Indonézia - Výstup na vulkán Rinjany

Autor: Michal Weiner

Nosiči v Indonézii zvládnu výstupy aj takmer nahí a bosí

Menej známy brat ostrova Bali skrýva svoj skvost priamo na vrchole vulkánu Rinjany. Vedie tam však náročná cesta, ktorou vás povedú miestni nosiči. Je to ako stret civilizácií – na jednej strane dobre pripravení turisti a po ich boku takmer nahí nosiči obutí len v šľapkách. Vitajte na ostrove Lombok.

Posledný marcový deň podvečer sme sa stretli s majiteľom trekovej agentúry a bývalým vysokohorským vodcom Hardym Krügerom, v malej dedinke Senaru na ostrove Lombok v Indonézii. Dedina sa nachádza na úpätí sopky Rinjany, ktorá je jedinečná vo viacerých ohľadoch. Je druhou najvyššou horou Indonézie (3726 m.n.m.), je to vlastne vulkán s obrovským kráterom, v strede ktorého sa nachádza jazero. V jeho strede stojí ďalšia malá sopka, ktorá je stále činná. Z oboch jej kráterov stúpa horúca para a dym.

Sprievodca našej expedície nám rozprával, ako je pôda okolo krátera horúca a aké nádherné bolo nočné divadlo sopky, keď chrlila lávu naposledy v roku 2009. Jazero sa nachádza vo výške 2000 m.n.m. a je hlboké približne 200 m. Je celkom studené, ako som po dvojdňovom pochode vyskúšal na vlastnej koži. Ale to už predbieham.

Hardy nás privítal a pozval na breefing pri večeri, kde nás informoval o nasledovných troch dňoch expedície. Tu sme sa prvýkrát stretli aj s nosičmi a hlavným vodcom menom Adyl. Dosť humornou formou nám priblížil, aké podmienky nás čakajú a zoznámil nás s ostatnými členmi expedície. A práve v tomto momente vypadla elektrina v celej dedine, čo je nakoniec v období dažďov úplne normálne, ak zoberieme do úvahy, že iba v súčasných dňoch sa snažia vybudovať elektrickú sieť vedenú na stĺpoch.

Z pohľadu civilizácie

Indonézia je pre civilizovaný svet exotická na každom kroku. Prekvapilo ma viacero splachovacích záchodov, no ani jeden nesplachoval. Namiesto toho mali hneď vedľa pripravenú kaďu s vodou, v ktorej plávala naberačka na zalievanie. Cesty sú asfaltové, no desiatky rokov neudržiavané, takže to trochu trasie. Je bežné, že elektrické káble vedú po stromoch a kokosových palmách, že nenájdete dopravné značenie, že deti behajú bosé alebo sa čudujete všadeprítomným kopám plastového odpadu.

Lombok je veľmi chudobný ostrov, kde ľudia žijú na pokraji biedy, ale sú šťastní, stále usmiati. Žijú bez alkoholu, ktorý im zakazuje moslimská viera. Lombočania čakajú na svoju šancu, ktorá má prísť vo forme letiska koncom roku 2012. Ani sami netušia, čo od toho môžu očakávať, ale po vlastnom zážitku môžem povedať, že vôbec nie sú pripravení na nával turistov, ktorý to prinesie.

Deň prvý – zoznámenie s nosičmi

Nasledujúce ráno sme po raňajkách naskákali na korby nákladných dodávok spolu s expedičnou batožinou a nosičmi. Naša prvá cesta viedla do dedinky Sembalun Lawang, kde sme sa zapísali do návštevnej knihy správy národného parku, zaplatili poplatok za povolenie a mohli sme vyraziť. Ako nás informoval na breefingu Hardy, so Sembalun vedie menej náročná cesta na vrchol. To znamenalo osemhodinový výstup do tábora, kde sme „byvakovali“ prvú noc vo výške 2 700 m.n.m. Pochod začínal v dedinke, kde sme sa predierali pomedzi domčeky, ktoré by som nazval bambusovými chatrčami, kde ťažko rozpoznať príbytok zvierat od toho ľudského. Za dedinou sme prechádzali ryžovými políčkami terasovito usporiadanými vo svahu džungle, odkiaľ začína vyrastať samotná sopka.

