to tam „preliezť“.

Pri ceste do kempu sa nám nezdá, že by bol až tak ďaleko, aj sa vraciame naspäť v domnienke, že sme azda zablúdili, ale napokon zisťujeme, že sme mali dobrý smer a ešte kus treba ísť. O pol dvanástej sme „doma“ a prvýkrát sa zoznamujeme s nórskymi komármi.

Späť na začiatok

8. deň
25.6.2005, sobota
Bergen - Gudvangen, cca 180 km
Po raňajkách sa ešte o 10.10 na hodinku a pol vraciame do Bergenu (platíme za parkovanie) – jednak pre losiu a sobiu salámu (obe odporúčame ochutnať, Igorovi veľmi zachutili) a jednak pre trpkú skúsenosť so zmenárňou na bergenskej pošte – tiež Igorova záležitosť. Žiaľ, lístok s neuveriteľne vysokým poplatkom bol už medzičasom spláchnutý, ale nebudem preháňať, ak povedzme za zmenu 300 NOK bol strhnutý poplatok 75 NOK. Naozaj nepreháňame – keď už meniť peniaze, tak všetky, čo by ste potrebovali, poplatok je totižto „flat“, čiže je rovnaký, či zamieňate 100 alebo 1 000 NOK. Ale teda: nikdy viac. Ako sme písali v úvode: plaťte kartou, kartou a ešte raz kartou. Pred obedom sa vydávame severnejšou a oveľa lepšou cestou do mesta Voss, ktorý je strediskom športovcov. V aute nám znie Richard Müller, ktorého si Igor týmto pádom obľubuje, strieda ho nórsky Emperor, ktorý si ale dievčatá neobľubujú. Je zaujímavé, že 2. vlna black metalu, začiatok 90. rokov 20. storočia, vznikla práve kdesi tu. Hlavne v Bergene a Osle, v Nórsku. Black metal 90. rokov – to je na 75% nórska záležitosť... Cesta je sprvu samý tunel, ale zastavujeme až o 14.40 kúsok za Vossom pri vodopáde Tvinnefoss (Roman už začína nenávidieť vodopády a nechápe, ako môže Igor obdivovať zakaždým „tú istú“ padajúcu vodu). Je slnečno, vládne pohoda a o 15.45 dorazíme do Gudvangenu, kde sme mali zaistené posledné ubytovanie. Zostaneme 2 noci, lebo je tu veľa vecí na obdivovanie. Chatka bez vody, WC a sprchy (všetko je asi minútu chôdze vzdialené od chatky) stojí sympatických 300 (alebo 330?) NOK. Prostredie je na nezaplatenie. Sme v údolí, kde malebné strmé stráne hôr majú azda aj 1000m, oproti chatke sa plazí alebo prýšti zo skál zo päť prúdov vodnej masy, trávička dolu je zelená až to oči ťahá...asi takto nejako si predstavujeme raj. Keby sme ešte tak lietať vedeli... Dávame si čajík (Majkin chutný Rooibos) a podvečer sa vydávame k Naeroyfjordu. Za minútu sme s autom tam :-), ale parkujeme a dávame pešiu prechádzku popri Naeroyfjorde, údajne jednom z najkrajších fjordov, lebo je – ako názov napovedá – veľmi úzky. No krásny je, bezpochyby, ale to, čo budeme vidieť zajtra predčí aj Igorovu predstavu o raji z dnešného dňa. :-). Míňame zo tri bezmenné vodopády po našej (ľavej) strane a zisťujeme, že by sa dalo ísť ďalej aj po ceste autom. Vraciame sa k autu a ideme do tunela a po nejakých 5 km prichádzame až na koniec cesty, do osady Baka. Nič moc – Naeroyfjord pokračuje ďalej a nevidíme kde sa napája na Aurlandsfjord. Večera, relax, niekto si prečíta pár strán z knižiek, chlapci si robia miesto na pamäťových kartách a vymazávajú nevydarené zábery, popíja sa malina a fernet a večer Alenka prvýkrát víťazí v Carcassonne. Igor ľutuje, že sa do kufra nezmestila jeho obľúbená hra Java. :-)

Späť na začiatok

9. deň
26.6.2005, nedeľa
Borgund, Laerdal, Aurlandsfjord, Flåm, Flåmsbana, cca 195 km
Je 8.00, zobúdzame sa do polooblačného dňa. Dnes nás čaká taký nenáročný poznávací okruh, takže poďho najprv cez 2 tunely do Flåmu, osady, kde je UNESCOm chránená železnica – prípojka na hl. trasu Oslo – Bergen. Zaujímavosťou tejto železnice je asi 860m prevýšenie na 20km dlhej trati, 5 brzdných záložných systémov dvoch vlakových súprav, 20 tunelov a nejaký ten most. Najväčšou zaujímavosťou je, ako zisťujeme, cena: hore-dolu touto železnicou za nie menej ako 250 NOK na osobu. Tisícsto korún slovenských aj čosi k tomu... Ale trochu predbiehame, lebo vlak nám ušiel pred nosom a ďalší by mal ísť až o cca hodinu, takže volíme radšej odchod za ďalším cieľom a návrat do Flåmu okolo pol štvrtej popoludní. Ešte poznámka: dá sa kombinovať jedna cesta vlakom a zjazd bicyklom, (alebo aj opačne, ale to sa križujeme svätenou vodou!) ale to požičanie a poplatok za bicykel vo vlaku vyjdú asi len o 50 NOK lacnejšie v porovnaní s obojsmerným lístkom...hm.

