Tri hrady Burgenlandu

Autor: Igor Paško

Forchtenstein * Landsee * Lockenhaus

Burgenland je spolkovou krajinou Rakúska, ktorá práve neoplýva množstvom hradov. Na internetových stránkach amatérskeho nadšenca altemauern.info som ich napočítal pätnásť, a to sú v tomto počte ako funkčné hrady tak aj ich sestry v rozvalinách a tiež aj zámky, či ruiny zámkov. Zas na druhej strane, takmer každý hrad má nejaké to svoje naj- či aspoň zaujímavosť hodnú zmienenia.

Z Bratislavy sa do Forchtensteinu dostanete v rozmedzí 90 až 120 min v priemere. Ide o celodenný výlet, preto, keď naberiete smer na Eisenstadt a po hodinke jazdy sa v ňom ocitnete, pokojne zastavte a porozhliadnite sa vôkol. Ide o haydnovské a esterházyovské mesto. Z viacerých dôvodov: Esterházyovci boli patrónmi známeho skladateľa, tento šľachtický rod tu dodnes vlastní svoj rodový zámok a v neďaleko stojacom kostole, ktorý je zaujímavý svojou pôsobivou architektúrou, sú v hrobkách pochovaní viacerí príslušníci tohto rodu. V kostolnej hrobke taktiež odpočívajú zostatky Haydna, konečne, po vyše 140-tich rokoch kostra spolu s lebkou, ktorá bola posmrtne dekapitovaná...napokon ide o zaujímavú historku, ale teraz skôr o hradoch, takže o Haydnovej lebke inokedy, alebo poznania chtiví už otvárajú internet...

Z Eisenstadtu je to už len kúsok, držte sa smeru na Mattersburg a z neho budete už jednak navedení smerovkami a jednak už budete mať hrad stále na očiach. Je impozantný, mohutný a ako jeden z mála hradov v juhovýchodnom okolí Viedne odolal Turkom a nikdy nimi nebol dobytý. Jeho história sa začala písať v 14. storočí, kedy je prvýkrát zmienená vysoká 50-metrová veža, ktorej múry majú hrúbku viac ako 5 metrov. Zaujímavá vec sa mi prihodila, keď som dodatočne zháňal o tomto hrade informácie na internete (anglicky písaný text). Natrafil som na slovensky znejúce pomenovanie Fortnava, s ktorým som sa doposiaľ nestretol. Keď už sme pri slovenskej súvzťažnosti, treba pripomenúť, že rod Esterházyovcov pochádza zo slovenskej Galanty, dodnes používajú prídomok de Galantha, napokon v Galante majú postavené dva kaštiele (ten krajší, novogotický – ako inak – v zdevastovanom stave...). Napriek tomu, že rod pochádza zo slovenskej zemi, treba popravde povedať, že vždy sa cítil byť maďarským šľachtickým rodom (aj keď sa písali nemaďarsky – Esterházy, nie Eszterházy) a neslávne to potvrdil najmä Ján Esterházy v čase II. svetovej vojny, ktorý sa stal známym ako predstaviteľ maďarskej iredenty na Slovensku.