Tu som zbadal prvýkrát nosičov s naloženým nákladom, čo vo mne vyvolalo obdiv k ľudom, ktorí si nadľudským výkonom zarábajú na živobytie. Stále skromní, jednoducho oblečení i obutí, nikdy sa nesťažujú a sú vždy pripravení vyhovieť potrebám klienta. V živote som sa stretol s veľkým počtom horských vodcov. Sú to zväčša ľudia z hôr s dobrým srdcom a tým najlepším technickým výstrojom. No vodcovia sopky Rinjani sa odlišujú hlavne výstrojom, ktorý pozostáva zo „sarongu“ (veľký valec z bavlnenej látky, ktorý má široké využitie, napríklad ako pršiplášť, prikrývka hlavy, sukňa okolo pása, ...). Ako obuv používajú šľapky „flip flop“. Títo nosiči sa počas našej trojdňovej expedície pre mňa postupne stávali hrdinami. Po celý čas niesli na ramenách bambusovú tyč, na koncoch ktorej sú bambusové koše s nákladom asi 30 - 45 kg. Sám som si vyskúšal na vlastnej koži niesť jeden z nich. Bolo to veľmi bolestivé, trpeli najmä ramená a krk. Neskôr som si na nosičoch všimol veľké stvrdnuté hrče veľkosti tenisovej loptičky v oblasti kľúčnej kosti.

Dažde po indonézsky

Nosiči tvorili chvost našej skupiny. S narastajúcou nadmorskou výškou pribúdala vzdušná vlhkosť, čo čím ďalej, tým viac zhoršovalo viditeľnosť. Plynule sme prešli najskôr do jemného kropenia. Neskôr sme zistili, čo znamená obdobie dažďov v indonézskom poňatí. Po obede začalo liať ako z krhly a v ten deň už lejak neprestal.

Pri varení obeda ma nosiči opäť prekvapili. Vôbec sa nesnažili osušiť alebo prezliecť. Za pomoci sekery, dvoch panvíc typu „wok“ a nájdeného bambusového kmeňa asi o desať minút v hustom daždi servírovali na podnose najskôr čaj a následne slížovú polievku s vajcom, čo v daných podmienkach a chlade chutilo kráľovsky. Po obede pre klientov si sami navarili ryžu a kávu. To bol jediný komfort, ktorý dožičili sami sebe. Ešte sa opýtali, či niekomu netreba doplniť vodu a už sme boli späť na chodníku, ktorý bol čím ďalej, tým strmejší. Záverečné tri hodiny prvého dňa boli najnáročnejšie. V hustom daždi človek miestami viac lezie štvornožky do strmého kopca, ako kráča. V záverečnej časti sme dosiahli hrebeň vo výške asi 2 600 m.n.m. a odtiaľ sme si vydýchli po hrebeni do prvého tábora.

Keď som prišiel do tábora a uvidel,že členovia našej skupiny tam sedia celí premrznutí viac ako 45 minút, došlo mi, že naše stany sú v košoch nosičov, ktorí sú ďaleko za nami, kráčajú z nohy na nohu a sú unavení po celodennom výstupe. Ihneď som sa rozhodol, že sa vyberiem naproti jednému z nosičov, ktorého som si pamätal zo začiatku pochodu, keď som ho fotil. Vedel som, že on má v košoch naše stany a že budem rýchlejší ako on po celodennej drine. Okrem toho, ako som spomínal, sám som si to chcel vyskúšať. Podarilo sa mi ho dostihnúť v momente, keď prichádzal do oblasti hrebeňa sopky. S úsmevom na tvári mi prenechal jeho koše a čo najrýchlejšie som sa snažil dostať späť do tábora. Počas asi hodiny nosenia, môj obdiv k nosičom narastal. Každých asi 5 minút som pri nosení menil stranu. Niesť 41 kíl celých osem hodín do kopca, ktorý bol miestami strmý tak, že sa človek opieral o ruky a to všetko iba v „sarongu“, šortkách a šľapkách v hustom daždi. Je to obraz nadľudského výkonu.

Konečne som prišiel do tábora s boľavými ramenami. Okamžite som začal stavať stany, najskôr pre ženy (členky expedície), potom pre ostatných, ktorí už boli premrznutí na kosť. Nosiči nám neskôr podávali večeru, pri čom viacerých z nás museli zobudiť. No teplé jedlo bolo veľmi potrebné pre ranný výstup na vrchol nasledujúci deň.

