Argentína - Vodopády Iguazú

Autor: Michal Uriča, Foto: Lenka Jeleníková

Je takmer pravé poludnie. Z autobusu spoločnosti Via Bariloche vystupujeme po šestnástich hodinách jazdy z Buenos Aires vcelku čerství, najmä vďaka nesmierne pohodlnému sedeniu na sedadlách tutto letto a prvotriednemu servisu. Prvou fackou je prudká zmena teploty z klimatizovaného autobusu, ktorá ostro kontrastuje s pekelným vlhkým horkom v mestečku Puerto Iguazú. Vyzdvihujeme batožinu z autobusu a utekáme pred teplom do budovy terminálu. S pomocou bedekeru sa rýcho orientujeme a hľadáme na mapke ubytovanie, vopred dojednaný Hostel Posada Timbo. Tento sa nachádza neďaleko terminálu na jednej z hlavných ulíc, takže s hľadaním nie je problém. Dokonca už nás aj očakávajú a na recepcii okrem kľúčov od izieb získavame aj cenné info. Dnes máme ešte pol dňa na to, aby sme si vodopády Iguazú prezreli z brazílskej strany. Načo váhať, v meste toho veľa čo robiť nie je a kvôli vodpádom sme sem predsa merali celú cestu. Z recepcie nám ochotne dohadujú taxi, presnejšie remis, ktorý nás vezme do Brazílie a po prehliadke vodopádov i späť. Ešte pred cestou na seba nanášame vrstvy repelentov s najvyšším podielom DEETu, aké sme kde zohnali. Tabletky Malaronu ostávajú nedotknuté, vsádzame všetko na repelent a ďalšie ochranné mechanizmy: dlhé oblečenie pokiaľ možno svetlej farby, veľa vitamínu B, sprchovací gél bez parfému... a aj trošku poctivej hruškovice z Myjavy.

Na hranici s Brazíliou stále funguje pečiatkovanie ako u nás pred vstupom do únie. Keďže sme si už toho odvykli, je to vcelku humorná spomienka. Hlavne pri pohľade na pohraničiarov, akú dôležitosť prikladajú pečiatkovaniu v pasoch (za mesiac som ja osobne prišiel o štyri strany v pase...). Všetko prebehne v poriadku, podozriví nie sme a pokračujeme ďalej. Po ceste nám ešte vodič ukazuje miesto, odkiaľ by sme si eventuálne mohli nad vodopády Iguazu zaletieť aj vrtuľníkom, ale odolávame. Do polhodinky sme pri vstupe do parku, kde nám vodič vysvetľuje čo a ako. Kupujeme za 70 pesos na osobu obojsmerný lístok na autobus, ktorý nás zavezie do vnútra parku, v cene je zahrnutý aj vstupné. Administratívnym centrom, či najbližším mestom pre návštevu vodopádov z Brazílskej strany je inak pomerne veľké mesto Foz do Iguaçu.

Už pri ceste autobusom je nám zrejmé, že sme naozaj v pralese. Okrem hukotu motora a vetra vo vlasoch je vôkol nás hotový koncert pazvukov. Popri ceste zahliadneme obrovského jaštera a pár coatis, čo sú po našsky nosále. Na doporučenom mieste vystupujeme a rozhliadame sa v džungli. Ceduľka ukazuje smer a vydávame sa po vybetónovanom chodníčku v ústrety hustému lesu.

Ako zmyslov pominutí fotíme a kameruje čo sa kde mihne, jašterice, chrobáky, kobylky neuveriteľné množstvo motýľov vo farbách maliarskej palety. Po pár minútach už jasne počujeme prvý hukot vody, ktorý stále silnie a o chvíľu už stojíme s otvorenými ústami na prvej vyhliadke. Na opačnej strane rieky oproti nám, na argentínskej strane zo stupňov vulkanického pôvodu padá voda v širokánskom úseku, rozdrobená na viacero vodopádov. Oficiálny údaj je, že sa vodopády rozprestierajú na úseku dlhom 2,7 kilometra a je ich spolu v súčte 275! Voda je sfarbená do hnedasto-oranžových odtieňov, vďaka prímesiam, ktoré získava rieka Iguazu po svojej púti krajinou. Pod nami sa v jej rozbúrených vlnách pod vodopádmi premávajú člny s návštevníkmi parku, ktoré sa nebezpečne blízko tlačia pod niektoré z vodopádov. Toto si okúsime aj my, ale až zajtra.

Po chodníku, ktorý traverzuje husto zalesnený svah postupujeme popri sklaných zrázoch ďalej. Postupne sa nám otvára pohľad na najmasívnejšiu časť vodopádov Garganta del Diablo, čo v preklade značí Diablov pažerák, či hrdlo. Pažerák poriadne ani nevidieť, pretože vďaka obrovskej mase vody, ktorá tu padá z výšky 82 metrov v úseku širokom 150 a dlhom 700 metrov v tvare písmenu U, sú vodopády dokonale kryté hustou vrstvou vodnej triešte. Inak vodná triešť dáva zabrať najmä foťákoma kamere, pretože sme si jej po ceste po chodníčkoch užili dosýtosti. Z času na čas sa cítime ako v sprche...

