Salzburské pohladenia duše

Autor: Igor Paško

Hneď na začiatku poviem, že môj výlet, ktorý trval plný týždeň, bol okrem asi 2 hodín absolútne bez slnka, teda zamračený, upršaný. Ono...na druhej strane mi to kompenzoval pocit fantastického ubytovania. Uznajte – rodinný penzión, mimo sezóny, s polpenziou za 18,50 eur na osobu a noc! Vybavené oficiálne cez bratislavskú CK. Nedalo sa neísť, volanie po dobrodružstve sa zdupľovalo zistením, že pod polpenziou sa myslia raňajky formou švédskych stolov a večera zahŕňa polievku, hlavné jedlo, dezert a nápoj – či už sa rozhodnete pre dva deci vínka, tri deci piva alebo sladkej vody.

Miestom pobytu bola dedina Rauris. Rauris sa nachádza v horskom alpskom údolí, kam musíte autom vyjsť prudkým dvoj-trojkilometrovým stúpaním z hlavnej cesty. Toto údolie leží priamo medzi dvoma najznámejšími dolinami Rakúska: Grossglocknerskou alpskou cestou na západe a Badgasteinským alpským údolím na východe. O stravu som mal teda postarané, na utíšenie občasného hlásenia sa hladu mi stačili už len čokoládové tyčinky, keksy a...áno, dve neveľké klobásky z domu.

Ako obvykle, pred cestou som prevetral internet aby som zistil čo sa dá vidieť po okolí. Rakúske stránky sú fenomenálne...skôr však v tom horšom zmysle slova. Ale čo-to som našiel a ak už viete o niečom konkrétnom, občas sa zadarí nájsť klenot vďaka „clouseauvskému“ pátraniu. Žiaľ, neviem vám ho bližšie vysvetliť, ale napr. vedel som iba o jednej-jedinej rokline v Salzburskom kraji. Šlo o známu Liechtensteinklamm (klamm = roklina a keď vidím túto príponu v slove, tak sa mi hneď rozbúši srdce za poznaním). Akousi spleťou náhod a letmých odkazov som v priebehu pár hodín našiel na internete takmer poltucet ďalších klammov, podľa fotiek niečo úžasné. A namôjdušu, vždy to tak aj bolo. Ale ak idete na tieto veci logicky, nenájdete ich (skúste napríklad takto nájsť domovskú stránku krásneho hradu Liechtenstein – po zadaní kľúčových slov BURG, LIECHTENSTEIN a AUSTRIA ju nájdete až na 4. stránke (Google), plus zistíte tam, že informácie o hrade sú veľmi slabé). V ďalšom texte spomínané klammy som zatiaľ nikde v časopisoch, mapách, všeobecných propagačných materiáloch o štáte, krajine, ba ani len počas sledovania turistických programov na ORF za azda aj 15 rokov, ne-na-šiel. A práve týchto roklín sa ja osobne neviem, nedokážem prejesť, nasýtiť. Je to niečo tak úchvatné a majestátne, že pri spoznávaní, ale aj opakovanom prechádzaní, sa dostávam do extatických stavov zmiešaných s nirvánou. Trocha preháňam, ale tak tie zážitky sú ozaj silné a dá sa z nich ešte dlho čerpať povzbudenie do života. No ale späť na začiatok mojej cesty.

Cestou do Raurisu som sa zastavil len v dedinke Mauterndorf, lebo sa tu nachádza hrad. Okrem hradu zaujmú domy s maľovaným lemovaním okien a sgrafitami, ktoré navodia pravú stredovekú atmosféru. Pri vchode do jedného domu stál ošumelý kamenný kužel. Tabuľka na stene hneď pri ihlane informovala, že ten ihlan nie je hocijaký, ale že ide o míľnik Septima Severa z čias Rímskej ríše. Urobil som pár záberov a keďže bola riadna zima a začalo snežiť – uprostred mája! – sadol som do auta a na večeru došiel do útulného penzióna pre asi päťdesiatku hostí.

Prvý výletný deň nesúvisel so Salzburskom, no i tak ho krátko spomeniem. Pri Salzburgu zasahuje do Rakúska taký neveľký apendix, identifikovateľný pod menom označením berchtesgadenský. Ide o perlu Bavorska vystieľajúcu malebnú alpskú krajinu. Bol by hriech nezájsť sem, keď je to tu tak blízko. Ponuka je na tak malé územie obrovská: dva klammy, nádherný rozoklaný masív hory Watzmann, pod ním maľovaný Berchtesgaden, mesto s kráľovským zámkom, kostolmi, múzeami, fenomenálne jazero Königsee s kostolíkom sv. Bartolomeja s červenou cibuľovou strechou a možnosťou plavby elektroloďkou po ňom...teda po Königsee, nie po kostolíku..., nádherné turistické túry po alpských končiaroch, kam vás vyvezie lanovka. Alebo taký Kehlstein, čo je horská pevnosť-chata s nádherným výhľadom na všetko práve popísané – Bormannov neprezieravý dar Hitlerovi k jeho päťdesiatke. Hitler vraj neznášal výšky a Kehlstein je rovnako dobre známy pod názvom Orlie hniezdo, čo predpokladá nielen prudké zrázy z vyhliadky ale aj z prístupovej cesty. Samozrejme, že sa toto všetko nedá stihnúť za jeden deň, a zrejme ani za tri nie, ale vrátim sa radšej späť do Salzburska.