Forchtenstein prešiel do rúk tohto rodu v prvej polovici 17. storočia, keď bol darovaný cisárom Ferdinandom II. Mikulášovi Esterházymu za protiturecké vojnové úspechy. Dnes sa v tejto mohutnej pevnosti môžete pokochať nielen pohľadom na severovýchodný Burgenland, ale aj na hornohradné nádvorie s cennými freskami na fasáde budov. Samozrejme, môžete si dopriať jeden z troch okruhov hradu, pričom jeden z nich je so sprievodcom, ktorý vás prevedie kaplnkou, obytnými priestormi hradu, pozriete si najväčšiu súkromnú zbrojnú zbierku (zo strelných zbraní, delových gúľ, rovnošiat a ich doplnkov sa vám bude hlava krútiť), kuchyňu, poriadne hlbokú hradnú studňu (7-násobná ozvena!), a nakrátko aj esterházyovskú rodovú klenotnicu, ktorú po stáročia strážia práve forchtenštajnské múry. Tu môžete zazrieť desiatku drevených komôd s presklenými dverami a množstvom predmetov ukrytých za ich hrubým sklom, ktoré pripomína nepriehľadné sklo na bránach sídliskových domov éry socializmu....no áno, veľký zážitok z rýchlej návštevy klenotnice by bol veľmi slabý, nebyť akejsi skladovej miestnosti s množstvom zborníkov, archivovaných tlačovín, kde vás aspoň na pár minút nechajú poobdivovať neveľké, no úžasne opracované drahocennosti ako napríklad fregatu na podstavci, kompletne vyrezávanú zo slonoviny (tie plachty a laná a detaily paluby...) Druhý okruh, kde si tempo prehliadky určujete sami, ponúka tiež všelijaké cennosti a obrazy. Tu sa určite pokochajte truhlicou pokrytou maľovanými vyobrazeniami rakúsko-uhorských hradov (našiel som Strečno!), krásnymi hodinami, striebornou komnatou, no najmä však originál známeho-preznámeho obrazu Vlada Tepeša – Drakulu. Ozaj, na obraze má oči vyškriabané...

Na ceste za ďalšími dvoma hradmi sa treba pobrať ešte južnejšie, a to skoro raz tak ďaleko ako je Eisenstadt. Čiže návšteva všetkých hradov rozhodne nie je tipom na celodenný výlet – nestíhali by ste. Po dobrých cestách sa však dopravíme ku hradu Lockenhaus, ktorý je takpovediac neviditeľný, keďže ho zo strán obkolesujú vysoké stromy a leží len na nevysokom kopčeku, ktorý obteká lenivo tečúca rieka. Toto územie kedysi patrilo Uhorsku, preto aj v historických dokumentoch sa hrad nachádza pod menom Léka. Postavený bol v 13. storočí a keby ste sa na kotlinku, v ktorej stojí, pozreli zvrchu, napríklad z rozhľadne, ktorá stojí na vrchu za hradom (kvôli hradu sa nenamáhajte - okrem kotliny a vrchov na obzore neuvidíte ani vežu), uvideli by ste jasný východo-západný lievik, cez ktorý viedla v stredoveku cesta, ktorú hrad zrejme kontroloval. Najpravdepodobnejšie šlo o cestu z Budína do Viedne.

Možnože však účel a úloha hradu bola celkom iná. Pôvodom totižto ide o templársky hrad, to je dnes dokázané celkom jasne. Napokon aj stála expozícia v časti hradu o tom vypovedá. Tajomnosť histórie potvrdzuje zvláštna miestnosť s atikami, oltárnym stolom a stropným otvorom, do ktorej kedysi (v stredoveku) iný vstup neviedol. Kto chcel dnu – musel prísť otvorom v strope (dnes prekrytý mrežou, pričom vstup je z murovaného a zastrešeného prechodu medzi dolným a horným hradom). Zaujímavá je aj akási zberná miska v podlahe tejto tajomnej miestnosti – dodnes sa nevie, na čo presne mala slúžiť. Žeby... Nejde pritom o väzenie, opracované kamenné kvádre, precízne zarovnané, jasne naznačujú, že ide o svätyňu. Tajomne pôsobí aj rytierska sála so stĺporadím s gotickou stropnou klenbou. Nachádza sa pritom na prízemí horného paláca, čo je zvláštne. Na nádvorí horného hradu vľavo je kaplnka, ktorá je zaujímavá zase sčasti zachovanými pôvodnými freskami okolo okna, teda z 13. storočia, pričom ide o najstaršie fresky celého Burgenlandu. Prehliadka hradu za 5 eur je bohatá, skôr v zmysle množstva miestností ako cenností. Okrem všetkých spomínaných priestorov si pozriete aj obytné priestory najstaršej časti hradu – veže, palácov horného hradu (tu mal svoje bývanie aj rakúsky básnik Paul Anton Keller, ktorý hrad odkúpil od štátu v roku 1968 a zasadil sa o jeho obnovu), ale prípadne aj priestorov hospodárskych budov dolného hradu, keď vás prekvapí smäd – tu sa totiž nachádza hradný bufet. Robia tam dobrú kávu. V miestnosti, kde sa kupujú lístky, sú aj suveníry, medzi nimi prekrásne, no drahé knihy. Aké milé však bolo prekvapenie, keď som medzi nimi našiel aj dve obrazové publikácie o slovenských hradoch v nemčine! No a napokon pod hradom, ale ešte v jeho areáli, je umiestnený hotel, tiež v historických staveniach, zaiste pre romantické duše. Z expozícií na hrade sa dozviete, že hrad mal štyroch majiteľov – rytiersky rod Güssingov a šľachtické rody Kanižaiovcov, Nádašdyovcov a Esterházyovcov. Jeden čas, po smrti Františka Nádašdyho bol hrad v majetku vdovy po Nádašdym – nám dobre známej Alžbety Báthoryovej (po nej pripadol hrad synovi Pavlovi Nádašdymu).

