Thajsko 2007

Autor: Silvia Jeleníková
In medias Thai...

Sedíme v internetovej kaviarni s heslom na stene „1 minúta za 1 baht“ (1 baht je cca 75 halierov, apríl 2007) a fičíme...sme v dedine Pakbara, na juhu Thajska, kam sme dofrčali po celom dni na kolesách rôzneho druhu, o čom sa dočítate neskôr. Máme už za sebou týždeň cestovania na našej v poradí druhej Thajskej výprave...Pozerám sa okolo seba, a okrem nás dvoch pri ostatných počítačoch sedia miestni adolescenti, a pokojne hrajú svoje obľúbené PC hry. Napriek tomu že sú otrhaní, v tomto sa vyrovnajú deckám u nás doma...

No ale ako to vlastne všetko začalo? Necelý rok po našej prvej dovolenke v Thajsku v marci 2006, ktorá bola úžasná (verím že napíšem článok aj o tom) sme nemuseli veľmi uvažovať o tom, kam sa opäť vydať (áno, patríme k tým ľuďom ktorí sa radi vracajú na miesta, kde sa cítili príjemne a ktoré môžu ďalej objavovať). Na otázky známych prečo chceme ísť opäť do Thajska keď na svete je toľko ďalších miest som odpovedala síce veľmi často avšak veľmi jednoducho – hlavne kvôli ľuďom, ale tiež krásnemu prostrediu, skvelému jedlu a celkovej pohode...budem sa snažiť niečo z toho priblížiť v ďalších riadkoch.

Cesta tam

Tentokrát na rozdiel od prvej výpravy do Thajska (na ktorej sme zavítali aj do Chiang Mai na severe) sme mali v pláne navštíviť len ostrovy Andamanského mora (na západe), čiže len na juh od Bangkoku. Preto sme už v Bratislave zakúpili cez internet letenky Bangkok (BKK) – Phuket (HKT). Náš prílet na Phuket bol cca o 17 hod poobede. Ubytovanie sme zabezpečené nemali, ale už sme vedeli, že na letisku sa na nás vrhnú dohadzovači a budú ponúkať možnosti – samozrejme drahšie ako priamo na mieste. Tak sa aj stalo – agentúra priamo na letisku nám ukázala zopár prospektov a nakoniec predala 2 noci v trochu drahšom rezorte v Khao Lak mestečku – tam sme mali naplánované sa na pár dní usadiť a odtiaľ vyrážať na ostrovy Ko Similan, kde mali byť výborné možnosti potápania. Napriek vyššej cene rezortu sme kúpili 2 noci, napokon po cca 15 hodinách cestovania trochu luxusu na úvod nezaškodí... (len pre informáciu 5 hodín cez Emirates aerolinky z Viedne do Dubai, 3 hodiny prestávka, 5,5 hodín z Dubai do Bangkoku, cca 2 hodiny prestávka, a ďalších 1,5 hodín na Phuket, uf)

Are you German?

Khao Lak bolo naše prvé miesto pobytu, cca 100 km na sever od medzinárodného letiska na Phukete Je to typický dojčerský raj, kde síce boli najhoršie tsunami v decembri 2004, ale po dvoch sezónach sa sem hlavne nemeckí turisti vrátili, a všetko je tu pre nich nanovo prispôsobené – rezorty, reštiky, taxíky, obchodíky, pláže...nečudo že nás každý tipoval na Nemcov...No a tu sme strávili týždeň chodiac na výlety - túto infraštruktúru tu majú dobrú. Veľa agentúr ponúka rôzne výlety - do džungle - neďalekého národného parku Khao Sok – trekkové, na slonoch, na jazerá, potápačské výlety na ostrovy Ko Similan (pripomínajúce Seychely svojím bielym pieskom a obrovskými lávovými kameňmi – giant boulders). My sme boli na dvoch potápačských výletoch (Koh Bon a Koh Similan), na 2-dňovom výlete na jazere a tiež sme trochu preskúmali miestnu pláž tiahnucu sa až niekoľko kilometrov.