Nový deň začnem známym prírodným fenoménom z pomedzia Tirolska a Salzburska – Krimmelskými vodopádmi. Od Raurisu to bola ani nie stominútová pokojná cesta autom. Parkoviská sú súkromné, platí sa na nich, čo je takmer výlučná rakúska rarita (nikde inde som neplatil). Potom vbehnete do lesa, odfotíte sa pri soške kozorožca na pozadí mohutne padajúcej vode dolného vodopádu, ktorej robí oponu smrekový výsek a ste pri pokladni, kde sa, myslím, platí 2 eurá za vstup. Ja som neplatil nič, pretože som si ešte z domu vybavil Salzburskú kartu za 42 eur, ktorá oprávňuje majiteľa na bezplatný vstup na asi dve stovky atrakcií krajiny v priebehu šiestich dní. Ak navštívite aj mesto Salzburg s jeho múzeami, hradom a prípadne sa v jeden deň rozhodnete pre návštevu kúpeľov v mestečku Hof alebo Bad Gastein, určite sa vám kúpa tejto karty oplatí. Cesta pri Krimmelských vodopádoch...alebo pri Krimmelskom vodopáde – Rakúšania radi prezentujú tento vodopád ako súvislý, a teda najvyšší v Európe, ale neviem, či Nóri aj tak nedržia primát, pokiaľ ide o najvyšší európsky vodopád. Tak či onak, Krimmelský má svoje neopakovateľné čaro. Celý čas idete v lese, kde-tu vidíte na vodopád, skôr ho však cítite. Aby ale nezostalo iba pri tomto vneme, z lesnej cesty vybiehate azda na desiatku vyhliadok, kde sa vám odkryjú utešené a blízke pohľady na hučiacu a padajúcu vodu. No, možno niekde skôr „kúdoly“ vodnej pary. Počas výstupu k chate nad druhým prahom mi zasvieti slnko asi na desať minút a tak sa podarí nafotiť a nafilmovať úžasnú dúhu, odrážajúcu sa práve v tých miliardách kvapôčok vodnej pary. Od chaty mi postačí pohľad na najvyššiu partiu vodopádu, vzdialenú vzdušnou čiarou asi tak 400 metrov – cesta tam a späť by mi spolu s fotením zabrala ďalšiu hodinu a ja mám v pláne ešte múzeum národného parku Vysoké Taury. To sa nachádza priamo po ceste späť v Mistelbachu, je moderne poňaté, zaujímavé a spája ako náučné, populárno-vedecké (video prezentácia na 8 obrazovkách, expozícia flóry, fauny, minerálov, lavínový dóm), tak i relaxačné prvky, dokonca sa tu premieta krátky 3D film o Vysokých Tauroch.

Patrí sa vždy najprv zorientovať sa vo svojom novom okolí, takže nasledujúci sivý deň - ako inak? - sa prejdem centrom dedinky Rauris, na poludnie zdolám „domácu“ roklinu Kitzlochklamm a poobede pookrejem v neďalekom mestečku St. Johann im Pongau a dedinke so zámkom Goldegg.

Rauris pôsobí útulne, všetko je akosi blízko a navyše má aj zopár atrakcií pre chvíle voľného času – napr. minigolf, malé múzeum (zatvorené v čase mojej návštevy) či...potraviny Billa. Niekoľko stredoveko vyzerajúcich domov, či zachovaných architektonických prvkov obkolesuje malé námestie s dvoma pamätníkmi – na víťazku niekoľkých lyžiarskych pretekov Ulli Meier a na hrdinov vlasti (padlých v dvoch svetových vojnách) – a dvoma kostolmi, jeden zasvätený sv. Martinovi a druhý, starší, so stredovekými freskami, sv. Jakubovi.