Takže len útržkovite: za Flåmom je najdlhší tunel v Európe (???...alebo rovno vo svete???), dokončený bol v roku 2004, či 2005, takže novinka. Má presne 24,8 km a je ako stvorený pre klaustrofobikov :-) Nie: je široký a skoro rovný ako čiara, má 3 veľké do modra nasvietené „sály“, vždy po asi 6 km jazdy. Bez poplatku! Na konci tunela zisťujeme, že odbočka na Borgund, kde je jeden z najstarších (11. storočie a vraj je fakt z väčšej časti pôvodný) a najznámejších drevených kostolov má len čosi okolo 40km, času máme dosť, takže mimo pôvodný plán bočíme doprava a ideme k nemu. Príroda je pekná, je polooblačno až oblačno, v aute znie Janka Kirschnerová. Kostol sa dá (ale iba zvonku). Vraciame sa a ideme až k nejakému fjordu-chvostíku najväčšieho nórskeho fjordu Sognefjordu. Dievčatá sa kochajú malebnosťou domov. Po chvíľke ideme starou cestou ponad ten najdlhší tunel kľukatiacou sa späť k Aurlandsfjordu, kde leží Flåm. Tak túto cestu zas len môžeme odporúčať, rozhodne by ste ju nemali minúť, ak ste niekde poblíž tejto oblasti. Pokoj, hory, zurčiace potoky a snehové masy (mysleli sme, že tie obrázky vyfrézovaných ciest v snehu pochádzajú zo severnejších oblastí a ono je to asi odtiaľto! :-)) vám určite zostanú natrvalo v pamäti. No a na konci je to, čo sme spomínali vo včerajšom dni. Cesta začne mierne klesať, až uvidíte protiľahlý bielo-zelený svah Aurlandsfjordu. Cik-cakom dolu a naraz plesk! – panoráma ako z Božieho sveta. To sa nedá opísať, to človeka len tak jemne pinkne (ako by povedal ujo Klobása). Bolo slnečno i oblačno, hore biela snehová pokrývka, potom zelené strmé...vlastne brehy Aurlandsfjordu, oproti jeden väčší vodopád, čo steká do tyrkysovo modrej vody, ktorá sa čerí od vetra...vpravo sa fjord ohýba a niekde tam, kde je voda už tmavomodrá sa spája s oným Naeroyfjordom, aby pokračovali spolu do Sognefjordu...a pod nami nejaká osada s farebnými domčekmi, žltozelenou trávou...kdesi celkom vľavo Flåm a my stojíme kúsok nad cestou na kopčeku s kde-tu nadivoko rastúcimi pokrútenými borovicami. A ten vzduch... Chýba vám kúsok červenej farby do tohto krásneho bielo-žlto/zeleno-modrého prostredia? Nechsapáči: sprava priplachtí nejaký paraglidista so sýtočerveným padákom...

Už len zídeme dole a do Flåmu je to len kúsok. Zaparkujeme na parkovisku (zadarmo) a kupujeme tie nešťastne drahé lístky na Flåmsbana, čo je tá železnička, čo vás vyvezie až do hornej stanice Myrdal. Cesta je úchvatná, ale nájdu sa aj také indivíduá, ktoré ju prespia (Majka a Alenka!!!). Je pravda, že sme unavení, ale tak tu sa nedá predsa spať, keď som tu prvýkrát v živote! :-) Údolie strieda údolie, tunel tunel, vodopád vodopád, aby napokon aj vlak zastavil (on kde-tu stojí, ale...) pri vodopáde Kjosfossen (čítaj Čosfossen). Toto je špeciálna zastávka: len kvôli vodopádu – turisti vystúpia, pofotia sa, zahrá im k tomu hudba a z ruiny domčeka pod vodopádom (prisámvačku, toto je ten domček pod vodopádom, čo spomínali onehdá Lasica a Satinský! :-)) zamáva šumná Nórka s lampášikom...hm, jedinečné!). Myrdal nič moc, napokon sa tu stojí len asi 10 min a ideme dolu. Ono je to zážitok, je to krásne, ale či to stojí za tie peniaze...neviem. Nabudúce skúsime autom pokiaľ sa dá a potom bárs pešo. Do Myrdalu zájsť netreba, to je isté a Kjosfossen je isto krásny aj z väčšej diaľky.