Výlet na jazero

2-days Lake trip – bol názov toho, čo sme si kúpili v jednej agentúre – teta vedela celkom dobre po anglicky. Prekvapilo nás, keď sme sa jej pýtali, koľko turistov pôjde s nami na tento výlet. Vraj nikto, len my dvaja a sprievodkyňa, a že napokon ona sa k nám tiež pridá (asi sme jej boli sympatickí). Bol to výlet zložený z viacerých častí – najskôr elephant trekking, to sme poznali už spred roka, taká celkom nuda, lebo sedíš na sedačke na slonovi, ktorý ide rýchlosťou kilometer za hodinu (ak vôbec). Akurát si uvedomíš, ako Ti je ľúto toho slona, ktorý toto musí robiť do konca života – voziť turistov, keďže slonia práca bola pred rokmi zakázaná a inak by sa nedokázali uživiť (predtým ťažko makali v džungli s drevom). No a na tomto súcite je čiastočne založený aj predaj banánikov a fotiek ktoré Vám spravia keď sedíte na tých slonoch, a Vy si ich potom samozrejme radi kúpite, veď chcete aby sa tie slony mali aspoň trochu dobre...

Po slonoch sme už teda šli rovno na jazero, ktoré bolo v podstate umelo vytvorená priehrada, pričom zatopili údolie z ktorého vytŕčajú krásne kopce (lime-stone hills) vytvárajúc nádhernú scenériu. Touto scenériou sme sa hodinu a pol viezli na hlučnom long-tail boat-e (drevená loďka, ktorá má rotor na dlhej tyči, odtiaľ ten názov, a je neuveriteľne hlučná). Doviezli nás až k bambusovým chatrčiam postaveným na vode, kde sme strávili dva dni a jednu noc. Bolo to celkom dobrodružné, z chatrče sa dalo vyjsť na súkromnú „mini-terasku“ z ktorej sa dalo skočiť rovno do vody (alebo sa v nej umyť, keďže sprchy na kopci neboli až tak lákavé). Ubytovali nás v chatke, ktorú sme vyfasovali, čo znamená, že sme si do nej hodili naše bágle (samozrejme zabudnite na zámok alebo kľúč od chatky, tu sa nekradne, veď sme tu boli len my, zopár ďalších turistov a miestni, ktorí to tu spravovali). Absolvovali sme kajakovanie sa proti prúdu riečkou, ktorá ústila do tohto jazera, tiež night safari – to bolo biedne, videli sme akurát spiaceho hornbill-a na strome a nočnú rybačku – to bolo celkom zábavné, keďže nás zavolali dvaja miestni Thajci, ktorí išli chytiť niečo na obed na druhý deň.

Výlet do jaskyne

Jaskyne v Thajsku nie sú zďaleka tak sprístupnené ako u nás (s vybudovanými chodníčkami, osvetlením, zábradlím), sú to prírodné jaskyne, do ktorých musíte prísť so svojou baterkou, ak chcete niečo vidieť a so svojím sprievodcom. My sme to mali zaplatené ako súčasť dvojdňového výletu na jazerá. Bol to veľmi zaujímavý zážitok. Inštrukcie zneli: dať si plavky, keďže v jaskyni budeme plávať, natrieť si nohy od kolien dole krémom proti pijaviciam (ktoré číhajú v džungli), no a zobrať si baterku (na čo sme boli pripravení už po minulom roku z výletu do jaskyne v Chiang Rai). Prístup do jaskyne bol cez celkom vlhkú džunglu, ktorou sme išli v zástupe s našimi sprievodcami, často s nohami po členky vo vode miestneho potôčika. Pripadali sme si ako americkí vojaci, ktorí sa plahočili vietnamskou džunglou proti lokálnym bojovníkom. Akurát nám chýbali zbrane v ruke. Boli sme však rovnako mokrí (spotení, hlavne z vysokej koncentrácie vody vo vzduchu).