Kitzlochklamm máte možnosť zazrieť, keď sa z hlavnej dopravnej tepny za Taxenbachom odpojíte smerom na Rauris. Pri asi 5-minútovom 10%-tnom stúpaní pochopíte, že roklina kdesi povedľa musí byť riadne hlboká a keď po vystúpaní zbadáte to prepadlisko medzi skalami, chuť pozrieť sa do údolného zlomu isto vzrastie. No predstavte si, že vzhľadom na ďalšie rokliny, čo sa vám chystám ešte opísať, Kitzlochklamm zaraďujem na chvost rebríčka. Avšak hneď dvíham varovne prst – je to krásna roklina a zaslúži si tú 90-minútovú prechádzku. Rozhodne je - žiaľ, musím to pripustiť - dramatickejšia než väčšina roklín Slovenského raja... Hneď za vstupom na vás vykukne malinký vodopádik (má asi 70 metrov). Malinký sa mi zdal kvôli vode – bol studený máj a dlhé 2 týždne pršalo...čo by malo znamenať dostatok vody. Ale omyl! Veľa vody v týchto miestach nenosí nejaký smiešny dvojtýždenný dážď, ale práve májové vyššie teploty. Tie sa však v čase mojej návštevy nekonali, aj keď „dolu“ nebola nejaká zima. Pretože Rauris je dolinou typu našej Vrátnej – je to kotol, a to kotol obkolesený takmer trojtisícovkami, tak tam hore, keď sa začne na jar topiť sneh, tak to potom tie vodopády v roklinách vyzerajú trochu inak (tu som pochopil, prečo sa mi zdal včerajší Krimmelský vodopád akýsi neduživý oproti fotkám na pohľadniciach. Tu dole prší už druhý týždeň, no hore je to sneh...a sneh nesteká, sneh sa drží, a tak vodopády majú málo vody. Roklina pod Raurisom je teda takmer bez vody, no tam, kde sa drží v riečnych jazierkach, či kotloch, má prekrásnu sýtomodrú farbu. Cesta v drevenej ohrade s rebríkmi stúpa nemilosrdne hore, až vás vyvedie po 401 schodíkoch k Diablovej úžine. Tú stráži skalná ihla s krížom navrchu. Ďalej sa dostávam cez 2 tunely, pričom ten druhý je dlhý ako malá banská šachta. Medzi tunelmi je možnosť zahliadnuť skalný most kdesi vysoko nad hlavami, ako aj momentálne cícerkovité kaskády medzi bralami Diablovej úžiny. Za druhým tunelom sa otvorí priestor, ktorý drevená cesta prekleňuje mostom podopretým štvor-pilierom – stadiaľto pochádza aj najznámejší propagačný záber rokliny. Ide však o relatívne zánovný most, pretože pred pár rokmi cesta viedla druhou stranou otvoreného priestoru, o čom svedčia torzá kovových pilierov a polámané drevá, no najmä popadané mamutie balvany v riečišti. Keď som sa potom pozrel hore, bolo mi jasné, že sa tu kedysi pomerne nedávno trhalo bralo. Smutnejšie veci sa človek dozvedá vzápätí na hornom konci rokliny. Ono cesta pokračuje roklinou, povedzme karpatského typu, aj ďalej, dlhé kilometre, len tá divoká časť končí minútu-dve za druhým tunelom. Tu je aj pamätník na tragickú návštevu stredoškoláčok v roku 1978. Tridsiatka dievčat sa na konci rokliny chcela spoločne odfotiť, a tak sa na drevenej lávke tiesnili, aby sa zmestili do záberu. V tom momente lávka neuniesla ťarchu dievčat a prelomila sa. Osem dievčat na následky pádu skonalo a takmer všetky ostatné boli zranené.

Cesta späť sa ešte vinie skrz dva už spomínané tunely, potom však lávka zamieri vpravo, a teda nevraciate sa tou istou cestou. Rakušáci vás ešte prevedú niekoľkými malými tunelmi a zastavia vás pri banskej štôlni, ktorá ma na začiatku malú čiernu kuchyňu. Aj tunel má skalné okno a zrejme pred pár storočiami slúžil ako ubytovňa. Hm...? No áno – Rauriské údolie je známe aj ako zlatá dolina Vysokých Taurov. Tu sa kedysi dávno ryžovalo, i kopalo zlato. A v Kitzlochklamme máme jedinečnú možnosť pozrieť si skutočnú štôlňu zo 17. storočia. Je v nej síce tma ako v rohu, ale jej mierne kľukatenie na 10-tich metroch sa dá ešte ako-tak prejsť aj bez baterky (keď si odfotíte chodbu s bleskom a následne sa pozriete kam sa vinie).

St. Johann priťahuje zraky zvedavcov dvoma štíhlymi kostolnými vežami. Pokojne môžete toto mestečko minúť, kostol je prebudovaný, keďže naposledy dôkladne vyhorel niekedy v 19. storočí. Ak sa zastaviť, potom v obci Goldegg, kde pri vodnej ploche stojí za stromami schovaný nevysoký hrad – hrádok. Oplatí sa ho navštíviť azda iba kvôli prekrásnej rytierskej sále – je vykladaná stredovekými maľovanými drevenými kazetami. Motívmi malieb sú erby, figúry, tak aj dobové zobrazenia hradu, či biblických príbehov.