Do chatky sa vraciame unavení, dávame kávu, večeru a oddych a sprchu a Carcassonne a...

Späť na začiatok

10. deň
27.6.2005, pondelok
Gudvangen – Briksdal, cca 290 km
...a po výdatnom spánku (dopriali sme si!) a raňajkách a balení, vyrážame o 9.30 k Sognefjordu. Pred ním ešte krátka odbočka k ďalšiemu drevenému kostolu (vstup za 45 NOK odmietame) Hopperstad v dedine Vik (?! :-)) a potom už len nalodenie sa na trajekt (nevieme už presne, ale nikdy to nebolo viac ako 150 NOK). Od rána svietilo slnko, na druhom brehu Sognefjordu je však zamračené. Cesta stúpa prudko do hôr, neskôr malebným prostredím (ako inak) nás dovedie k odbočke k ľadovcu. Keď prechádzame okolo jazera Olden začína pršať. Alenka dokupuje batérie v obchode so zmiešaným tovarom, chalani sú unesení panorámou a fotia si prvý pohľad na ľadovcový splaz s ružovočervenými kvetmi v popredí záberu. Ideme sa ubytovať do kempu v Briksdale. Máme chatku s trávou na streche!!! Vchod je z malej terasy (nevyužijeme ju, je chladnejšie a prší), vľavo „obývačka“ (2 postele, stolík a 2 stoličky, rovno oproti vstupu malý kumbálik s poschodovou 2-posteľou a skrinkou a vpravo kuchynský kútik, máme aj tečúcu studenú vodu priamo v chatke. Nachádzame tu aj akýsi denník chatky, kde zapisujú poznámky a dojmy turisti. Slovenčina v našom podaní má premiéru... Za túto malebnú útulnosť platíme zas čosi len 380 NOK, ale kemp ponúka aj saunu a dokonca aj možnosť stráviť noc ako praveký človek – prehliadka nocľahárne je možná: pod stenou masívneho brala je veľa popadaných veľkých kamenných monolitov (ozaj – ako často to padá? :-)), takže pod nejakými dvoma-tromi nakope sa vytvoril priestor, kde sa vchádza drevenými dvercami, je tu asi 10 lehátkových priční (samozrejme nie sú to lehátka ale nahrubo opracované drevené ležadlá) a na nich veľa kožušín. Pĺznu. Igor sa pri fotosession balí do nich, vyzerá ako jaskynný (Finn)troll, čo však (ne)ľutuje: chlpy zo šatstva odstraňuje ešte pol dňa :-). Len nevieme, či prespatie v tomto „brlohu“ je za príplatok, či naopak... Inak – ako býva dobrým nórskym zvykom, za našou chaťušou je vysoký, krásny vodopádisko. Naraz o 20.20 ustal dážď a – vyšlo slnko! Zajtra skoro ráno vyrazíme na túru k neďalekému ľadovcu Briksdalsbreen.

Späť na začiatok

11. deň
28.6.2005, utorok
Briksdal - Valldal, cca 150 km
Ráno vstávame o kvapku skôr ako obvykle...čo o kvapku, poriadne skoro, už okolo ôsmej sme po slabej hodinke túry priamo pri ľadovci. Je bielo-modrastý, jazero sivozelené a rieka z neho vychádzajúca sivotyrkysová. Dámy a páni: sme tu sami, lebo sme si privstali a tento pocit je asi fakt na nezaplatenie. Po Preikestolene opäť naplno a v tichu vychutnávame čaro nórskej prírody a to sa teda počíta! Za stáleho fotenia prichádzame zboku priamo k ľadovcu, vchádzame kúsoček do puklín (na ľadovec sa bez sprievodcu nesmie – mnohí Česi :-) by o tom vedeli hovoriť svoje...a napokon nás to ani hore neťahá, keďže „tu dolu“ je to nádherne modré, to by jeden ani neveril.

Po návrate sa zasýtime, zbalíme a vyrazíme smer Stryn do Geirangeru, čo má byť jeden z vrcholov dovolenky. Žiaľ kdesi za Strynom, idúc povolenou 80-tkou v tuneli na nás oproti vychádza zo zákruty kamión, ktorý prešiel pri zatáčaní dosť cez stredovú čiaru – zmestíme sa?!?...Igor za volantom auta brzdí, mierny šmyk (v tuneli je vždy mokro!) vyrovnáva okamžitým podradením, ale ozve sa BUCH, CHRST a nadávka, za ktorú sa potom asi 3x ospravedlňuje... Žiaľ, bol tam náraz – našťastie! nie do kamióna (drzák všivavý, ešte blikal a trúbil!!!) – odnieslo si to komplet zrkadlo aj s držiakom na strane spolujazdca, ktoré odbili platne nabité do boku tunela – čosi ako zvodidlá. Tie sú na bokoch potiahnuté gumou, a tak našťastie škoda na laku auta je minimálna, len odbité zrkadlo visí na 3 oceľových drôtoch a stihlo vyrobiť zopár malých priehlbín na boku Natálie. Za tunelom sa spamätávame z mierneho šoku – mohli sme skončiť oveľa...mohli sme skončiť!!! Odstraňujeme zrkadlo nožnicami a nálada zostane poznačená ešte na pár hodín. Do CD prehrávača putuje Igorove obľúbené Cradle Of Filth na jeho upokojenie (ako sa dokáže upokojiť pri takejto muzike?). Nákup v obchode a ďalšia smola – začína pršať. Míňame vyhliadkový kopec Dalsnibba nad Geirangerfjordom, je zima, vôkol snehu a snehu (!) a z nebies, na ktoré nedovidieť pre hmlu, prší a prší. Škoda, azda nabudúce...

