Wildon 2010 alebo ako Rišo upratoval na občerstvovačke

Autor: Milan „Ernest“ Valko

Je tu opäť september a teda mesiac, ktorý nám ohlasuje koniec leta, nástup školákov a žltohnedej farebnosti prírody. Mohutný tok rekreačných „inlajnistov a bikerov“ na petržalskej hrádzi už pomaly odchádza dostratena, až kým hrádza nedosiahne ten najbelší odtieň farebnej škály. Verní zostávajú už len naozajstní fanatici, ktorí to so svojím zdravím a kondičkou myslia naozaj vážne a bufetári, ktorí sa snažia dohnať straty z daždivých letných dní. Pre mňa a zopár mojich kamarátov - vášnivých cyklistov, sa mesiac september nachádza v znamení „Wildona“. Že vám toto znamenie nič nehovorí? Nevadí, skúsim vám o ňom niečo napísať. Aby ste dobre pochopili toto znamenie, pokúsim sa vám zopár riadkami priblížiť, čo sa koná vždy v prvú septembrovú nedeľu. Zahrám sa teda na „ ozajstného spisovateľa “ a rád vám priblížim priebeh môjho obľúbeného cyklomaratónu aj priebeh prípravy k nemu. Kamaráti a priatelia ma familiárne volajú Ernest, no nečakajte odo mňa román ako od Ernesta Hemingwaya. Je to len popis cyklomaratónu Steirischer Wildoner Thermen Radmarathon 2010 tak, ako ho vnímam a prežívam ja. Občas, keď napíšem nejaký článok, niekomu ho venujem. Tento venujem Rišovi a Robovi, pretože mi strpčujú život nie len na kole, lyžiach, hokeji, ale ešte aj na dovolenke....

Tohtoročný maratón bol už 19. v poradí, pre mňa to bol môj šiesty Wildon - trikrát dlhá, trikrát kratšia trasa. Zúčastnil som sa aj minulého ročníka, no žiaden článok som nenapísal. Asi nebolo o čom písať, čo však neznamená, že bol nudný. Tento posledný však stál za to. Zaujímavo prebiehal celý týždeň prípravy, aj samotný pretek. Tešil som sa na „deň Ď“, kedy sa postavím na štart, keďže doteraz ma celková úroveň podujatia ani raz nesklamala. Bol to vždy nielen športový, ale aj veľmi pohodový spoločenský zážitok. No ale teraz pekne po poriadku. Nasadnúť, zacvaknúť a ideme.

Po prvom prieskume, realizovanom už v máji, sa počet „wildonistov“ ustálil na počte 19. Aká symbolika - 19 „hobíkov“ na 19-tom ročníku. Ročník 2010 som chcel nám všetkým trochu spestriť. Kto ma pozná vie, že rád vymýšľam rôzne pikošky spojené s cyklistkou a lyžovaním. Stále som špekuloval, ako a čo vymyslím? Napadlo ma, že by nebolo od veci spojiť príjemné s užitočným – spojiť päťdňový „tréningový“ cyklopobyt pri Jadrane v Chorvátsku s účasťou na „Wildone“. Naplánoval som si pojazdiť po kopcoch, a (hlavne pre mňa) vzdialiť sa od kvitnúcej paliny, na ktorú mám alergiu. Pobyt som hrdo nazval ako Tréningové sústredenie na Wildon 2010.

Pri výbere destinácie padla voľba na chorvátske letovisko Novi Vinodolski. V tomto mestečku som dovolenkoval už niekoľkokrát a rád sa tam vraciam. Našiel som tu príjemné domácke prostredie u rodiny Kriškovičovcov, kde sa vždy ubytujem. Ďalší nezanedbateľný dôvod tejto voľby je ten, že Novi Vinodolski je od Bratislavy vzdialený len 500 km, a je to najkratšia trasa k Jadranu. Cesta cez Maďarsko do Vinodolského trvá 6 hodín aj s prestávkou. Tento nápad sa zapáčil aj Robovi Orechovi a Drahošovi Pobieckemu z nášho klubu CYKLO SLOVAKIA BRATISLAVA, aj mojim kolegom z T-Comu, Rišovi Valkovi a Michalovi Kantorovi, ktorí sa tiež na Wildon 2010 prihlásili. Robo, Rišo, Drahoš a ja sme si vybrali trasu B-129 km a Michal trasu MTB – 56 km. Od sústredenia som si veľa sľuboval, pretože mojich najazdených 1500 km mesiac pred štartom nenaznačovalo, že by som mohol zajazdiť nejaký slušný čas. Dal som si cieľ, že do Wildonu musím mať na compe aspoň 2000 km. Pri odchode k moru mi k tejto méte chýbalo niečo cez 200 km. S odhodlaním dojazdiť métu 2000 km, som sa do Chorvátska aj s partiou vybral.