Na ďalší deň sa zrána vyčasilo, tak som sa pobral do lona prírody do ďalších dvoch klamov. Tie však sú od Raurisu asi 50 km na sever, vlastne pod južnými štítmi Berchtesgadenských Álp. Presnejšie – prvá roklina, Seisenbergklamm leží priamo v obci Weissbach. Druhá, Vorderkaserklamm, leží asi o päť kilometrov vyššie (po hlavnej ceste). A aby ponuka génia loci nebola iba o roklinách, kilometer za Weissbachom sa nachádza hneď pri ceste jaskyňa Lamprechtshöhle. To všetko v údolnom obkolesení zasnežených takmer dvojtisícoviek. Nuž ale asi som nemal zradiť Rauris...za odchod z nového domova ma stihol hneď trest: celú cestu, celých 50 km lialo ako z krhly. Z auta som vystúpil spolu s poslednou kvapkou, tak som sa potešil, nachystal prístroje a výzbroj na podrobný záznam rokliny a vybral som sa pešo ku kase. Za kasou stála historická píla, fungujúca vďaka regulovanému prudkému toku rieky. Tá si veru riadne zurčala v skalných úžinách. Len čo som vytiahol aparát, bolo po prívetivom počasí a opätovne začalo liať. Malebnosť miesta bola však taká, že som dážď prestal vnímať. Za prvou lávkou pozdraví návštevníka trpaslík z jedného kusa samorastu, hneď za ním stojí v riečišti obrovský balvan – samotár a po okraji rokliny prelietavajú zaujímavé vtáčiky. To sme ale ešte len v prednej časti rokliny, tej širšej časti. Ale tak to má byť – jemné zasýtenie zmyslov pred prírodnou peckou mieriacou presne medzi vaše oči! Po asi štvrťhodinke kochania vás ručička smerovky odporučí do „Dunkelklammu“. Napokon, inokadiaľ sa ísť ani nedá, ale práve tu začína úžasnosť. Chodník vás zdvihne najprv do trojmetrovej výšky nad riečište, spolu s vami sa zdvihnú aj bralá, tie naberú výšku aj 15-20 metrov a svojím clonením vytvoria Dunkelklamm – Temnú roklinu, čiže úzky tmavý priechod, kde duní riava vody ohlušujúcim hukotom, všetko dookola je mokré, vlhké, po stenách stekajú pramienky vody, ktoré hore napájajú stromy a lesný porast a cestou dolu zanechávajú na skale hrdzavé stečené stopy, vo vzduchu cítite hlinu, machy...tie, samozrejme, aj vidíte kolom seba zachytené na výčnelkoch skál. Dolu pod rebríkmi besnie sivozelená spenená rieka a jej rev sa v echách krúti dokola v skalných dierach a kotloch. Temný chodník sa neustále kľukatí, svetlo len kde-tu dopadá priamo zhora. Môžete túto chodbu temna prejsť aj za 3-4 minúty. No ale kto by tak urobil, bol by blázon. Aj keď sme ľudia rôzni, neverím, že mystickosť tohto miesta by mohla niekoho neosloviť. Mne trvalo asi polhodinu, kým som bezozvyšku nabral všetko čo sa dá do seba. Seisenbergklamm je určite jedno samozrejmé „musíš“ pre každého milovníka prírody... ...no a potom príde záver rokliny, svetla začne príbúdať a naraz, v mieste, kde sa takpovediac dovtedy pokojný tok zrúti do temnej priepasti v kŕči nevysokého vodopádu, skaly sa rozostúpia a cesta sa vykľukatí hore a po pravej strane rieky opúšťam mnou pomyselne korunovanú mokrú nádheru skál. Rakúšania na koniec rokliny dali drevené vrátka, pri nich je balvan „sotený“ do vody tak, že zelená voda sa pod ním krúti a neskutočne bublinkuje – vyzerá to ako vyvieračka práve vriacej vody, fakt, na každom kroku niečo zaujímavé. Vstupujem do lesa, rieka tu pení po skalách obkolesená zeleným rastlinstvom. Opäť vídam vtáky loviace v rieke, podrepujúce, keď pristanú na skale a pozorujú tok. Po chvíli cesta stúpa od rieky úbočím na asfaltku, kde sa zas môžem pokochať pohľadom na okolostojace Alpy. Znova svieti slnko a je teplo. K autu ma dovedie cesta lesom, vlastne idem v akomsi oblúku. Keď prídem k autu, slnko končí a od tohto okamihu až po posledný deň dovolenky ho neuvidím.

Do jaskyne Lamprechtshöhle vás domáci pustia po zaplatení nejakého-toho eura samých. Jaskyňu tvorí niekoľko desiatok metrov chodieb. Je samozrejmé, že tu môžete fotiť a filmovať – nie ako v našich jaskyniach, kde – musel som krútiť hlavou v hneve – som pri jednej našiel poplatok za filmovanie trojnásobne vyšší ako bolo vstupné – to bude isto svetová rarita a la Slovensko. Na druhú stranu treba povedať, že v tejto jaskyni neuvidíte takmer žiadnu kvapľovú výzdobu (ale napríklad vo Francúzskej Grotte de Desmoiselles, ktorá v porovnaní s našou Domicou, je omnoho krajšia, väčšia a grandióznejšia, je vstupné len 9 eur a samozrejme zahŕňa fotenie i filmovanie...plus parkovanie pred ňou je tiež samozrejme zadarmo). Ide totižto o iný unikát. Jaskyňa je puklinového typu a jej podzemné priestory zrejme vymodelovala voda. Dodnes je tu – jej hukot v jaskyni je všadeprítomný. Sprvu ju len „cítite“ za skalou, neskôr kde-tu kvapkajú zo stropu kvapky v záclone dažďa, no na konci jaskyne sa vám otvorí obrovský priestor, dóm, kde po vystúpaní pod strop jaskyne máte možnosť v pukline skaly vidieť vodopád podzemnej rieky. Tú vytiahli uprostred stúpania aj kultivovane na povrch, vymurované spádové riečište však hyzdí celkový dojem. Priestor je pekne nasvietený, kde-tu na zeleno. Spoza reflektorov máte možnosť vidieť miliardy drobnučkých kvapôčok vody, ktoré ako závoj pomáhajú zlepšovať dýchanie. Na stenách môžete objaviť dva nápisy z 19. storočia a taktiež aj červené žiarovky, ktoré ak začnú blikať, treba okamžite opustiť útroby jaskyne – znamená to, že vonku sa poriadne rozpršalo a jaskyni môže hroziť náhle zaplavenie chodieb.