Prichádzame k vyhliadke na Geirangerfjord pri Flydalsjuvet, čo je skalisko, odkiaľ sa robia pohľadnicové fotky. Aj napriek dažďu je to čarovné. Nádhera. Vo vodách fjordu stoja dve obrie lode, Roman nechce veriť očiam, ale je to tak: strmé steny fjordov pokračujú vo svojej strmosti aj pod hladinou a hĺbka fjordov je ozaj tých 300-400m. Vodopády začínajú byť otravné už aj pre Igorove oko :-). O 15.00 sme v Geirangeri, dážď ustáva, zisťujeme si možnosť vyhliadkovej plavby po Geirangerfjorde, ktorý viacerí označujú za najmalebnejší fjord celého Nórska. OK – za 90 NOK na osobu o 17.00 to berieme. Dovtedy popozeráme najmä suvenírové obchody – medzi nami: nenájdete tam čo i len jediný suvenír Made in China!!!! – krásni trollíci všetkých veľkostí, pulóvre, podoby zvierat nádherne spracované do skla od Matsa Jonassona, poháre, zapaľovače, prívesky, karty, perá, nože, knižky, fotky, tričká, šále, čiapky, všetko od výmyslu sveta...zostáva v tieni dokonalých vikinských mečov, nádherné opracovanie kovu v cenách od 2 000 - 6 000 NOK :-).

O piatej štartujeme 90 min plavbu, neprší! Nuž, kebyže tak vyjde aj slnko, uznali by sme aj my, že je to asi najkrajší fjord :-) Nezabudnuteľné vodopády ako Sedem sestier, Závoj, Ženích, skalné kotle, rokliny a bizarné tvary skál, všetko odeté do zelena. Vietor fúka ako divý, Igor hrdinsky stojí na palube a filmuje celou cestou ta a pol cesty aj smerom späť. Vládne pohoda. V Bratislave celkom určite... :-)

Po plavbe odchádzame cik-cakovou Cestou orlov (Ornevegen) z Geirangeru, pozrieme sa z vyhliadky ešte raz na „črievko“ Geirangerfjordu a keďže je už 19.00 hľadáme prvý vhodný kemp na prenocovanie. Ten nájdeme až za Valldalom, pričom ešte musíme „pretrajektiť“ (o 19.30, je to však definitívne posledný trajekt v Nórsku, mali sme šťastie – stihli sme ho len tak-tak (však do 40 min by šiel zas). Mierne poblúdenie nás však doviedlo na utešenú vyhliadku nad Norddalsfjord, paráda, paráda!!! Ale opakujem: značenie ciest v Nórsku a u nás...hm! Pred Valldalom tankujeme a s plnou nádržou zvoníme v kempe na recepcii, o 3 min príde na bicykli vysmiaty štyridsiatnik a dostávame chutnú chatku za 350 NOK. Spokojní večeriame, a po očiste a samozrejmom Carcassonne zaspávame.

Späť na začiatok

12. deň
29.6.2005, streda
Valldal - Gjendesheim, cca 310 km
Zobúdzame sa do skvelého slnkom zaliateho rána, na oblohe ani mraku a o 10.00 sme už na ceste, ktorá sa kľukatí a stúpa až k Ceste trollov, najmalebnejšej nórskej ceste a pýche ich stavebníctva z 30. rokov 20. storočia. Všade je už sneh (hoci je fakt teplo, azda aj okolo dvadsiatky, čo je ozaj dosť na výšku takmer 1000 m nad morom). Ťažko hľadať slová...sivomodrá voda neskôr padajúca v hučiacej mase ako Stønjumfoss kolmo hneď za cik-cakovú cestu dolu do Isterdalenu (ISTERdalen...? Údolie Ister??? A kde tu majú Dunaj?!? :-)) Nad tým všetkým trónia ako dva sediace trolly bizarné kopce, tvoriace siluetu rohov. Ideme dolu, híkame, vytešujeme sa, zastavujeme a fotíme a filmujeme...hops – tu s ťažkou technikou sa snažia obrátiť kamión, čo asi včera, či v noci urobil „kotrmelec“... Na konci cesty, dolu pri rozbočke dosahujeme najsevernejší bod našej dovolenky: odteraz už budeme len klesať na juh. V kabíne nás skrúca od smiechu – znenazdania sa dostali na program úryvky z CD Lasica + Satinský. Igor zastavuje a sám vybieha do poľa, aby odfotil kolmé 1 000m steny v údolí Romsdalen...skara, prečo je vzápätí v kabíne auta smrad od hovna...? Ostatní to vzdávajú: poobedňajšiu cestu zväčša prespia, ale neva, všetko istí šofér Igor, ktorý má frekvenciu asi 3-4 foto-zastavenia počas hodiny jazdy. Príroda je stále nádherná. Míňame Dombås, kde vidíme prvú a poslednú živú policajnú kontrolu (inak pozor, na mnohých miestach sú foto-kamery, policajti sa do terénu asi moc neunúvajú). Ale ideme predpisovo, nezastavujú nás. Dostavuje sa hlad a tak zastavujeme na odpočívadle pri rieke, sadáme si za stolík, vybaľujeme deku, chlieb, klobásku, malinovku, keksy, syr, horčicu... jedna pohodová báseň, slnko svieti, krásne prostredie...takto nejako si predstavujeme ten komunizmus :-).