Teplé počasie, slnko a more boli zárukou kvalitnej záverečnej prípravy na maratón. Cestou k Jadranu som ale začal pochybovať o správnosti tejto voľby. Pri oddychovej pauze v noci na diaľnici neďaleko Zagrebu teplomer ukazoval iba 4 stupne nad nulou. Aj napriek pochybnostiam som však veril, že nám to vyjde a počasie sa umúdri. A umúdrilo sa. Počasie pri mori bolo nakoniec slnečné a teplé - od 24 do 29 stupňov. Tento rok som bol v tejto oblasti už po štvrtýkrát a počasie mi vždy vyšlo. Aj domáci pán Kriškovič mi hovoril, že nosím dobré počasie. V dome u Kriškovičovcov nás bývalo 13. Tiež magické číslo. Teda okrem nás piatich, pripravujúcich sa na maratón, ešte osem členov „podporného tímu“ (spolu s nami chodili na pivo a podporovali nás). Pravdupovediac, ani sa mi moc jazdiť nechcelo, keď som sa ráno zobudil do pekného slnečného dňa. Vylihovanie na slnku a kúpanie v kombinácii s „karlovačkom a ožujskom“ bolo oveľa menej náročným tréningom. Ale „morál“ a hlavne obava zo zlyhania na Wildone nás všetkých dohnala zopárkrát nasadnúť na kolo a pojazdiť po kopcoch nad mestom. Dohodli sme sa, že budeme jazdiť večer. Aj sa nám to asi dvakrát podarilo a vybehli sme vyskúšať cesty nad Vinodolskim. Terén bol kopcovitý a cesty kvalitné pre cestnú cyklistiku. Niektoré vedú po úpätí skalného masívu, iné zase v zalesnenom teréne, čo je dobré pri vyšších teplotách. Stromy poskytujú cyklistom dostatok tieňa a chránia ich pred ostrým jadranským slnkom. Pri našich výjazdoch sme sa občas zastavili, lebo sladké figy boli už dozreté, a niekedy nás zabrzdili voľne sa pasúce kone alebo ovce. V jednom náročnejšom stúpaní som zistil, že niečo nie je v poriadku s mojou kazetou alebo reťazou. Reťaz mi po pastorkoch poskakovala, akoby si nevedela nájsť to správne miesto. Už sa mi to sem-tam stalo v kopcoch, aj som zašiel do servisu, ale tam ma presvedčili, že reťaz je ešte v norme. Bolo treba zistiť príčinu neposlušnej reťaze, lebo keď mi toto začne robiť na Wildone, tak som dojazdil hneď na prvom kopci. Aby som tento rébus vyriešil, požičal som si od Martina Durču (Dunčo) zadné koleso. Dunčo tam bol s nami na dovolenke, ako člen podporného tímu. Mal tiež „bajk“ a zhodou okolnosti kazetu campa 10 kolo, ako ja . Na jeho kolese mi to nerobilo a všetko mi bolo hneď jasné. Je to zubatá kazeta. Čo teraz? Napadli ma dva varianty. Buď požiadam niekoho v Bratislave, aby mi doniesol na Wildon dobrú kazetu, alebo si od Dunča požičiam zadné koleso. Druhý variant sa mi zdal reálnejší. Mal tam síce 25-ku, čo je dosť málo na moju 29-ku (vpredu nemám compact, ale len klasiku, malú šajbu 39). Tohtoročný Wildon nesľuboval veľa kopcov a zubatú 25-ku (prevod 39 x 25) by som mal v pohode utiahnuť. A bolo rozhodnuté. Pôjdem na Dunčovej 25-ke.

Počas piatich dni sme premiešali našu prípravu jazdením, slnením, kúpaním, nočným životom a občasným posedením pri pive alebo dobrom víne. Poviem vám, bol to riadny koktail. I keď sa to v tom pomyslenom šejkri všetko mixovalo, pripravovali sme sa poctivo. Celých 5 dní prípravy na ceste a bicykli, na pláži a v bistre u Frana určite naplnilo, ba až prekročilo očakávanie naše, aj očakávanie podporného tímu (nevedel som, že figovica je taký dobrý podporný nápoj, hlavne tá 40%-ná).