Postupne prichádzame k miestu s visutými lávkami cez vodu, prostredníctvom ktorých sa dá dostať pomerne ďaleko cez rieku priamo nad burácajúce vodopády. Táto prechádzka vedie vodnou triešťou, v ktorej sme mokrí za pár sekúnd. Výhľad v ohlušujucom rachote nad vodopádov za šľahania vodnej triešte však určite stojí za to! Po návrate z lávky sa presúšame a obnovujeme vrstvu repelentov. Novovybudovaným preskleným výťahom v tesnej blízkosti padajúcej vody a dostávame nad jej úroveň. Po takmer troch hodinách prechádzky pralesom vo vlhkom horku sme aj vyhladli. Chodníček síce meria na brazílskej zhruba len 2 kilometre, ale prechádzka ružovou záhradou to nie je. Od výťahu sa po posledných výhľadoch presúvame do návštevníckeho centra. Sme vyhladovaní, jediná možnosť je fast food a tu ukojujeme hlad a smäd. Nasadáme na autobus, ktorý náz zvezie ku vstupnej bráne do parku, kde už čaká vodič nášho taxíka. Na hranici je rušnejšie a musíme počkať na ďalšiu pečiatku o niečo dlhšie. Zabávame sa vtipkovaním a debatou s vodičom. V podvečer sme späť v hosteli a lúčime sa s taxikárom, jeho služby nás vyšli 150 pesos pre štyroch ľudí, t.j. asi 6,60 EUR na hlavu. Nevieme sa už dočkať rána, kedy sa vyberieme na prehliadku vodopádov z Argentínskej strany, ktorá by mala byť podstatne zaujímavejšia a dlhšia. Po večeri zakončujeme deň partičkou chuja (Filip otvára svoju prezentáciu na ulici pokrikom „soy un capullo“, aby rozumeli aj domáci) a líhame do postelí.

Ráno už pred ôsmou nedočkavo čakáme pri lekárni na žltý autobus, ktorý na naše prekvapenie aj prichádza načas. Je takmer plný a to sme ešte len na druhej zastávke, cestujú ním totiž aj zamestnanci parku na rannú šichtu do práce. Cestovné je 5 pesos na osobu, a za túto neveľkú sumu dostávame počas asi polhodinovej jazdy skvelý zážitok. Autobus sa počas jazdy mestom naplnil takmer na prasknutie a pomaly sa už nie je ani čoho chytiť. Šofér autobusu zaujato diskutuje so známym na sedadle pri vodičovi, jednou rukou si popíja maté a občas ho druhou dopĺňa horúcou vodou z termosky. Toto sa deje pri rýchlosti, ktorú by ste normálne vyhodnotili pre postarší autobus typu americký školský žltej farby ako neprekonateľnú. Ale prekonal ju, a so smrťou v očiach vystupujeme pri vstupnej bráne parku. Platíme na osobu 60 pesos vstupné (domáci 20) a postupujeme ďalej. Pri stánku agentúry, ktorá nás má zobrať na loďky platíme ešte za tento zážitok ďalších 200 pesos na osobu. Nastupujeme do terénneho nákladiaku, ktorý nás za komentára sprievodkyne vezie cez džungľu.

Okrem obrovských stromov, lián a hustého porastu toho veľa nevidíme. Až pri konci jazdy autiakom ktosi vysoko na strome zbadá veľkého tukana a foťáky už cvakajú odušu. Po vystúpení z auta absolvuje krátky úsek pešo a naloďujeme sa na veľký čln. Batohy balíne do nepremokavých obalov, ktoré prezieravo automaticky poskytujú organizátori pre každého. Proti toku rieky sa plavíme v hlbokom kaňone a moc toho zatiaľ nevidieť. Dostali sme miesto až na konci člnu a ten má nos pri rýchlej jazde zdvihnutý poriadne nahor. Všetko sa mení po príjazde do širokého „pažeráka“ vodopádov, kapitán s nami chvíľu akoby bez zmyslu krúži v silných vlnách a na upozornenie už do nepremokavých vriec schovávame aj foťáky a kameru. Smerujeme priamo pod padajúcu masu vody a vo vodnej triešti nedovidím ani na prednú časť člnu. S problémami naberáme do pľúc vzduch a oči sú bičované nekonečným príbojom vody. Vždy na chvíľu dostaneme oddýchnuť, aby sme sa vzápätí opäť stratili vo vodnom opare. Hukot padajúcej vody je taký silný, že na seba ziapeme ako premotivovaní pubertiaci na diskotéke.

Nakomplet premočení vystupujeme na brehu a dávame sa dohromady. Na telo nanášame novú vrstvu repelentu a poďho skalnatých chodníčkom cez ďžungľu pokračovať v prehliadke argentínskej strany parku. Ešte toho máme pred sevbou veru dosť.