Po neskoršom obede odbočujeme doprava, smer národný park Jotunheimen, chceme podniknúť túru ponad jazero Gjende a Bessvatn, ktoré sa často objavujú na fotkách turistických letákoch, lebo majú inú farbu vody. Cesta je rovnako pôvabná ako doposiaľ, napriek tomu, že ideme mierne vyššie, údolia nie sú vysoké, naopak sú také široké. Zopárkrát sa zastavíme (foto), aby sme napokon okolo pol šiestej dorazili do usadlosti, kde je akýsi kemp s karavanmi. Vyskúšame si niečo iné? Na recepcii horskej chaty sa pýtame na možnosť prenajať si karavan na 2 noci. Recepčná nechápe a vysvetľuje, že tie zoradené karavany patria nórskym rodinám – majiteľom, ktoré ich tu, v NP, majú odstavené a sem sa chodia rekreovať. Hm-hm-hm... No nevadí, zisťujeme, že kemp tu predsa len je a majú dokonca aj chatky. Cena? Dvakrát si dáme opakovať to číslo aby nám napokon padla sánka od údivu. Teraz ste isto na omyle!!! Nie, žiadnych 900 NOK sa nekoná, údiv je nanajvýš v pozitívnom slovazmysle: 200 NOK !!! A to priamo v kempe zisťujeme, že kuchyňu, WC a sprchu máme všetko v jednej vykurovanej búde 5m od našej chatky!!! Sme vo vysokohorskom prostredí, pri jazere, v národnom parku č.1. Sila. Super. Špica. Po ceste sme sa zastavili v obchode nakúpiť mlieko, smotanu, zeleninu a chlieb, no obchodník po 3 pokusoch vraví, že máme asi malý kredit na karte, nechce mu to kasa vziať. Ejha... Večerná tradícia: večera a Carcassonne. Došla malinovica. Nevadí, máme ešte Becherovku (prečo sme nevzali našu Demänovku?!?) a Fernet. Nabudúce rozhodne berieme Tatranský čaj (má 52%) a Tatranskú kávu (30% - likérik!). Pred spaním filmujeme – dokumentujeme šero o pol dvanástej, na aké sme doma v lete zvyknutí okolo pol deviatej.