Samotná jaskyňa mala veľké vstupné haly, vo vnútri sídlila obrovská kolónia netopierov (akého druhu to nám ani sprievodcovia nevedeli povedať, mali krásne ružové ksichítky, ktoré nám ukázali vo visiacej polohe, keď sme na nich zasvietili zospodu baterkou). Ich výkaly strašne smrdeli v celej jaskyni, a všade sa ozývali ich zvláštne pištiace zvuky ako z hororových filmov. V jaskyni bol aj potôčik, ktorý sa postupne prehlboval až do štádia, kedy sme naozaj museli preplávať úzku ale hlbokú štrbinu medzi dvoma skalami (voda bola príjemná, nie extra teplá, ale ani nie ľadová). Okrem netopierov sme v jaskyni stretli už len akéhosi pavúka (celkom značnej veľkosti, cca 10 cm v priemere). Cvakli sme ho a radšej nechali na pokoji.

Diving with mantas

Elegantné dámy mora...tak by sa dali nazvať nádherné manta raje, ktoré sme videli (aj ja šnorchlistka!) na potápacích výletoch na ostrovy Similan a Bon. Okrem toho sme mali šťastie aj na nádhernú čiernu chobotnicu, morského hada s čierno-tyrkysovými pásmi, barakudy v skupinách, trumpet-fishes, a mnoho koralových pestrofarebných rýb. Vraj sa tu dajú vidieť aj majestátne bodkaté veľrybie žraloky (whale sharks), ale tie nás svojou prítomnosťou nepoctili.

Cesta na juh - menej turistov, menej angličtiny, viac zahalených žien

Takže späť do deja našej cesty z Khao Lak na juh k malajským hraniciam do mesta Pakbara (tam sme sa vybrali preto, lebo je to východzí bod do národného parku Tarutao National Marine Park, ktorý tvoria viaceré ostrovy, vrátane Ko Tarutao, Ko Lipe, a iné, okolo ktorých sú hlavne potápačské možnosti. Je to oblasť zatiaľ ochránená pred výraznou inváziou turistov, čiže pôvodnejšia, nedotknutejšia ako známe ostrovy Phuket, Phi Phi a pod.). Náš cieľ bol ostrov Ko Lipe, ktorý je jeden z dvoch v rámci národného parku kde sa dá bývať a kde je aspoň nejaká infraštruktúra pre turistov – ostatné ostrovy sú oficiálne súčasťou národného parku a preto chránené pred turistami – môže sa tam chodiť len loďou na výlet.

Rozhodli sme sa z Khao Laku presunúť do Pakbary minibusom, a tak sme zakúpili lístky za 700 bahtov na osobu. Predal nám ich starší pán v agentúre, ktorá vyzerala veľmi dôveryhodne. Šťastní sme sa teda odišli pobaliť do nášho Jerung Guesthouse, kde sme spali 4 noci a boli sme veľmi spokojní. A ako teda prebiehala cesta? Mysleli sme si že ráno nasadneme do klimatizovaného (air-con) mini vanu, a po dvoch prestávkach v Krabi a v Trangu (ako nám to pán v Khao Lak agentúre líčil) vysadneme z toho istého minivanu o 16 hod v Pakbare. Život ale nie je taký jednoduchý...najmä čím južnejšie v Thajsku cestujete...