V sobotu, posledný deň nášho jadranského pobytu, sme sa pobalili a vyrazili na rakúsky Wildon. Štart maratónu bol v nedeľu ráno o 8.00 hod. Dorazili sme na naše vopred vybavené ubytovanie, ktoré sme po určitých peripetiách našli - pre 11-tich v jednom „Gasthause“ neďaleko Wildonu, pre zbytok, vrátane mňa, na priváte cca 5 km od štartu. Bola už tma, husto pršalo a krajina mi úzkymi cestami pripomínala myjavské kopanice. Úzke cesty a sem-tam nejaká usadlosť. Hľadali sme hlavne gasthaus, v ktorom sme sa mali stretnúť s ostatnými borcami, ktorým neopakovateľný Wildon hádže rok čo rok svoju rukavicu. Tento rok mohol hodiť aj kabát a čapicu, lebo po príchode do Wildonu sa tak ochladilo, že by nám to určite všetkým padlo vhod. A aby nám nebolo ľúto, že je zima, ešte aj výdatne pršalo. No fajn, to by nebol Wildon, aby nás niečím „neprekvapkal“. Ale aspoň je o čom písať. Gasthaus sa nám nakoniec podarilo nájsť na druhý pokus. Konečne sme sa my „Chorváti“ mohli zvítať so skupinou, ktorá došla z Bratislavy. Boli to všetko známe tvare a ostrieľaní harcovníci, ktorých nejaký dáždik nemôže zaskočiť. Ale aj tak som mal pocit, že tu vládne skupinové vzrušenie, ako to bude vyzerať ráno. Všetci vedeli, do čoho idú, ale z dažďa v kombinácii so zimou mali rešpekt a ja samozrejme tiež. Väčšie obavy som mal ale z požičanej kazety, či mi bude stačiť. Pre moje uspokojenie som skúsil aj prvý variant a od Bukasa som si nechal poslať dobrú kazetu s viacej zubami. Ale nebolo mi to nič platné, nepodarilo sa mi ju vymeniť. Nezostávalo mi nič iné, len použiť Dunčovo zadné kolo a veriť, že stúpania nebudú strmé.

Nastavil som si budík na 6.00 s vedomím, že ráno musíme poskladať bicykle, naolejovať reťaze a spustiť sa 5 km na štart. Všetci sme si líhali do postele s presvedčením, že to počasie sa umúdri. Veď taká bola aj „ilkova predpoveď“. Samozrejme, ako naschvál, ráno mi budík nezazvonil! A to ani neviem, z akých príčin (možno aj jemu bola zima). Vstali sme o 6.30, ale aj tá zaspatá polhodinka stačila, aby sme pobehovali, akoby odpískali bojový poplach. Začali sa tradičné predštartovné fofry. Vybehnúť von, zistiť, ako je to v skutočnosti s počasím, potom zvoliť vhodné oblečenie, poskladať bicykle, naolejovať reťaz. Áno, viem, „bajk“ sa pripravuje deň pred štartom, ale my sme dorazili na ubytovanie okolo 22.00 hodiny a už sa nám nechcelo. Preto sme si museli vybrať daň za lenivosť.

Hneď ráno k nám na izbu došiel Robo. Už prvý pohľad naňho neveštil nič príjemné a vyzeralo to, že radosť z maratónu pokazí aj nám. Bolo na ňom vidieť, že je nasr...dený. Hneď od pása začal paľbu. „V noci bola zima, vôbec som sa nevyspal, vonku je mokro, hmla a zima. Kašlem na to, idem domov... “(on použil nepublikovateľné slovo, že je..m na to J). Takmer ma tou depkou nakazil. Zažili sme však aj horšie stavy. Snažil som sa ho nevšímať a v žiadnom prípade neprehovárať. Poznám ho, nemalo by to zmysel. Ja som ďalej pracoval ako naprogramovaný robot. Popri príprave som poškuľoval, ako sa chystá Drahoš a Mišo Kantor. Rišo býval v dome oproti, preto bol ušanovaný Robovej depky. Ráno ešte dorazil s autom Stano Kasztelan rovno z Bratislavy. Dal som mu štartovné číslo a Stano sa chystal tiež s nami vyraziť na štart. Schádzali sme sa na mokrej ceste pred domami, kde sme bývali. Už nepršalo, ale bolo vlhko a cesta bola mokrá – nevyschla. Mišovi som poradil, aby vyrazil neskôr, lebo štart jeho trasy bol až o 8.45. Drahoš, Stano, sused Rišo a ja sme už čakali pripravení vyraziť do Wildonu, keďže už bol najvyšší čas. A čo sa to deje? Robo sa zaradil medzi nás na cestu, musel sa však veľmi rúhať a ten hore ho zato nemal rád, lebo keď sme sa už nacvakávali do pedálov, tu zrazu „prásk“. Robovo zadné kolo bolo v sekunde prázdne. Duša zrejme tiež nevydržala Robove nadávky, nadula sa a praskla. Robo to so spokojným výrazom zabalil a pobral sa na izbu so slovami „ku..a, ja už som došiel a mám maratón za sebou, ku..a“.