Deň druhý – pohľad z vrcholu

Budíček o 2.30 ráno, čaj a keksy a najnáročnejšia časť celého výstupu. Tri hodiny výstupu akoby po schodoch na nikdy nekončiacej ceste k vrcholu, v sopečnom štrku, ktorý sa neustále pri každom kroku zosúval, v tme a nekonečné čakanie na prvý lúč slnka. V období dažďov je obyčajne jasná obloha iba skoro ráno pri východe slnka. Ako nám Hardy spomenul pri breefingu: „Neviem vám garantovať počasie bez dažďa, ale viem vám garantovať počasie bez dažďa na vrchole.“ Inými slovami počas cesty k vrcholu zmoknete, a to veľmi, ale na vrchole to bude stáť za to. Tak sa aj stalo. Neboli sme tí najšťastnejší s úplne čistou oblohou, ale počas 15-tich minút na vrchole sa nám naskytol pohľad, za ktorý to všetko stálo. Na jednej strane sme videli sopky z ostrova Bali, odkiaľ sme prišli loďou a na druhej strane sa rozprestieral ostrov Sumbawa. Asi na dve minúty sa nám naskytol nádherný pohľad. Vrchol sme oslávili nie veľmi chutným ryžovým vínom a po niekoľkých foto záberoch sme podľa pokynov vodcu o siedmej hodine ráno začali zostupovať naspäť do tábora. Práve na ceste späť sa nám otvoril celý kráter sopky a prvýkrát sme uvideli jazero s malou sopkou v strede. Chrlila dym a popol. Úžasná scenéria prírody. Príroda je ten najdokonalejší umelecký maliar.

Kúpeľ uprostred sopky

Po zostupe do tábora sme sa naraňajkovali a po šálke čaju nás už hnali na zostup k jazeru. Tu sa oddelili tí slabší, menej zdatní a slabo pripravení, no a niektorí mali zaplatení iba dvojdňový program, takže s jedným z nosičov sa vrátili tou istou cestou, ktorou sme predošlí deň vystúpili do tábora. S ostatnými sme pokračovali strmým chrbtom z hrebeňa do údolia k jazeru, čo bolo veľmi vyčerpávajúce. Po rannom budíčku a takmer bez jedla, okrem raňajok, sme šliapali skoro šesť hodín bez prestávky.

Po príchode k jazeru sme onemeli stojac na brehu a obdivovali sme malý vulkán uprostred. Pripomínal dymiaci indiánsky wigwam. Dva oproti stojace krátery plné sopečného dymu a popola. Náš hlavný vodca Adyl nám porozprával zážitky, ako chodievali skoro každý večer sledovať divadlo chrliacej lávy naposledy, v roku 2009. Jeho nápad, zorganizovať sprievod na lodi priamo k vulkánu, bol veľmi trefný. Ak by sa návrh uskutočnil, chcel som byť prvý na lodi a zaujímal aj mnoho iných. On mi na to odvetil, že či vieme, že spod sopky vychádza horúci prameň asi päť minút priamo od miesta, kde sme stáli. Po chladnom kúpeli v jazere, ktoré je mimochodom úplne studené, som prebehol spomínaných 5 minút a už som sa vyhrieval v železitej, horúcej, 37-stupňovej vode, vedľa ktorej bol vodopád s chladiacim vírivým prúdom. Bola to zaslúžená odmena vo forme asi hodiny strávenej relaxom.

Po regenerácií nám neúnavní nosiči už servírovali obed, po ktorom nám nedali ani vydýchnuť a začali sme stúpať do druhej strany údolia na vrchol hrebeňa, kde bol náš druhý tábor na prenocovanie. Tu už aj tí najsilnejší začali poľavovať, no najmä tí, ktorí nerozložili svoje sily na celé tri dni a hnali sa od prvého dňa ako dostihové kone. Ako som neskôr zistil, boli to ľudia bez skúseností na horách.