Po nasadnutí v Khao Laku sme išli asi 1,5 hodinu a dorazili sme do prvej zastávky v Krabi...dosť turistického centra. Vyložili nás s kompletnou bagážou na pľaci pred turistickou agenciou, vraj tam bude 30 minútová zastávka a budeme meniť náš minivan – prekvapenie po prvý krát. Tak sme znechutení vysadli, a išli sa potulovať okolo reštiky a obchodíku čo tam bol. Tiež si nás odchytil pán z agencie, a išiel nám predať cestu loďou z Pakbary na Ko Lipe. Ešte predtým si nás označkoval tak, že na malé štítky napísal Pakbara po Thajsky a nalepil nám ich na tričká, aby všetci vedeli kam ideme - toto je ich spôsob narábania s turistami...ako s nákladom. Veľmi sme oceňovali že už v Krabi si môžme kúpiť lístky na loď z Pakbary, a tak sme pokecali s pánom predajcom. Predal nám speed boat za 1550 b. a tvrdil, že to je dobrá cena pre nás, lebo normálne stojí 1800 b. Tak sme šťastní prikývli...nevediac ako nás o...balamútil. Urobili sme malú toaletu a už sme sa naloďovali do ďalšieho minivanu, ktorý prišiel pre nás spolu s ďalšími 5-timi turistami.

Frčali sme ďalšiu hodinu dosť brutálnou rýchlosťou na to, že sme boli po uši naložení – 10 ľudí a každý mal minimálne jeden veľký rupsak. Pán šofér bol dosť samovrah...pravidelne predbiehal kamión oproti rútiacemu sa ďalšiemu kamiónu...našťastie ich cesty sú celkom široké, ak náhodou po oboch stranách nejdú tiež motorkári, ktorých tu je teda dosť. Po ceste sme videli veľa klasických príbytkov - garage style - a veľa miestneho dobytku s hrbom skoro ako ťavy. Dokonca sme si (bez príplatku) vychutnali nefalšovaný a nechystaný defekt, koleso ruplo rovno pod mojím sedadlom... Pán šofér sa na tento incident najskôr celkom zhrozene pozeral, no napokon povedal len "abaut trty minit" a my sme odišli mierne nahnevaní v zúfalých 38 stupňoch sa skryť do blízkeho tieňa pri príbytku miestnych ľudi – len sme tipovali že je to príbytok, lebo tam bol priviazaný pes, a zavesené prádlo (inak to vyzeralo len ako betónová kocka, kde by som nedala ani auto, nieto bývať ľudí...) O chvíľu prifrčala na motorke celá família - otec, matka a dve malé detičky – všetci na jednom skútri a vysmiati od ucha k uchu. Boli milí a úprimní, zdravili nás, a pýtali sa hneď slabou ale postačujúcou angličtinou odkiaľ sme, a tak – nadväzovali konverzáciu, keď už sme boli na ich pozemku...hneď vedľa bývalých kaučukových sadov. Keď sme odchádzali, pani nás pozdravila "See you soon!" (Do skorého videnia!), ja som si však len pomyslela, "I hope not...under these circumstances" (Dúfam že nie za týchto okolností...) Boli však takí milí a srdeční, že mi prišlo až trapné si ich fotiť ako exponáty, čo mi je teraz trošku ľúto, lebo som chcela mať na nich pamiatku...Náš pán šofér pneumatiku vymenil, ale nebolo to tiež také jednoduché, totiž nemal náhradnú, preto musel zmobilizovať svojich kolegov – šoférov cez mobil a čakať na iné minivany, ktoré sa tam však bez problémov v priebehu cca 10 minúť začali zhromažďovať a pomáhať (naozaj celkom prepracovaná sieť). A tak sme s novým kolesom frčali ďalej.