My ostatní sme vyrazili na štart. Bola naozaj „kosa“, hmla a na ceste sem-tam voda, ktorá nemala šancu cez noc vyschnúť. Ale hlavne, že nepršalo. Cez hmlu sme ani nevideli, ako je tam hore. Aby som sebe aj ostatným trochu vylepšil náladu a oddialil depku z počasia, zvyknem sa tváriť, že mi nevadí počasie „Made in England“. Spieval som si, vykrikoval som povzbudivé pokriky (my sme Slovan a my sme tu doma), trochu som šantil na bicykli, ale... Ale poviem vám, bola mi tiež zima ako ratlíkovi.

Do centra Wildonu, kde bol štart, sme sa už nedostali. Prístup na námestie zo strany, odkiaľ sme prišli, bol uzatvorený. Bolo treba obísť námestie dookola a nájsť si svoj koridor. Pretože o malú chvíľu malo odbiť ôsmu hodinu, zvolili sme variant, že počkáme pri výjazde z námestia. Hneď čo prejde „balík“ trasy A a po ňom bušiči trasy B, pripojíme sa do balíka našej trasy. Všetci netrpezlivo čakáme. Okrem našej SK skupiny tam čaká zopár podobných zmeškancov, alebo taktikov. Skupina trasy B má vždy najpočetnejšie zastúpenie a riziko pádu pri štartovnej tlačenici býva veľké. Tento rok bolo na B trasu prihlásených okolo 900 účastníkov. Celkovo nás bolo cez 5000 štartujúcich. A kto to zrazu nedorazí medzi nás? Robo!!! Stihol prehodiť dušu, nafúkať koleso a doraziť k nám spotený, s vyplazeným jazykom. Rozhodol sa, že si prejde aspoň tých 77 km trasy C. Tak fajn Orišku, nevzdal si to, veď máš pekný nový dres. Odfotím Ťa. V rýchlosti porobím zopár predštartovných záberov na mobil, lebo pekné nové dresy máme aj my z klubu Cyklo Slovakia Bratislava. Na mňa osobne pôsobia pre peknú modrú farbu ako futbalová talianska „squadra azzura“, ktorú sme z majstrovstiev sveta tak pekne poslali domov. Všetci netrpezlivo čakáme na štartovný výstrel a na ten náš správny balík. Zvyčajne tesne pred štartom vzlietne vrtuľník, no tentoraz mu asi riadiaca veža pre hmlu nedala súhlas vzlietnuť. A je tu štart A- čka. Počujeme len mohutný krik, ktorý nám naznačuje, že A-čko vyštartovalo a rúti sa smerom k nám. Vpredu pred cyklistami, kmitajúcimi v slušnom tempe ide auto s blikajúcim majákom a nápisom A – 166 km. Čakáme na vozidlo s nápisom B 129 km. Konečne sa objaví auto našej trasy a za ním samozrejme mohutný balík, ktorý naberá neskutočné obrátky. Nechali sme prejsť tých najrýchlejších a potom príde naša chvíľa. Opatrne sa zaradíme do najväčšieho balíka a začíname sa zahrievať. Na zimu, hmlu, vlhko a defekty už nikto nemyslí, každý je sústredený na svoju jazdu. V každom z nás sa prebúdza srdce pretekára a ja len dúfam, že aj s patričným zmyslom pre ohľaduplnosť a férovosť. Vedel som, že sa postrácame hneď po štarte, alebo v prvom stúpaní. Naša taktika bola jasná a vopred dohodnutá. Na prvej občerstvovačke zastaneme a dáme si banán, naberieme ionťák, žemľu so šunkou vezmeme do dresu na horšie časy (druhú občerstvovačku na 50-tom kilometri vynecháme) a spoločne vyrazíme na zvyšné kilometre maratónu. Tak sme sa dohodli Rišo, Drahoš a ja. Preto ma vôbec netrápilo, že som sa ocitol v balíku sám. Zrazu som zbadal niekoho v našom novom drese. Konečne som niekoho dobehol - pozerám - kto to je? Je to Janči Hladký a v svižnom tempe. Zrejme tiež pripravený, ako sa patrí. Drahoš s Rišom mi v kopcoch, ktoré sú zaradené na trase hneď na začiatku, aby sa pelotón natiahol, statočne unikajú. Ojój - tu mi chýba moja zubatá 29-ka. S 25-kou musím tvrdšie tlačiť do pedálov a cítim, ako tvrdnem aj ja. Zvolím si svoje tempo, aby som to zlým prevodom neprepálil. V žiadnom prípade sa nesnažím naháňať Drahoša s Rišom a idem si svoje. V jednom stúpaní vidím pri ceste vyvaľovať sa mačku. Zdá sa mi to nezvyčajné, nie je ani teplo, asfalt je mokrý a studený. Cica, cica, tá je tiež studená, tá to už má za sebou, chúďa. Ako keby to bola predzvesť, dávaj si pozor, Ernest!