Vorderkaserklamm!!! Myslel som, že po zážitku zo Seisenbergklammu ma už asi nič nenadchne viac, no Vorderkaserklamm má svoje tromfy a dokáže ohúriť minimálne rovnako. Po odbočke z hlavnej treba prejsť asi 3 km autom po hrboľatej ceste až ku vstupu, kde sa platí (opäť symbolicky niečo okolo eura-dvoch). Rozhodne sem zabočte, keby ste už náhodou boli niekde naokolo. Do rokliny treba asi 15 minút stúpať serpentínovým chodníkom v lese. Ako prvá vyhliadka sa návštevníkovi ponúkne pohľad na dlhý vodopád, ktorý ale nejako neohúri. To pravé makové začína až za dvomi zakrutami. Tam spoza skalného rohu uvidíte niečo...hm...akoby som to len... No je to úžasné, ale prosto tá príroda a tá rieka...no hlavne tá obrovská skala, do útrob ktorej vedie naša drevená cesta v značnej výške, pričom skaly končia azda aj 20 metrov nad lávkou...no...tá podobnosť je zarážajúca...slovom, ja za to nemôžem, ale tá skala evokuje obrovské skalné ženské prirodzenie! Farba riečky je podobná tej zo Seisenbergklammu, ale tunajšie skaly sú striktne čierne. Toto je určite to najtajomnejšie miesto, akým som kedy prešiel. Obklopí vás tma a hoci v čase môjho prechodu roklinou nepršalo, v útrobách skál doslova lialo. Zhora padali litre vody v cícerkoch, sťažka sa dalo fotografovať, filmovať, prístroje boli raz-dva mokré. Napriek tomu som fotil a filmoval, chcel som mať pamiatku na túto krásu za každú cenu. V tretine cesty úžinou si všimnite zaseknutú skalu hore nad vašou hlavou – je to symbol tejto rokliny. Perfektne urobené lávky sa na dvoch miestach skrúcajú do poschodového stúpania. Opäť môžem napísať, že nevšímavý a letargický ignorant by zvládol prechod roklinou aj za 5 minút. Normálnemu človeku precítenie tohto miesta bude trvať asi tak 20 min a aj tak vyjde nenabažený, ja osobne som mal chuť sa okamžite vrátiť do rokliny ešte raz. Ono...roklina. Toto nie je roklina. Tu prejdete nad dravým tokom potoka vlastne v skalnej pukline. A tú si vymodelovala voda za milióny rokov spôsobom hodným obdivu. Zárez v skale je pri pohľade zhora – toto vám bude umožnené v závere prechodu, keď sa špirálovito dostanete nad úroveň pukliny – azda o niečo širší ako urastený chlap v šírke ramien. Po prechode touto puklinou ešte zočíte ešte vodopád a zopár zaujímavých druhov kvetov.

Dolu som bol za pár minút, predsa len dole kopcom sa ide ľahko. Pri aute zisťujem, že nie je až tak neskoro aby som sa nepokúsil stihnúť ešte skanzen salzburskej dediny (myslí sa tým salzburskej ako celej spolkovej krajiny, kam patria regióny Pinzgau, Lungau, Tennengau...). Pohľad do mapy prekvapuje: prechod Nemeckom k Salzburgu je len asi polhodinový, od hraníc som ani nie tridsať kilometrov a skanzen je hneď za hranicou na opačnej strane = do hodiny tam musím byť, čo znamená ešte asi hodinu času na prehliadku. Ide sa!