V Trangu, čo bola ďalšia zastávka, sme zase vystúpili z mini-vanu pred agentúrou. Tamojší agentúrnici boli milší (menej na nás pôsobili dojmom že nás chcú oklamať). Keď sme im ukázali naše lístky na loď sa nás spýtali, prečo sme si hneď nekúpili spiatočný lístok, ten je vraj lacnejší (jedna cesta podľa nich stojí 650 bahtov a spiatočný 450 bahtov, čiže by sme ušetrili (ha ha, my sme za jednu cestu zaplatili 1550 b., ten „milý pán“ v Krabi nás dobre ošklbal, alebo to bola špeciálna prirážka...). Keďže sme turisti, ktorí si dajú poradiť, tak sme dokúpili aj spiatočné lístky a ešte sme sa snažili pochopiť, o ktorej vlastne ide tá loď...raz tvrdili že o 13 hod., potom že o 11 hod...boli sme z nich na nervy...najlepšia časť cesty do Pakbary bola ale ešte stále pred nami...Po krátkej prechádzke po ulici v Trange a rýchlom obede v miestnej „staničnej reštaurácii“ sme cca o 14.30 hod. čakali na ďalší minivan. Prišiel však pán dedko v sedane Nissan roku výroby ťažko odhadujúc (podľa mňa by to už mohol byť veterán, ale dosť neudržiavaný). Samozrejme nemal žiadnu klimatizáciu. Respektíve ju pán šofér pojal veľmi originálne...pri plnej rýchlosti nechal otvorené okná (ktoré kupodivu ovládal elektronicky zo svojho sedadla, takže sme to nemohli ovplyvniť). V akej rýchlosti to bolo sme mohli len odhadovať, pretože pánovi tachometer ktovie ako dlho nefungoval. Zato si to kompenzoval množstvom obrázkov thajského kráľa a Budhu a rôznych budhistických symbolov šťastia, ktoré mu viseli na spätnou zrkadielku a boli polepené na prednom skle. Pán bol však veľmi pohodový a ukľudnený, ako napokon všetci thajci...a tá pohodovosť je naozaj nákazlivá. Tak sme sa oddali teplému vetríku a tešili sa na koniec tejto jazdy, mysliac si : „KONEČNE ZAŽÍVAME NEPAŠTIKÁRSKE THAJSKO!“ (dúfam, že viete čo sú paštikári, to sa mi vysvetľovať nechce). Takto sme piati v aute cestovali aj s našou batožinou ešte hodinu, až sme napokon dorazili do Pakbary.

V Pakbare (na skok do Malajzie) po turistoch ani chýru ani slychu, bolo horúce popoludnie, aj miestni zalezení v tieni a vo svojich príbytkoch. No a tu tie znalosti angličtiny boli ešte limitovanejšie, ženy zahalenejšie (smerom na juh k Malajzii je čím ďalej tým viac moslimov a tým menej budhistov) a my väčšia atrakcia pre miestnych domorodcov, lebo turistov sme tu naozaj počítali na jednej ruke. Možno to bolo aj tým, že Pakbara nie je ničím extra zaujímavá, je to len východzí bod do národného parku, preto tu turisti cez deň neostávajú, väčšinou prichádzajú na večer, a ráno loďami odchádzajú do národného parku.

Ako je dobrým zvykom v Thajsku, o ubytko sme sa nemuseli výrazne starať, vyhľadala nás ďalšia pani z agentúry, a ponúkla neďaleké bungalovy. Potom začala ponúkať aj lístky na loď, ale pri tom sme jej hrdo vysvetlili, že lístky už máme. Keď sa dožadovala, aby sme jej ich ukázali, tak sa spýtala či nechceme ísť radšej rýchloloďou (speedboat), lebo tie naše lístky sú vraj na loď, ktorá ide 2-3 hodiny. Doteraz nám však agentúrnici v Krabi aj v Trangu tvrdili, že tá naša loď BUDE speed boat a bude to trvať len 1 hodinu. Keďže s pani sa naozaj inak dohodnúť nedalo, doplatili sme 100 bahtov na osobu - ten istý lístok už tretí krát. Pomysleli sme si: „Tá cesta bude MUSIEŤ stáť zato...“ Spali sme v rezorte zastrčenom v ulici, celkom OK bungalow za 590 b. aj s klimatizáciou, a hlavne so sprchou...hneď sme si ju dali a prešli sme sa po mestečku, ktoré má dvojprúdovku v strede so zeleným pásom krásne ostrihaných kvitnúcich kríkov. Išli sme smerom ku prístavu, odkiaľ chodia lode na okolité ostrovy. Akurát sa pripravovali páni rybári na nočnú rybačku. Našli sme tiež Ko Tarutao National Park kanceláriu, pýtali sme si rady pána oficiera, ako sa dá dostať do Thale Ban národného parku blízko malajských hraníc (veľmi sme ho nepochopili...kvôli angličtine), kam sme tiež chceli ísť pozrieť, lebo sú tam dobré zvery - gibboni a vtáci. Okrem tohto zaujímavo nazvaného parku je tu aj národný park, ktorý sa volá Hala Bala national park... V Pakbare sme tiež navštívili miestnu lekáreň (miestnosť cca 4x6, uprostred pult, za ním drobný thajec so stroboskopom na krku, za ním polička so zopár krabičkami liekov, naľavo chladnička s ďalšími krabičkami liekov, a tri mini stoličky). Dostali sme však čo sme potrebovali – kvapky do ucha na bolesti z potápania. No a zašli sme aj do miestnej internet kafe, odkiaľ sme poslali novinky domov...