Po prvých kopčekoch sa trasa trochu vyrovnala, rýchlosť pelotónu sa zvýšila a na ceste bolo hneď trochu viac tlačenice, ktorá je nebezpečná hlavne pri zákrutách. Ešte stále je hustá hmla. Okuliare mám len na špičke nosa a pozerám ponad ne. Sú zarosené a nie je cez ne vidieť skoro nič. Po prejdení prvých možno 7 až 9 km cítim, že balík mierne spomaľuje pred jednou ľavotočivou odbočkou. Pri prejazde si stačím všimnúť na zemi ležiaceho, dosť poodieraného cyklistu. Robert Bakalář (nemusím ho nikomu predstavovať) by určite povedal, že „otlučenej je jak pišťalička“... O malú chvíľu počujeme húkajúcu sanitku a so zapnutými majákmi sa tam hnali aj dve policajné autá. Toto je tá chvíľa, kedy si treba uvedomiť, o čo nám tu vlastne ide? Chceme si len pojazdiť, užiť si trochu adrenalínu a zahrať sa na pretekárov? Asi áno. Preto to netreba preháňať a šponovať sa za lepšími. Videl som tú cicu, videl som toho otlčeného smoliara na ceste, ktorý si to možno odniesol za nás všetkých a skončil v najlepšom prípade so zlomenou kľúčnou kosťou niekde v nemocnici. Mimochodom, s kľúčnou kosťou sme si už mnohí poležali v nemocnici a absolvovali tak povinnú cyklistickú STK-čku....

Wildonermaratón pokračuje ďalej a ja v mysli zaháňam obraz cice, čo to už má za sebou a obraz ležiaceho cyklistu. Dorazil som na prvú občerstvovačku, ktorá je na 24. kilometri. Pozerám, či tam ešte niekoho z našich stihnem. Drahoš s Rišom na mňa mávajú (jak na prvního máje). Opatrne zastavujem, aby ma niektorý tzv. závodník nezostrelil pri odbočovaní k nim. Podľa dohodnutej taktiky - banán, ionťák hneď a žemľu so šunkou do dresu, z občerstvovačky vyrážame s tým, že snáď dobehneme nejakú skupinu, čo by nám „chorvátskym“ opáleným borcom vyhovovala. Dlho sme sami. Časom sa nám podarilo vyskladať 7- člennú celkom vyrovnanú skupinu. Zorganizoval nás dobre vybavený rakúsky hobík. Mal slušne vybavené kolo a na jeho tvári bolo vidieť, že už čo-to na bajku a v živote prežil. Začala sa rozbiehať naša „lokomotíva“. Perfektne sme sa striedali, skupina ťahala spoločne. Všetci vedeli ako striedať špicu a šľapalo nám to ako hodiny „Swiss handmade“. Rýchlosť skupiny sa pohybovala od 38 km/h do 41km/h. Našim - Drahošovi a Rišovi - som vravel, nech sa zbytočne nešponujeme a udržujeme konštantnú rýchlosť okolo 37 km/h. Ale kazil som im to zvyčajne ja. Keď na mňa vyšla špica, prehmatol som dolu za riaditka a šliapol som do pedálov. Dobre sa mi išlo, ani som si nevšimol, že to rozťahujem cez 40 km/h. Že by za tým bola morská, figovo – figovicová príprava na Jadrane?