Plán mi vyšiel skoro presne, nebyť mizerne značenej odbočky ku skanzenu, bol by som tam o päť minút skôr. Areál skanzenu je obrovský a krížom-krážom ho pretínajú koľajnice turistického vláčika. Skanzen je delený podľa spomínaných regiónov, ale prehliadka pokrivkáva. Nečakajte kvalitu slovenských skanzenov! Som veľmi rád, že konečne môžem napísať pozitívum o Slovensku: sme určite lepší, pokiaľ porovnávam mnou videné skanzeny v Zuberci či Pribyline. Možno tak skanzen pri Martine či pod Ľubovnianskym hradom sa môže porovnávať. Samozrejme, že sa dostanete do drevených i murovaných stavieb, kde-tu aj vidíte ako sa tam žilo pred 100 rokmi, majú tam aj žandársku stanicu s figurínami, ale predsa len, na naše výstavné skrine ľudovej kultúry to nemá. Azda len drobnosťami ako bylinková záhradka, malé múzeum traktoríkov a množstvo padavých muškátov v oknách stavieb. Najväčší mínus dávam za obrovské rozostupy pri stavbách. Chodil som poctivo celú hodinu a za ten čas som videl-prešiel presne deväť stavieb. V dohľade bolo asi ďalších päť. Cesta domov v niekoľkých kolónach zavŕšila tento večer, do penziónu som prišiel tak-tak, že som stihol večeru. A veru, bol by som ľutoval: viedenský rezeň cez polovicu veľkého taniera, predtým hovädzí vývar s pečeňovou haluštiskou, po rezni rez torty a zalial som to (s odstupom) malým pivom – všetko v cene večery. Plus, samozrejme, samoobslužná nádielka porcie zeleniny v šaláte.

Ďalší deň bol najškaredší. Väčšinu dňa pršalo. Napriek tomu zážitky z tohto dňa boli skvelé, ale pekne po poriadku. Najprv som sa vybral ku Gollinskému vodopádu, od Raurisu to bolo na slabú hodinku cesty autom. Vodopád je pekný, aj keď nevysoký. Vojdete do lesa a za tri minúty ste pri jazierku, ktoré tento vodopád vytvára. Zaujímavé je to, že za vstup sa platí. Mne sa podarilo vystúpať lesnou cestičkou povyše vodopádu, kde sa dala pekne odfotiť skala, ktorej chýbal stred – presne ním sa rinula voda z horného vodopádu (zdola sa nedá vidieť) do jeho dolnej časti. Ďalej sa však ísť nedalo, cesta bola zatarasená, lebo v čase dlhodobých dažďov to bolo nebezpečné. Škoda, čakal na mňa ešte železný most nad „deravou“ skalou, odkiaľ musel byť utešený pohľad na „záclonu“ horného vodopádu. Cestou od vodopádu som sa zastavil v mestečku Golling. Ak sa vám bude niekedy dať, urobte tak aj vy. Je to utešené mesto, resp. jeho jediná ulica v centre mesta, po oboch jej stranách sú krásne domy, poniektoré s maľovanými výjavmi na priečelí, s presahujúcimi drevenými strechami. Obzvlášť krásne maľovaný je hotel na križovatke ciest. Ďalej v uličke je ešte kostol so stredovekou rebrovou klenbou vnútri a štíhlou zvonicou zvonku. Takpovediac medzi hotelom a kostolom tróni na vŕšku neveľký hrad.

Z Gollingu je to opäť len na skok, päť minút šoférovania, k úžine rieky Salzach pri priesmyku, kde pred čosi 200 rokmi došlo ku stretu armád Rakúska a Francúzska, ktoré viedol Napoleon. Zrejme boli úspešní Rakušáci, keďže v okolí nájdete mnoho odkazov, zmienok či výstav k tomuto pamätnému boju. Mňa však zaujímala samotná úžina, niečo ako roklina. Páni...to bol zostup! Ak nie stometrový, tak ani metrový! Tam kdesi pri rieke, keď odznie nadšenie, si uvedomíte, že cesta naspäť vedie rovnakou cestou. Kým dolu ste boli za sedem minút, cesta hore trvá aj dvadsať. A na nej žiadna zaujímavosť. Všetko krásne je dolu. Už som myslel, že je to len taká úžina, kvôli ktorej sa zrejme ani neoplatilo sem ísť, no natrafil som na šípku s odkazom „zu Dom“. A keď som sa lepšie pozrel smerom za tou šípkou, našiel som zábradlie a neskôr (bola tam takmer tma – zhora popadané skaly na kope, prítmie...) som odtušil aj schody v pukline medzi skalami. Aha – takže tadiaľto sa ešte dá ísť ďalej. V temnote som pomaly zišiel až k zábradliu. Bol som na skale padnutej do toku rieky, stál som asi päť metrov nad hladinou čierno-sivo-zeleného Salzachu, oproti mne bola zhora osvetlená stena akéhosi komína – skaly vytvarovanej prudkým tokom v obdobiach vysokej vody. Pohľad oproti toku zjemňoval temné tóny farby rieky. Bol som v hučiacom tuneli z popadaných skál spred stáročí. Paráda! Keď som nastupoval do auta, aby som sa vydal do asi 10 km vzdialeného Lammerklammu (áno, zase roklina!), všimol som si pamätník vojakom 2. svetovej vojny. Mestá, z ktorých pochádzali, boli symbolicky vpísané do béžových skál polkruhovo obkolesujúcich kríž na vyvýšenom mieste. Písmo pripomínalo to, z časopisu der Sturmer a na spoločnom pamätnom balvane pod krížom sa dala odtušiť svastika. Podobných pamätníkov som v Salzbursku videl viacero, napríklad v Gollingu pred kostolom bola na drevenom kríži posadená vojenská prilba, časom už zozelenalá. Hm...viete si predstaviť pamätník slovenským vojakom padlým pri vojenských akciách 2. svetovej vojne, trebárs v Krompachoch s orlom držiacim v pazúroch tzv. gardistický znak? Napokon, tí vojaci MUSELI narukovať, MUSELI bojovať...a u nás si ich akosi nevieme pripomenúť. Ak, tak iba partizánov...