Neuveriteľní nosiči

V tomto úseku treku som sám neveril, že nosiči sopky Rinjani dokážu to, čo dokázali. Prekonali miestami ľahké lezenie, čo znamená, že človek na prechod daného úseku potrebuje obe ruky i nohy a musí doslova liezť po skoro kolmej stene zo skál. Indonézski nosiči to všetko zvládli navyše v šľapkách! Zdalo sa mi to neuveriteľné. Tesne pod hrebeňom som jedného z nich dobehol a ihneď som ho zavalil otázkami: Prečo nepoužívajú krosná (podobne ako nosiči z mnohých iných krajín) alebo veľké batohy? On jednoducho odvetil : „Príliš horúce na chrbát.“ Pri otázke Prečo nepoužívajú tvrdú trekovú obuv? sa pousmial a odvetil: „Na to nemám peniaze.“ Nosič zarobí za trojdňový trek 300-tisíc rupií, čo je asi 23 Eur a na Lomboku to za tri dni znamená veľmi veľa peňazí. Zaujímavosťou tohto kraja je, že keď je nosič unavený alebo nebodaj chorľavý, zájde do nemocnice a nechá si vpichnúť injekciu s hemoglobínom, čiže červenými krvinkami, čo im zaručí omnoho lepšie dokysličovanie tela, a teda minimálnu únavu. Po trojdňovom treku sú schopní jeden deň oddychovať a už nastupujú na ďalší. Adyl má za sebou absolvovaných viac ako 500 výstupov na Rinjani a priznal sa mi, že keby mal na to peniaze, šiel by na sopku na ostrove Bali menom Batur. Kvôli chudobe nikdy neopustil ostrov Lombok: „Na trajekt by som našetriť vedel, ale na jedlo a samotný pobyt tam, to už je pre mňa veľa peňazí.“

V ten deň sa nám už nepodarilo dostihnúť nosičov, a keď sme dorazili na miesto druhého tábora, všetko bolo pripravené. Stany už rozložili a uvarili večeru. Je až neuveriteľné, ako títo ľudia drú ako otroci. Za doslova almužnu dokážu bojovať s počasím, s náročným terénom a takmer bez žiadneho výstroja. Ani raz počas troch dní, ktoré som strávil v ich prítomnosti, som nevidel zamračenú tvár alebo nepočul sťažnosť. Večer pri ohni, na ktorom sa pripravoval čaj, nás naučili, ako sa šúľa tradičná cigareta pre tých, ktorí dosiahli vrchol. Po výbornej večeri sme sa pri západe slnka uložili na poslednú noc do spacích vakov.

Deň tretí – cesta späť

Nasledujúce ráno sme dostali raňajky. Východ slnka vykreslil ďalšiu úžasnú scenériu Gili ostrovov v diaľke. Zostupovanie bolo pre niektorých členov expedície veľmi bolestivé. Otlaky a zodraté päty, boli dôsledok zlej obuvi. Osemhodinový pochod akoby dole schodmi vytvorenými z koreňov stromov. Tábor sme opúšťali ďaleko pred nosičmi, ktorí nás dostihli asi v polovici, pretože balili tábor po našom odchode. Doslova nás obehli a miernym poklusom sa hnali smerom do dediny. Usmiati utekali za oddychom a poctivo zarobenými peniazmi ku svojim rodinám. Cestou sme stretávali ďalšie expedície, ktoré šli v protismere a samozrejme aj ich nosičov, ktorí ťažko šliapali do strmého zrázu sopky Rinjani. Boli to chlapci vo veku 16 až 18 rokov, pre niektorých to bol prvý výstup. Aj keď som videl, ako ich to bolí a akí sú unavení, stále sa usmievali. Po dokončení treku mi Adyl na hoteli povedal: „Tí chlapci sú šťastní, že majú prácu.“

Po príchode späť do dediny Senaru, odkiaľ nás nakladali na dodávky pred tromi dňami, sme ešte naposledy posedeli s nosičmi. Sú to skromní a dobrosrdeční ľudia, ktorí napriek tomu, že vyfajčia v priemere tri škatuľky cigariet denne, sú schopní výkonu, aký by nezvládli viacerí vrcholoví športovci. Kondične náročný a fyzicky silový trojdňový boj zvládajú s prehľadom takmer nahí a bosí. Viackrát počas expedície som sa zastavil a iba ticho obdivoval niečo, čo je pre Európana nemysliteľné za tak málo peňazí. Určite sa mi vryje do pamäti môj obdiv k týmto ľuďom. Rád sa na to miesto vrátim.

Ak sa Ti článok páči, pošli link kamarátom