Trasa viedla miernymi hupákmi po kvalitnom asfalte, striedajúc suché a mokré úseky. Nebezpečné boli prechody zo suchej cesty do mokrého lesa, kde bolo na ceste ešte stále dosť vody. Zimu a chlad som si už ani neuvedomoval. Sem-tam sa cez hmlu a mraky pretlačilo slabé slnko. Na sebe mám merino icebreaker dlhý rukáv, na tom dres s krátkymi rukávmi a na rukách rukávniky. Ako vrchnú vrstvu som zvolil vetru odolnú tenkú vestu. Krátke gate som doplnil o hrubšie nákolenice Briko. Som mokrý, no neprefukuje ma, a čo je podstatné, už mi nie je zima. Ak sa slnko neukáže, tak vestu nedám dole a dôjdem takto až do cieľa. Spoločne míňame druhú občerstvovačku na 50. kilometri. Ja sa rozhodnem zjesť žemľu z dresu. Bola to taká pol-žemľa – nadvakrát ju „natlačím“ a zapijem ionťákom. Dobre mi padla, akurát to bola trochu „equilibristika“, lebo naša skupina stále valila vo svojom rýchlom tempe a žemľu sa mi nedarilo v tej rýchlosti rozbaliť z celofánu. Zisťujem, že sa stravujem celkom dobre. Žalúdok oproti minuloročným uhorkovým „excesom“ pracuje spoľahlivo.

Aj naša skupina pracovala spoľahlivo, ani sme sa nenazdali a prichádzame na tretiu občerstvovačku na 67. kilometri. Podľa našej taktiky sme tu nemali stáť, ale Drahošov močový mechúr nezaujímala naša taktika. Drahoš velí „stojíme , je mi treba“. A bolo mu treba statočne. Volal som na neho asi trikrát „poď už, lebo nám utečú“. Ale on len stál v tom charakteristickom postoji v predklone a mňa nepočúval. Tak sa aj stalo. Utiekli nám, a taká sme my boli dobrá skupina. Ale nevadí, pomaly sa pohneme a niekoho dobehneme a skupina sa opäť vyskladá.

Prechádzame na územie Slovinska a po menšom stúpaní sa predsa vytvorí nová skupina. Na špici vidím celkom dobre vybaveného chlapíka v červenom drese, kolo tiež má na slušnej úrovni a za ním bikerka v rovnakom drese. Tiež vyzerala športovo, len mi občas urobila super vlnu. Raz som na ňu musel netaktne zrevať (dáma - nedáma). Ale myslím, že oprávnene. Vyrobila takú vlnu, že sme skoro ľahli obaja. Možno niekde „inde“ ľahnúť... by mi nevadilo, ale na drsnom slovinskom asfalte v rýchlosti 38km/h – nie, ďakujem, neprosím. Evidentne sa šponuje, asi už nemá toľko síl, ako jej sparringpartner v červenom drese, ktorý ťahá špicu aj za ňu. Na špici sa občas prestrieda aj Drahoš, Rišo a aj ja. Už spomenutý chlapík v červenom drese, šliape akoby ani nechcel, aby sme ho striedali. Aj som povedal Rišov i, nech ho nestrieda, keď sám neodstúpi zo špice. Neskôr sme sa dozvedeli, že to bol rakúsky policajt a ona tiež policajtka z Grazu. Dobre, že sme vtedy po tej vlne nespadli, mohli by mi prišiť útok na verejného činiteľa :-).

