Chcete zažiť pravú Čínu?

Autor: Lujza Šmelíková

Foto: Lujza Šmelíková a Marek Šmelík

Nenadarmo sa hovorí, že život cudzej krajiny spoznáte, až keď v nej žijete. Vedieť krajinu cítiť, vychutnať si ju, pochopiť jej dianie, porozumieť miestnym obyvateľom sa Vám podarí len vtedy, ak sa dostanete do priameho kontaktu s ľuďmi. My sme sa o to pokúsili a mali sme všetky naše zmysly otvorené na prijímanie nových a zvláštnych vecí, ktorých nájdete v Čine nespočetné množstvo.

Ak sa vyberiete do zahraničia a navštívite európske krajiny, nájde sa zopár vecí, ktoré sú „iné“. Bohužiaľ, to sa o Číne povedať nedá. Tam je „iné“ vlastne všetko. Počínajúc od vôní, jedla, atmosféry; cez zvyky, ľudí, reč a končiac režimom.

Už len také cestovanie vlakom. Nehľadiac na fakt, že nad niektorými vecami sa netreba zamýšľať. Napríklad, prečo vlak z Hongkongu do Shanghaia ide 24 hodín, presne tak dlho, ako z tej istej východzej stanice do Pekingu, aj keď je táto vzdialenosť skoro dvojnásobná? „V Číne je to jednoducho tak“, boli známe slová nášho sprievodcu na nespočetné množstvo našich zvedavých otázok. Číňania sú národ, ktorý veci neskúma a nekladie si zbytočné otázky, prečo? Veľa vecí sa deje, lebo sú na to zvyknutí, alebo sa to tak naučili, lebo to tak asi musí byť.

Raz mi jeden mladý dvadsaťšesťročný Číňan ukazoval čínske znaky a vysvetľoval, že každý znak je ako obrázok, ktorý niečo znázorňuje. Je presne určené poradie písania jednotlivých čiar v znaku a taktiež ich smer. Viete si to predstaviť, že 1,3 miliardy ľudí vám jeden znak, pozostávajúci aj z 10 menších čiarok, napíšu rovnako? Rovnakým poradím a pri písaní jednotlivých čiar dodržia rovnaký smer. To je až zarážajúce! Keď som to napísala v inom poradí čiar, ako ma „môj učiteľ“ učil, tvrdil mi, že to nie je ten znak. „Ale veď výsledok je totožný!“, oponovala som. Na papieri bolo presne to, čo mi napísal on. Vysvetľoval mi, že je to nesprávne, že znak musím napísať v správnom poradí čiar. Vtedy som vedela, že je tu niečo, čo musím pochopiť ja. Je to ich spôsob myslenia. Takto sa to naučili, takto je to správne a ono to proste nemôže byť ináč. Jemu vlastne ani nenapadlo, že by sa to dalo napísať iným spôsobom a nebol ochotný akceptovať iný postup.

Vlakové stanice v Číne vyzerajú už na prvý pohľad odlišne, ako u nás. Ľudia sa tiesnia v čakárňach a všade panuje obrovský chaos. Na nástupište k vlaku vás pustia až tesne pred jeho príchodom, čo v reáli vyzerá, že celá vlaková stanica je nabitá na prasknutie ľuďmi a na nástupištiach nie je ani nohy. Číňania si obsadia všetky miesta na sedenie a ostatní už nervózne postávajú na mieste, kde sa každú chvíľu objaví číslo vlaku a nástupište. Aj keď na konkrétny vlak majú všetci miestenku, do vlaku sa Číňania tlačia, ako keby ju nemali. Bol to jav, kedy sme na vlastnej koži pocítili silu malých, chudých Číňanov s jediným cieľom, dostať sa čo najrýchlejšie do vlaku. Podotýkam, že čiernych pasažierov tu nemajú. Kontrola je natoľko dôkladná a opakujúca sa, až začnete rozmýšľať, či je potrebné zamestnávať zbytočne toľko ľudí. Je úplne bežné, že počas 12-hodinovej cesty nočným vlakom vám 7-krát skontrolujú lístok. Veľmi sme sa čudovali, keď nám papierový lístok vymenili vo vlaku za kartičku (viď obrázok) a tesne pred vystupovaním opäť za ten istý papierový. Faktom ostáva, že žiadne dodatočné výhody vlastníctvo kartičky v sebe neskrývalo. To je Čína! Už keď sme si mysleli, že sme Čínu aspoň trošku pochopili, úder pod pás prišiel pri zadeľovaní lôžka vo vlaku. Kupé boli otvorené, bez dvierok, so 6-imi lôžkami. Upozornili nás, že označenie lôžka sa nachádza vpravo dole na lístku. Podľa znaku sme si automaticky mysleli, že tie naše sú lôžka hore. A neboli sme jediní, ktorí takto „logicky“ rozmýšľali. Omyl! Vodorovná čiara v znaku znamená stred a tým pádom sa tieto lôžka nachádzajú dole od stredu, čiže sú spodné. V tomto je Čína krásna. Je potrebné ju vnímať a chápať inak, ako je Európan zvyknutý.