Vstup do rokliny Lammerklamm je hneď pri ceste a táto roklina je ozaj krátka. Stačí si na ňu vyčleniť asi štyridsať minút. Jedinou jej nevýhodou je, že je lepšie sa na konci obrátiť a vrátiť sa tou istou cestou naspäť. Ja som šiel ďalej, až do dediny, kde som si dal dobrú kávu a počkal na medzimestský autobus, ktorý ma za dve eurá vzal jednu zastávku naspäť k autu. Keby som sa bol otočil na konci rokliny, ušetril by som nielen dve eurá, ale najmä trištvrte hodiny času. Lammerklamm má tiež „svoju“ dunkelklamm, čiže temnú časť rokliny, ktorá je úžasná. Zvyšná časť je už taká pokojnejšia, no posledná tretina zas osloví strmými skalami a divoko zurčiacou vodou. Na konci rokliny je most.

Posledný deň pred odchodom som si nechal dva najväčšie ťaháky Salzburska – aspoň tak to zvyknú uvádzať oficiálne infoletáky. Známu roklinu Liechtensteinklamm a hrad na skalnom kuželi Hohenwerfen. Veľmi známu ľadovú jaskyňu Eisriesenwelt, ktorá je naproti hradu Hohenwerfen, som si odložil na inokedy. Najskôr asi kvôli tomu, že je extra drahá a nesmie sa tam ani filmovať, ani fotiť. A napokon, my máme svoju Dobšinskú...

Čo nemáme, to sú rokliny a la Liechtensteinklamm. Aj keď som napísal, že za top mojej poznávačky považujem Seisenbergklamm a Vorderkaserklamm, predsa len Liechtensteinklamm smelo priradím k tejto dvojici roklín, ktoré neslobodno vynechať. Liechtensteinklamm JE nádherný. Asi najmä tým, že použijúc rakúsku terminológiu, on je prakticky celý „dunkelklammom“. Poučka z tohto miesta i z celého Rakúska: nezostávajte na prvom parkovisku, preskúmajte, či sa nedá ísť ešte ďalej. V prípade už opísaného Vorderkaserklammu by bolo takmer pokazením si dovolenky, keby som bol zostal na prvom parkovisku – bolo asi štyri kilometre od vstupu, kde sa tiež dalo beztrestne parkovať. Pri Liechtensteinklamme som sa našťastie prešiel iba o nejakých 200 metrov. Ťažko opisovať jeho krásu, z veľkej časti idete pod skalným previsom (je umelo vysekaný do skaly), je tam prítmie, z previsu padajú kvapky či cícerky vody dolu do hučiacej bledo-sivo-tyrkysovej vody (farba je iná ako v roklinách pod berchtesgadenskými bralami), prejdete dvakrát mostíkom a raz skalným tunelom a na konci rokliny na vás bude čakať sympatický vodopád. Liechtensteinklamm je nielen potemnelou roklinou, ale aj jej skaly sú takmer čierne. Je to zážitok, to určite. Meno nesie po rakúskom šľachtickom rode, z ktorého knieža Johann II, princ Liechtensteinský bol mecenášom počiatkov turizmu a vďaka jeho aktivitám a nápadom sa v 19. storočí sprístupnili mnohé krásy prírody, či miesta sa zmenili na romantické zátišia.

Cestou k majestátnemu hradu Hohenwerfen som najprv odbočil smerom na Eisriesenwelt – chcel som si hrad zvečniť asi tak, ako som ho prvýkrát videl na titulke jedného časopisu. Z náprotivného kopca sa pozeráte „do kuchyne“ hradu, teda do jeho nádvoria, máte ho ako na dlani a na pozadí ďalších zalesnených (v zime zasnežených) kopcov. Krása... Po príchode na parkovisko pod hrad si všimnete možnosť dať sa vyviezť strmým kopcom na hrad zubačkou. Oplatí sa, šetríte čas. Dal som si len jazdu hore, dolu som už šiel po vlastných. Raz-dva sa ocitnete na hornom hradnom nádvorí. Zaplatil som si, pochopiteľne, aj prehliadku hradu, žiaľ, dosť ma sklamala – nečakajte nijaké dobovo zariadené komnaty (ono hrad viackrát vyhorel, naposledy v čase 2. svetovej vojny – a vtedy skoro do tla). Odporúčam pokochať sa stavebnými detailmi, okolitou panorámou a voľne prístupnými expozíciami (tiež neohúria) a zísť na dolné nádvorie (smer odchodu), kde si počkajte na ukážky lovu a letov dravcov. Atrakcia je v cene vstupenky. Na famózny Zayferus z moravských Ledníc sa to nechytá, ale zas som si to zaplatil, tak...? Hrad je krásny ako krajinotvorný element, poteciálnym záujemcom by som však poradil urobiť si fotky z náprotivného kopca a pokračovať v ceste za ďalšími zaujímavosťami Salzburského kraja.