Za doprovodu slovinskej policajnej motorky sme prešli slovinským územím a cez úzky most sme sa vrátili znovu na rakúsku rodnú hrudu. Skupina sa trochu roztrhala na opravovanej ceste, ale aj tak sme spolu došli do štvrtej občerstvovačky na 94. kilometri. Ja som ani nechcel zastaviť, išlo sa mi dobre, no pohľad na Riša mi priam nakázal zastaviť. Vraj už mal hlaďáka. Zrejme to bolo v pravý čas, lebo Rišo najprv rýchlosťou vysávača ETA 530 vsal do seba dve coca coly a potom zaútočil na energetické tyčinky, ktoré v ňom zmizli ako spadnutá peňaženka na košickom Luníku IX. Očami pozerá po ostatných stoloch, čo by ešte upratal. Prestávku teda využijem aj ja. Dám si s Rišom colu, ale aj malý Red Bull. Súril som Riša nech už toľko „neupratuje“, nech sa nezdržujeme. Ale chápem ho, lebo hlaďák poznám dôverne. Preto iba jemne a s citom naznačujem, že by sme sa mali pohnúť k cieľu, ktorý už nie je ďaleko. Dobre sa nám išlo za tou policajnou dvojicou, ale tí už sú dávno preč. S vedomím, že do cieľa je už iba 35 km, sa vydávame na posledný úsek, pretože naša taktika piatu a teda poslednú občerstvovačku vynecháva a potiahneme to až do cieľa.

Moja magická hranica je okolo 100 km a každý rok som mal okolo nej problémy. Kŕče a žalúdok. Teraz kupodivu nič. A dokonca máme šťastie. Opäť sa okolo nás vyformovala celkom slušná skupina a spoločne to ťaháme k cieľu. Ide sa mi stále dobre, točíme 35 až 38 km/h a keď na mňa vyjde špica, tak to roztočím aj na 40 km/h a odstriedam. Sám sa tomu čudujem, som v pohode. Zrejme mi vyhovuje chlad a sychravé počasie. Pochválil ma aj Drahoš, a to už je nejaké vyznamenanie. Trochu sa mi však ohlasuje trávenie, že by znova zaprotestoval žalúdok? Viem, asi ten Red Bull. Snažím sa to predýchať (skôr s prepáčením za výraz pregrgať). Ale nie je to také tragické, ako uhorka spred dvoch rokov, ktorá sa nedala ani „pregrgať “ a dorazila ju až coca cola.

Pred poslednou občerstvovačkou sa trasa rozdeľuje a skupina v ktorej sme sa už „zabývali“ sa odpája a pokračuje na A trasu. My sme opäť zostali na záver maratónu sami. Rišo akoby ožil po „vyčistení“ stolov na štvrtej občerstvovačke. Je ho vidieť na špici a prekypuje aktivitou. Na mňa zrazu akoby doľahla nejaká kríza. Ku koncu našej trasy sa cesta opäť trochu zvlní a v jednom pohupe sa mi Drahoš aj s Rišom vzdialia. Pomaly sa vyrovnávam s myšlienkou, že už to nejako do cieľa dotiahnem sám. Ako som povedal obom, treba prísť do cieľa so vztýčenou hlavou. Ale niekde na dne mojich rezerv som nazbieral ešte trochu posledných síl a po pár kilometroch som sa dotiahol k Drahošovi s Rišom. Rišo ťahá na špici a keď chce odstriedať a prenechať špicu Drahošovi, tak ten mu s noblesou povie, „pokojne ťahaj špicu ďalej, keď ešte vládzeš “ a nechá ho trápiť sa. Vidím, že aj oni už toho majú dosť. To ma trochu upokojuje a teším sa na spoločný dojazd do cieľa. Ten ja veľmi dobre poznám a viem, že už sú to len dve kratšie stúpania a potom len klesanie do cieľa. V poslednom stúpaní ešte trochu pozávodím s jedným Rakúšanom a na vrchole stúpania si uvedomím, že som už skoro v cieli. Tu začínam prežívať ten neopakovateľný pocit. Poznáte ho všetci, nie? Je mi jedno, či budem za Drahošom, Rišom, Gunterom, alebo Fritzom. Skrátka som tu a už to mám čoskoro za sebou. Prežívam vnútornú radosť. Rakúsky komentátor maratónu, ktorý komentoval dojazdy a špurty, mi na cieľovej méte položil otázku , „where are you from“? Tak túto frázu náhodou poznám, a z voleja som mu odpoveď hrdo zreval do mikrofónu . Vzápätí sa éterom cez wildonské námestie nieslo „Slovaaaakia Bratislava“. Nič ma nebolí, nie som unavený, som šťastný. Rišo, Drahoš a ja sme spoločne prešli cieľom. Sme víťazi. Ako už roky tvrdím, tie najkrajšie sú víťazstva nad sebou samým. A v tom mi určite dáte za pravdu. Je dobojované....