Späť na začiatok

13. deň
30.6.2005, štvrtok
Gjendesheim, 10 km
Ráno pred pol deviatou vyrážame nasýtení na asi 4 km vzdialené parkovisko pri jazere Gjende. Parkovné je 50 NOK a čosi po pol deviatej už stúpame mierne strmšie (a strmšie...Igor sa potí) po turistickom chodníku. Česť a chvála naším turistickým chodníko-makerom :-) ! Niežeby tie nórske boli zlé, ale nedá sa porovnávať. My máme čosi ako turistické diaľnice a čo sa týka značenia...klobúk dole! Nóri značia trasu jednoduchým maľovaným červeným „T“, častokrát ho treba hľadať, aby ste ho zbadali. A časové úseky? Na začiatku celej trasy, potom zabudnite! Ale z myšlienok nás niečo povyše vytrhávajú dva divoké statné soby. Zastali a priam pózujú, tak ich filmujeme a fotíme. Ladne odklušú ešte o kus doprava, okolo nás, zase postoja a potom miznú. Nevadí. Sobiu salámu už máme nakúpenú v chatke! Cesta je samý kameň, kde-tu tráva a čurkajúci potôčik. Cesta sa stáča doľava, strmšie na bralo nad Gjende, tu sa stretávame so snehom. Je teplo, potíme sa a hľa – zem kvitne snehom. A nie nejaká čľapkanica, ale statných 10-15cm súvislejšej pokrývky. Ale, sú to len také fľaky, zakrátko sme zase na kamení obrastenom zelenými až čiernymi lišajníkmi. Berieme zopár do vrecka na pamiatku. Naskytajú sa prvé pohľady na Gjende. Malebné. Biely sneh, sivé skaly s nádychom žltej (vyschnuté lišajníky) a zelenej, kde tu čerň a voda jasná svetlomodrá. Zisťujeme, že je tu aj 3 jazero, malinké, na náprotivnom brehu, ktoré je zas zelenkavé a voda z neho vytekajúca do Gjende zafarbuje jeho vody do tyrkysova. Rozprávkovo. Nefúka, je jasno, slnečno, teplo, pohoda. Vyťahujeme opaľovací krém a natierame sa. Alenka – doktorka!!! – zabudla na dekolt a šiju (ako mohla?!?), už na konci túry ju „vďaka“ tomu môžeme srandovne oslovovať „baklažán“. Ale my sme momentálne len v 1. tretine túry (v tom čase sme si naivne mysleli, že v polovici). Sprava sa ukazuje čierno-modrovodý Bessvatn (jazero)...čože to tam...? Ľad?? Tak veru, sčasti je pri brehu zamrznutý. Hm, ako je to možné? Po chvíli už vidíme toľko fotografované miesto: sprava Bessvatn už v opísanej farbe, úzunký, asi 10 m priechod – pás oddeľujúci breh Bessvatnu a zráz vľavo, pod ktorým v 400-metrovej hĺbke leží Gjende s tiež už opísanou farbou. Vďaka tomu výškovému rozdielu je vraj farba vôd v jazerách rôzna. Je tu tak fajn, že sa rozkladáme po skalách, vyťahujeme klbásku, syr, chlieb, keksy...a baštíme a baštíme. Okolo nás prechádzajú turisti, ktorí vyrazili opačným smerom (a teda: najprv loďkou a potom pešo). Pri filmovaní dostáva Igor virtuálnu (tzv. vzdušnú pusu) od jednej krásnej štíhlej cicušky (Nórka? - nevyzerá) v slnečných okuliaroch (ej veru, zišli by sa). Neskôr, pri zostupe z kopca v tvare ťavieho hrbu ďakujeme Bohu, že sme sa rozhodli najprv ísť pešo a až potom loďou späť – totižto ten hrbokopec je taký prudký a strmý, že cestou dolu máme problémy, a to dvojité: jednak musíte rozmýšľať ako a kam stúpiť (kamene jeden na druhom zvyknú „tancovať“) a druhý strach máte z hĺbky: vľavo je prudký, oveľa hlbší zráz do vôd jazera Gjende a cesta dolu je vôbec takmer kolmá... Ísť ale opačným smerom...roztrhlo by vám srdce! (síce nijakých mŕtvych sme nevideli...)

Po fotení (sú tu aj pekné kvietky) a prechode úzkym hrebeňom nastupujeme na 2. časť túry – smerujeme k osade (asi 3 domy) Memurubu (nie, nemyslite si, sme v Nórsku a nie v Afrike! :-)). Ešte okolo ďalšieho jazera s tmavou vodou, trochu sme sa zatočili spolu s jazerom Gjende doľava, pred nami sa črtá trošku inšia panoráma so snehobielymi kopcami...niekde týmto smerom je aj najvyšší vrch Nórska, Galdhoppigen, ale netušíme ktorý z tých mnohých to je. Keďže sa blíži štvrtá hodina a loďka by mala odchádzať z Memurubu po štvrť na päť, zrýchľujeme krok, sme ešte vysoko hore, aj keď Memurubu máme pod sebou ako na dlani. Zas nádherný pohľad: popri Memurubu steká biela vodná riava do jazera Gjende, farbí to tam na belasotyrkysovo, zas je to tu pestré ako z maľovaného obrázka. Sme dobrí: Dorazíme dole a o 2 min prichádza loďka, platíme zasratých 80 NOK/osobu, ale čo už. O pol šiestej už sedíme v chatke, sme unavení a sme radi, že tu ešte zostávame na noc.

Späť na začiatok

14. deň
1.7.2005, piatok
Gjendesheim - Skjeberg, cca 540 km
Dnes odchádzame z Nórska...chytá nás mierna nostalgia. Ale ešte je plán, ktorý treba naplniť: po raňajkách sa zastavujeme na legendami opradenom mieste Ridderspranget (vraj tu nejaký Viking s devou v náručí preskočil zo skaly na skalu ponad riečnu úžinu, keď utekal pred budúcimi svokrovcami vyjadrujúcimi striktný nesúhlas s jeho láskou k ich dcére). Ocitnete sa v lese, výborný vzduch... ale áno, stojí to za zastávku, prečo nie? Pokračujeme ďalej za slnečného počasia do Lillehammeru, so zastávkou pri poslednom drevenom kostole na našej ceste, v Ringebu. Na margo cesty: je kvalitná, široká, celý čas miernúčko klesá, stačí mať nohu totálne zľahka na pedáli a frčíte si to tou 90-100-vkou a napokon zistíte, že ste mali najlepšiu spotrebu: 6,14 l/100km...stále prakticky v maximálnom zaťažení.