Posledný deň som začal prehliadkou zámku vodných hier, Hellbrunnom. Okrem známych vodných atrakcií, ktoré sa oplatí zažiť na vlastnej koži, vás vstupenka oprávňuje aj na vstup bez sprievodcu do zámockých miestností. Neveľké zbierky sú na druhej strane vyvážené úžasnými maľbami, pokrývajúcimi steny dvoch miestností. Pestrá kombinácia sýtych farieb provokuje zmysly a priam núti k fotografovaniu, ktoré je, aj s nahrávaním videa, samozrejme v cene vstupenky.

Mozartovo mesto Salzburg, domácimi právom označované za druhé najkrajšie mesto Rakúska, bolo skutočne bonbónikom na záver. Už od prvej siluety hradného kopca až po večernú panorámu mesta z hradu to bol jeden utešený pohľad za druhým. Určite si nenechajte ujsť návštevy kostolov (dóm, sv. Petra, či františkánsky, kde vraj bol Mozart pokrstený) – niečo tak monumentálne a vyšperkované som azda ešte predtým nevidel. Oplatí sa vyjsť na vyhliadku Monchsberg, č na náprotivný kopec (výťah), z oboch sú krásne výhľady na centrum s vežami a kupolami pod mocným bielym hradom. Rovnako nevynechajte ani návštevu cintorína Petersfriedhof pod hradnou skalou, ide o veľmi zvláštne miesto. Pár chodieb, miestností a modlitebňa sú vyhĺbené v útrobách skaly. Z malých otvorov, či z akejsi strážnej veže, je krásny pohľad na veže arcibiskupského paláca a dómu. Dolu pod vami je mnoho drobných hrobov, úžasne úhľadne usporiadaných a skrášlených čerstvými kvetinami, pod skalou rady architektonicky dotvorených hrobiek s náhrobnými kameňmi, sochami, či aj maľovanými obrazmi. Priestory dómu a jeho štuková výzdoba musia vyraziť dych aj ateistovi. Hore na galérii a na chodbách spájajúcich dóm s kláštornými/diecéznymi priestormi je múzeum. Určite sa doň choďte pozrieť a vyčleňte si aspoň hodinu času na tepanú, sošnú, maliarsku a filigránsku nádheru od najranejšieho stredoveku až po súčasnosť. Vo františkánskom kostole vás ohromí malý les úžasne vysokých gotických nosných stĺpov, ktoré hore na strope vytvárajú neskutočne krásnu prepletenú rebrovú klenbu. Kým sa vyberiete do spleti úzkych uličiek centra, doprajte kávu či trochu čokolády na niektorom z útulných námestí. Najznámejšia ulička, Getreidegasse si vytvára neopakovateľnú atmosféru svojím úzkym profilom, honosnými výkladmi, lampášmi, girlandami a bezpočtom vývesných obchodných štítov. Tu sa nachádza aj Mozartov rodný dom. Aby som nehovoril v samých superlatívoch: neoplatí sa ho navštíviť. Minimum artefaktov, vysoké vstupné. Zaujímavá je však samotná architektúra a, takpovediac, bludiskovitosť tohto domu. Žiaľ, aj pre túto návštevu mi napokon nezostal čas na návštevu oveľa, oveľa hodnotnejšieho múzea – Residenz (Residenzgalerie). Rozlúčka so Salzburgom prebehla v záhradách Mirabelle, pod ktorými som beztrestne - regulárne aj celý deň parkoval (ono, bola nedeľa, ale aj tak – mnohé iné miesta boli platené).

Geniálny turisticko-poznávací týždeň za skvelú cenu bol tak na konci a mne, okrem dvoch stoviek fotografií a 2 hodín videa, zostali krásne spomienky a kdesi vnútri vo mne zas ten známy pocit nahovárajúci, že sem sa ešte musím vrátiť.

Ak sa Ti článok páči, pošli link kamarátom

Salamander Trail Camp

Salamander Trail Camp je bežecký kemp nielen pre trail bežcov. Svoje vedomosti nám odovzdá skúsený trailový bežec Marian Kamendy. V nádhernom prostredí Štiavnických vrchov si ukážeme techniku behu, budeme sa venovať aktívnej regenerácii, silovému tréningu či nácviku agility. Ubytovanie je zabezpečené v novom penzióné Antošíkov majer, ktorý leží na samote, uprostred prírody a poskytne nám skvelé zázemie na tréning, ale i duševný relax.
Salamander Trail Camp
Facebook profil
Instagram profil