Eufória a emócie pomaly odchádzajú a my traja si po tradičnom vzájomnom stisku rúk vychutnávame cieľové špurty tých, ktorí špurtovali po nás. Pomotáme sa chvíľu v cieľovej rovinke a poberieme do areálu wildonského kúpaliska, kde sa už tradične všetko začína a aj končí. Tu sa pomaly schádzame a preberáme priebeh maratónu pri pohári piva. Za obeť padlo aj zopár jágrikov. Ja a Rišo sme si neodpustili a dovolili sme si dať jednu cieľovú, už naozaj poslednú cigaretu. Prichádza Jano Hladký, ktorému sme v závere trochu poodišli. Je tu Pišta Gregor. Došiel aj Robo Orech, dnešný „wildonerský nováčik“. Veľa nechýbalo a bol by ním zostal aj pre budúci rok. Dobre, že sa dotiahol ráno na štart. Mali by ste ho vidieť, s akým úsmevom dorazil. A ešte s akou trofejou? Prešiel celú trasu B-129 km. Neporovnateľne iný obraz a pohľad na neho, ako ráno. Dali sa dokopy s Petrom Kontrošom a Vierou Šemodovou a tak ako nám, aj im sa v trojici išlo dobre. Ale Joko Kováč priznal - ten sa tiež motal okolo nich, že plienili všetky občerstvovačky. Celý od blata dorazil z MTB Mišo Kantor. Tiež wildonský novic. Na moju otázku „aké to bolo?“ mi povedal len „kopec, kopec, kopec, kopec.“ a dosť. Už prišiel aj Stano Kasztelan, ktorý absolvoval svoj prvý cyklomaratón a hneď Wildon. Ľubo Barút a Jaro Židek boli už dávno v cieli, došli na trase B niečo pred nami. Chalani čo bojovali na dlhej trase Filip Lašut, Michal Zajíc, Imro Hanudely, to odkrútili vo vynikajúcich časoch. Filipove 27 miesto na dlhej trase je dôkazom, že slovensky balík sa dostáva do povedomia tohoto podujatia. Karčiho Lindnera a Joka som ani nevidel. Určite boli zase pri stánku s ochutnávkou „steiermarkských natur produktov :-)“....

Všetci sme sa v zdraví dostali až do cieľa. A to umocňuje našu spokojnosť. Je jedno či z dlhej, krátkej alebo MTB, či prvý, tridsiaty, stý alebo 674. Som spokojný a vidím to aj na ostatných. Ranné stresy a depka z počasia a nerváka Roba mi už pripadali ako prechádzka ružovou záhradou. Maratón splnil všetky naše očakávania, bol to opäť príjemný zážitok, všetko už tradične perfektne zorganizované. Pojedli a popili sme všetko, čo nám prichystal organizátor, pobrali sme si darčeky a suveníry od sponzorov v „štýlových“ zelených taškách a spoločne sme vyrazili na posledné wildonské kilometre na náš privát. Poniektorí už rovno autami smerovali domov. Samozrejme, aj tento rok bola 1. cena v tombole auto. Zatiaľ sa nám ho nikdy nepodarilo doviezť domov, tak sme ani nečakali na losovanie tomboly. Ale čo, ak sme tento rok to auto vyhrali.....

P.S.

Vďaka všetkým za dobrú partiu. Jubilejný XX. ročník na budúci rok určite nevynechám. A vy?
A to auto? Nech si ho nechajú, lakomci ....

Epilóg.

133,2 km za 3.57 (čistý čas jazdy), priem. rýchlosť 33,7 km/h, max. rýchlosť 68 km/h, tep priem. 160, tep max. 184, spálil som 3203 kcal. (zdroj - môj Polar).

Ak sa Ti článok páči, pošli link kamarátom

Salamander Trail Camp

Salamander Trail Camp je bežecký kemp nielen pre trail bežcov. Svoje vedomosti nám odovzdá skúsený trailový bežec Marian Kamendy. V nádhernom prostredí Štiavnických vrchov si ukážeme techniku behu, budeme sa venovať aktívnej regenerácii, silovému tréningu či nácviku agility. Ubytovanie je zabezpečené v novom penzióné Antošíkov majer, ktorý leží na samote, uprostred prírody a poskytne nám skvelé zázemie na tréning, ale i duševný relax.
Salamander Trail Camp
Facebook profil
Instagram profil