Lillehammer je sklamanie. Chceli sme nájsť olympijskú dedinu, no nikde žiadne smerovky. Skokanské mostíky a hokejová hala je nájdená poľahky, no nijako neudivujú. Piknikujeme na tráve a ideme rýchlo ďalej, lebo v Osle chceme stihnúť predsa tú Národnú galériu. Tak veru, prichádzame načas, stíhame ako Munchove diela, tak aj diela J.C.Dahla.

Z Osla odchádzame smer Göteborg, spustí sa lejak a my dumáme, kde vo Švédsku zložíme hlavy – nemáme nič isté. Tesne pred hranicami urobíme „nájazd“ na jeden supermarket, kde drobné meníme za lekváry, pivá, čokolády. Po prechode hranicami niekedy o ôsmej večer zisťujeme, že Švédsko nie je také lacné ako sme si mysleli. Kemp nám nik nevie poradiť a bungalovy za pumpou sú 3x tak drahé ako chatka v Nórsku. Krátka porada a je to jasné: druhýkrát v živote sa dostávame do Nórska!!! Sme tu zase, po 40-ich minútach opäť drahé Nórsko...tentokrát však celkom isto lacnejšie. Prvý kemp nás vyvedie z radostného ošiaľu: Halden má aj hradnú ruinu, pri kempe bude nejaký koncert, sú tu biliardové stoly!!!!, ale... Ale kemp je preplnený, niet voľného miesta. Dostávame radu, vlastne ju ani nepotrebujeme, lebo máme „kempomapu“, že najbližší kemp je Skjeberg, takže ešte asi 12km hlbšie do Nórska. Ide vlastne o motel s možnosťou ubytovania v dobre vybavených chatkách (380 NOK – asi). Pri chatke sa pohádame, lebo Igor a Roman, neskôr už len Igor je proti vykladaniu a rozbaľovaniu batožiny mimo kufra, keďže ide o poslednú noc. Napokon sa batožina vyberá z kufra a aspoň na upokojenie sa varia instantné bryndzové korbáčiky, ktoré nie sú ani bryndzové ani korbáčiky. Zaspávame pred polnocou a bez Carcassonne. :-)

Späť na začiatok

15. deň
2.7.2005, sobota
Skjeberg - Kodaň, cca 480 km
Aj keď je toto predposledný deň našej dovolenky, spali sme poslednýkrát (no jo: ako kto) do príchodu domov. Ráno sme sa nehnali, pekne v pohode sme prešli Švédskom až do Malmö, pred ktorým sme odbočili na nový most Malmö - Kodaň, veľdielo stavbárov.

Ešte na skok na diaľnice: logistika našich cestných inžinierov a cestárov ako takých je zrejme na najvyššom možnom stupni v Európe, Igor neprestáva skladať komplimenty: značenie popri diaľnici je sporadické, neinformuje o km, ktoré vás delia od (čiastočného) cieľa. Ďalším výrazným negatívom sú čerpacie stanice: je ich pramálo a pre palivo si musíte niekedy zájsť dokonca mimo diaľnice. Raz sme takto zišli do dediny a tam sme zistili, že kartou sa dá platiť jedine domácou! Nevieme ani ako je to možné, ale prosto sa nespustilo tankovanie benzínu, kým ste tam nevložili kartu a tie naše (medzinárodné) automat nebral. Na ojedinelej pumpe priamo pri diaľnici, asi 50 km ďalej, sme napokon natankovali. Pri prechode cez most sme zaplatili mýto (230 DKK – aspoň tak dajako), pričom sme naposledy platili kartou, lebo nám definitívne došiel kredit. Prešli sme 13 km mostom a 4km dlhým podmorským tunelom, aby sme na druhej strane razom vošli do Kodane. Po chvíli parkujeme neďaleko od centra a o 16.00 sa vydávame na prehliadku mesta. Dievčence držia líniu, no Roman a Igor vbehnú do akejsi arabskej reštiky, kde si dajú veľmi chutné jedlo a dochutia si ho pálivou zmesou voľne prístupnou na stole. Skvelé! Nasleduje púť k malej morskej panne, kde sa fotia všelijakí maníci a vytvárajú pri fotení sa s ňou vulgárne zábery...akože. Hádam viete, že sochu viackrát poškodili nejakí vandali, ktorí jej viackrát odrezali hlavu – tá pôvodná sa dodnes nenašla. Viete si predstaviť údiv okolostojacich, keď vyčkal rad na fotenie Roman a pred pózovaním vytiahol svoju dlhú kudlu a akože sa chystal odrezať hlavu malej morskej panne. Hehe, dav zahučal :-)... Potom ešte rýchlo do múzea voskových figurín (no...nestálo to za tých 11 €...) a na nočnú jazdu – tentoraz nie autom – vyťahujeme s ťažkým srdcom z peňaženky 60 DKK (asi 330 SK) za obyčajný vstup do zábavného parku Tivoli, ktorý je pojmom. Každú jednu atrakciu, jedlo, nápoj...treba zaplatiť zvlášť. Okrem strachopuda Igora všetci si platia rýchlojazdu takou veľmi mrštnou húsenkou. Jedinou srandou je, že pred nami stojí veľká skupina asi tridsiatnikov, ktorí už majú nejaké to pivo v sebe...a kým predchádzajúce várky ľudí na húsenke jačia ako divé, várka s nami a s „pijanmi“ je totálne ticho. :-) Obídeme celé Tivoli, tešíme sa na možný a povestný ohňostroj (vraj býva vždy v stredu a v sobotu) pri záverečnej o polnoci (predsa len nočný pokoj je nočný pokoj, veď Tivoli je v centre centrovatom Kodane), no dnes je tu nejaký festivalový koncert, končí sa bez ohňostroja. Odchádzame medzi prvými, rýchlo do auta. Šoféri sa zhodujú na tom, že potiahneme čiaru až domov: Igor sa cíti OK a Roman sa pokúsi 2h spať. Ideme v úplnej tme po diaľnici bez poplatku až do Røndby, odsýpa to dobre...