Z chodníka sa prepracúvame na drevenné lávky, ktoré su často obohatené o exponované vyhliadky na burácajúce vodopády. Pod ďalším vodopádom (Salto Bossetti) na vyhliadke sme opäť ako v sprche, ale aspoň sa schladzujeme v obrovskej horúčave. Stúpame okolo vodopádov Dos Hermanas nahor a prichádzame ku občerstveniu, ktoré už potrebujeme. V klimatizovanej jedálni do seba tlačíme bagety a typické empanadas, čo sú mäsom či zeleninou plnené ťaštičky. Neodbytní coaties zatiaľ vonku na terase úspešne prepadávajú niekoľkých turistov a doslova spred úst im uchmatnú ich sváču a neulakomia sa ani nad rozliatou kolou, ktorú nerušene chlípajú priamo zo stola...

Po zdolaní mnohých schodov sa dostávame na najvyššie poschodie a absolvujeme prehliadku vodopádov z chodníka priamo nad nimi. Z jednej strany priteká kalná voda a pomaly priamo pod chodníkom sa rúti nadol. Pod nami je aj dolná vyhliadka na vodopád Bossetti, teraz stojíme priamo nad ním a ľudské mravce sa „sprchujú“ pod nami. V záplave ľudí a teple už meliem z posledného, predsa len nie je ľahké prekonať veľkú zmenu teploty z uzimeného Slovenska a k tomu je treba pripočítať aj jet lag. Pred nami je ale ešte veľké finále – prehliadka najväčšieho lákadla Garganta del Diablo (Diablov pažerák).

K tomuto vodopádiemu obrovi je treba kúsok cestovať malým vláčikom, ktorý sa lenivo vlečie po starých úzkych koľajniciach. Na vláčik si však musíme počkať, našťastie sme prví v rade a tak posedávame na betónovom miniperóne a oddychujeme. Ľudia sa hromadia v rade za nami a onedlho zvoní sprievodca na zvončeku, vláčik prichádza. Nasadáme na drevenné lavice a pomaly sa drkoceme džungľou. Po asi 15 minútach vystupujeme a v zástupe sa vydávame na asi dvojkilometrovú vychádzku po vysunutých lávkach nad vodou. Chôdza sa mi už zdá byť nekonečná, rieka je nad vodopádmi veru poriadne široká, celú dobu kráčame nad jej vodami. Sem tam zobzeráme staré zvyšky chodníkov, ktoré niekoľkokrát zmietla voda rieky v časoch jej vysokého stavu. Dnes nám dúfam nič takéto nehrozí...

To že sa blížime ku Diablovmu pažeráku je čoraz jasnejšie, pretože vodná hmla nad vodopádom je toho neklamným znakom. Čoraz silnejší je aj rachot vody. Takmer bez dychu sledujeme už na mieste úžasnú scenériu, ktorá sa odohráva akoby v obrovskej podkove. Z každej jej strany sa valí a v hlbočine stráca masa vody, ktorá s hukotom padá a naráža na skaly dole. Takto vzniká množstvo vodnej triešte, ktorá rosí oblečenie, tváre i objektívy. Fotiť niečo je nesmierne namáhavé, pretože jedna snímka predstavuje následné dlhé čistenie skla objektívu. Zachytiť v správny moment medzierku v hmle je takmer nemožné, o niečo ľahšie je odfotiť všadeprítomnú dúhu. Toto miesto je veľmi ťažko opísať na niekoľkých riadkoch, sila prírody priam na dosah ruky je neuveriteľná. Premočení a plní dojmov sa vraciame späť a rozjímame. Cesta na sever Argentíny a prehliadka vodopádov Iguazú určite stála za to, a to sme váhali, či sa sem vôbec vydať...

Vláčikom a autobusom sa vraciame do hostelu, čaká nás večera a steaky, korunovácia nového capulla a oddych. Zajtra odlietame na juh, smer Trellew a Puerto Madryn. Tešíme sa na tulene, veľryby či tučniaky na Penninsula Valdés, ale dnes ešte žijeme majestátnymi vodopádmi Iguazú. Ich nominácia na New Seven Wonders, ktorú Vám, tu pripomenú na každom mieste, je oprávnená. Ak sa do Argentíny chystáte a váhate či sa na toto miesto vybrať, radím Vám, neváhajte a neoľutujete...

Len pre info, v čase našej návštevy sme za jedno euro dostali cca 5,70 pesos.

Ak sa Ti článok páči, pošli link kamarátom

Salamander Trail Camp

Salamander Trail Camp je bežecký kemp nielen pre trail bežcov. Svoje vedomosti nám odovzdá skúsený trailový bežec Marian Kamendy. V nádhernom prostredí Štiavnických vrchov si ukážeme techniku behu, budeme sa venovať aktívnej regenerácii, silovému tréningu či nácviku agility. Ubytovanie je zabezpečené v novom penzióné Antošíkov majer, ktorý leží na samote, uprostred prírody a poskytne nám skvelé zázemie na tréning, ale i duševný relax.
Salamander Trail Camp
Facebook profil
Instagram profil