Neodporúčam odísť z obce Lockenhaus bez navštívenia kostola, najmä teda jeho hrobiek v podzemí. Neskutočné, ale v sobotu popoludní bol vstup do hrobiek otvorený, bez prítomnosti akejkoľvek inej živej duše (zato však citeľnosť desiatky mŕtvych duší tu bola viac než prítomná...!), zadarmo, so svetlom na fotobunku. Pre Slovákov poučné aj z nasledujúceho dôvodu, odhliadnuc od momentu, že hrobky boli OTVORENÉ, bez stráženia a boli ZADARMO..., a to, že v hrobke okrem iných leží v Pánu spočinutý sám veľký Čierny beg – František Nádašdy. Ale ako! Na veľkej hrobke bolo v čase mojej návštevy zo desať venčekov s maďarskými trikolórami (také isté som videl v Kežmarku pri hrobke Imricha Tököliho). Keď si spomeniem na hanebne prázdny a spustnutý hrob nášho velikána Ľudovíta Štúra (ktorý pravidelne ozdobuje azda len Slovenská pospolitosť), či iných našich osobností na inak živom cintoríne v Modre, či bárskde inde po Slovensku, je mi smutno.

Pri návrate domov z Lockenhausu si pamätám, že po asi pätnástich minútach jazdy autom, dakde na kruhovom objazde, treba odbočiť doľava, smer na kopce (je tam aj zelená tabuľa zmieňujúca Landsee) a zanedlho budete na pravej odbočke k jednej z najväčších hradných ruín v strednej Európe. Prosím, nepredstavujte si hradnú ruinu ako pár kôp kamenia a nejaké to torzo vežičky. Ide o vcelku dobre zachované múry opevnenia, hradné brány a horný hrad s vežou vysokou azda aj vyše 20 metrov, čiže akoby 7-poschodový činžiak. Ruina je však, žiaľ, tiež ponorená v korunách stromov, takže vysokú vežu zočíte vytŕčať, až keď sa po odbočke poriadne priblížite k hradu. Plusom tejto ruiny je to, že na vežu sa dá vyjsť po nainštalovanom kovovom schodisku a hore sa vám otvorí šíry pohľad do burgenlandských diaľok. Keď budete mať šťastie, podarí sa vám možno v predhradí vyplašiť srnky, ako sa to stalo mne (alebo besného diviaka, ako sa to stalo vzápätí nebohému Hansovi, ale to bude isto len vymyslená legenda, bu-ha-ha...). Horný hrad si popozerajte poriadnejšie, dajú sa tu vidieť zaujímavé stopy stredovekej architektúry, kuchyňa s osembokým výstupom v strope, či zvyšky schodišťa, dostavaného na prepojenie dvoch, či troch krídel palácov. Hrad inak pochádza asi z polovice 12. storočia, keď z tohto obdobia jestvuje o ňom prvá zmienka. V roku 1612 hrad odkúpil Mikuláš Esterházy a ani nie o sto rokov v júli 1707 výbuch v jeho útrobách...hradných, nie Mikulášových...privodí skazu tohto sídla. Škoda, že iné hrady po Slovensku, ak vybuchovali, tak oveľa dôkladnejšie, však páni cisárski vojaci?

Ak sa Ti článok páči, pošli link kamarátom