Späť na začiatok

16. deň
3.7.2005, nedeľa
Kodaň - Bratislava, cca 1200 km
Okolo druhej v noci sme v rade na trajekt do Puttgardenu, máme ho zaplatený. Plavba je krátka, asi 25 min, na druhom brehu Igor vraví, že ešte vládze, a tak až niekedy okolo pol štvrtej ráno príde k výmene šoférov. Prefrčíme okolo Berlína a za ním na diaľničnom odpočívadle raňajkujeme a asi polhodinku driememe na lavičkách. Je slnko a pomerne teplo.

D r á ž ď a n y...jedny nešťastné!!! Neuveriteľné, ale 2x zase blúdime, keď sa snažíme urputne sa držať smeroviek na Prahu. Tak nás potočili a napokon nedostatočne s predstihom umiestnili informačnú tabuľku, že odbočujeme namiesto držania sa rovno. Nevadí, však to tuto otočíme, hop, tu sa nedá odbočiť, tak tu, tu sa dá, ale smer Praha je doprava a nie doľava – ako to...krútime sa, zas nás dopletú, nadávame na Prusákov, no napokon po manévroch a strate asi 20 minút sme na správnej ceste. Málo benzínu, tak len jemne pritankujeme pár litrov, lebo v Česku je lacnejšie. V Česku zisťujeme, že nielenže šiel medzičasom benzín hore, ale just sme aj natankovali na najdrahšej benzínke. A už to začína: dobré značenie, príjazdy na diaľnicu v pripojovacích pruhoch, dobrá informovanosť. Roman to zase ženie napriek hrozbe pokutovania okolo 150-tky, ale aj vďaka tomu sme o pol štvrtej v Bratislave, telefonujeme domov, rozvážame dievčence, dohadujeme si stretnutie po dovolenke a definitívne parkujeme a končíme dovolenku o pol piatej.

Neľutujeme ani sekundu z celej dovolenky (iba ak ten stret s kamiónom v tuneli, ale nebola to chyba z našej strany). Škoda len dažďa, ktorý nás obral o jeden výlet a o pôžitok vidieť Geirangerfjord v plnej kráse. Sme bohatší nielen o zážitky ale aj o skúsenosti a takýto typ dovolenkovania má veľa čo do seba. Najviac z nás fotil Igor, doma má po vytriedení a spojení do panorám okolo 400 fotiek. K tomu ešte asi 4 hodiny videomateriálu, domov sme si doniesli výborný nórsky džem rôznych chutí, špecialitky ako spomínané sobie a losie (nie lososie!! :-)) salámy, pravý lososí kaviár, figúrky trollov, nôž na tvrdý syr a oné pulóvre. Nie dlho po dovolenke začíname opäť snívať o ešte jednej ceste na sever, nabudúce by sme radi vidieť aj Lofoty... Určite, ak bude možnosť, sa sem veľmi radi vrátime. Bola to nezabudnuteľná dovolenka.

Späť na začiatok

Ak sa Ti článok páči, pošli link kamarátom

Salamander Trail Camp

Salamander Trail Camp je bežecký kemp nielen pre trail bežcov. Svoje vedomosti nám odovzdá skúsený trailový bežec Marian Kamendy. V nádhernom prostredí Štiavnických vrchov si ukážeme techniku behu, budeme sa venovať aktívnej regenerácii, silovému tréningu či nácviku agility. Ubytovanie je zabezpečené v novom penzióné Antošíkov majer, ktorý leží na samote, uprostred prírody a poskytne nám skvelé zázemie na tréning, ale i duševný relax.
Salamander Trail Camp
Facebook profil
Instagram profil