Vráťme sa ešte k cestovaniu vlakom. Vlaky, ktorými sme cestovali my, boli pomerne čisté a vždy klimatizované. V jednom kupé sa nachádza šesť lôžok (tzv. hard sleeper) a za príplatok sa môžete viesť aj v lepšej triede, kde budete po štyroch (tzv. soft sleeper). Výhoda je najmä v tom, že sa tam nachádzajú dvierka a kupé sa dá uzavrieť, nehľadiac na krajšiu posteľnú bielizeň a čipkované ozdoby na okraji postele. V každom kupé sa nachádza veľká termoska s vriacou vodou, ktorá zohráva v živote Číňanov dôležité miesto. Vodou si viackrát zalievajú sypaný zelený čaj, ktorý nosia stále pri sebe v uzavretých nádobách a polievky, aké poznáme z dovozu. V Číne sa neodporúča piť inú, než prevarenú vodu, alebo kúpenú vo fľašiach. Objavili sme tiež plechovú misku na malom stolíku v kupé, nad ktorou sme dlho uvažovali a hľadali jej význam. Slúžila na odpad!

Číňania sa hneď po príchode do vlaku začnú vybaľovať, jesť a aktívne si krátiť dlhú chvíľu. Nezriedka sa nám naskytol obraz Číňana v pyžame, pripraveného na nočný kľud. Pre nedostatok miesta, hlavne vo veľkých mestách, sú ľudia zvyknutí vykonávať mnoho činností verejne na ulici. To pre Európana nie je samozrejmé. Je bežné, že pozerajú televízor priamo na ulici, že rodina večeria spoločne pri stole na ulici, že ranné rozcvičky vykonávajú vo verejných parkoch.

Vo vlakoch sa striktne dodržiava zaužívaný systém. Po zotmení prišiel zriadenec vlaku a povinne nám zatiahol záclonky na oknách. Presne o 22:00 sa centrálne vyplo svetlo, s výnimkou sociálneho zariadenia, a nemohli sme si zapáliť ani len malú lampičku, ktorú má každé lôžko. Číňania sú na to už nachystaní a každý je vo svojej posteli pripravený na spánok. Je až neuveriteľné, ako im táto uniformita, v našom ponímaní chápaná ako obmedzenia, vyhovuje a ako s ňou žijú. Ráno sme sa prebúdzali, tak ako všetci, o 6:30 za zvuku budovateľských skladieb z vlakových reproduktorov. Na chodbách už bolo rušno, Číňania vykonávali svoju rannú hygienu...

Najpôsobivejším zážitkom pre mňa bol pobyt v meste Si-an, ktoré sa nachádza vo vnútrozemí Číny. Práve tu je cítiť iný duch doby, keďže sem ešte neprišlo veľa vecí z veľkomesta. Niektorí ľudia videli prvýkrát v živote cudzinca, tak sme sa na chvíľku stali miestnou atrakciou. Ľudia na nás ukazovali prstom a život na ulici sa na pár sekúnd zastavil. Uprene na nás pozerali s otvorenými ústami. Až neskôr sme sa dozvedeli, že okrem toho, že veľa ľudí iných ako Číňanov doteraz nevideli; obdivovali naše vysoké postavy. A to, podotýkam, meriame cca 175 cm. Zažili sme aj rannú dopravnú špičku, kde sa na polorozpadnutej ulici snažili autá pretlačiť dopredu. Pomedzi ne sa predierali motorky a bicykle, ktoré sú základným dopravným prostriedkom pre drvivú väčšinu obyvateľov. Dokážu na nich prepraviť veci obrovských rozmerov.

Na takejto rušnej ulici sa odohrávajú bežné činnosti Číňanov. Hrajú karty, sediac na chodníku debatujú, opravujú bicykle, deti sa učia do školy a tiež perú. Bielizeň často rozvešajú na špagát medzi stromy. My sme často ani nevedeli, či je to tovar na predaj, alebo sú to ich osobné veci. Nepochybujem o tom, že by nám ich aj predali. Otázne je, ako by sme si to vysvetlili, nakoľko sme mali veľké problémy s dorozumievaním. Domnievať sa, že bežný Číňan ovláda angličtinu, alebo iný svetový jazyk, je viac ako naivné. Napriek tomu, že vláda sa usiluje zvýšiť vzdelanosť v anglickom jazyku, tento trend zatiaľ vidno iba u mladých ľudí.

Ak sa Ti článok páči, pošli link kamarátom