Neuveriteľná pohotovosť thajcov sa prejavila aj ráno na druhý deň, kedy sme odchádzali z prístavu na ostrov Lipe. Počas toho ako sme v skupine troch desiatok turistov čakali na náš speed boat a potili sa v teple, prišli zrazu ako na zavolanie pojazdné občerstvenia...pani na prerobenom tuk-tuk-u s plne vybaveným zelovocom (predávala načistené, nakrájané a naporcované v malých sáčkoch ananásy, melóny, mangá, za 10 bahtov na porciu) a po nej pán thajec s dvoma košmi na palici prehodenej cez plece, ktorý predával (samozrejme rovnako nasáčkované) nelúpané arašídy. A verte tomu že zarobili dosť, pretože každý turista si kúpil minimálne jeden až dva sáčky či už jedného alebo druhého. V tomto sú thajci naozaj veľmi usilovní, sú alebo objavia sa všade tam, kde je dobrá príležitosť, a keď odíde (s turistami), zbalia sa a idú za ďalšou.

Ko Lipe

Maličký ostrov Lipe (2 km na dĺžku, cca pol km na šírku) nemá cestnú infraštruktúru, podobne ako Phi Phi, z pláže na pláž sa dá dopraviť na long-tail boat-e. Sú tu aj chodníčky cez lesný porast, ktorými sa pešibusom môžte dostať z pláže so západom slnka na pláž s východom slnka. My sme bývali na južnej strane, na najväčšej pláži (Long beach), kde bolo aj najviac ubytovacích možností. Život mi tu pripomínal ostrov Ko Phi Phi ale niekoľko rokov dozadu. Boli tu tiež baríky a reštiky na pláži, pri plážových stolíkoch na lykových rohožiach sa dalo sedieť a užívať si nočnú pláž, more a skvelé jedlo, pripravované pred vami na grile. Je to však celkovo kľudnejšie, menej hlučné miesto, a aj na turistoch bolo vidieť, že si sem prišli oddýchnuť, skoro až meditovať. Každopádne nie sa zabávať na hlučných diskotékach. Tu sme pobudli dve noci, zoznámili sme sa s párikom z Nórska, ktorý nám rozprával príbehy z cestovania vo Vietname. A tiež sme mali šťastie na lokálnych sea gypsies (morskí cigáni), ktorí su trochu tmavší, inak vyzerajú ako thajci. Bola to skupina mladíkov, ktorí sa zabávali v jednom bare. Miestny barman nám rozprával, že sú to miestni domorodci, inak rybári, a že majú kvázi dva dni voľno, tak si užívajú život turistov s pivkom v ruke. To bolo niečo nové, čo sme v Thajsku pred rokom nezažili – Thajci ako turisti. Okrem týchto domorodcov sme stretli viaceré skupiny thajcov ako turistov, ktorí normálne bývali v rezortoch, chodili na výlety a jedli v reštikách. Celé to súviselo zrejme s tým, že o pár dní sa blížil thajský nový rok – ktorý oslavujú 13.apríla, a volajú ho Songkran.

Ko Lanta

Severnejšie od národného parku Tarutao, zhruba na úrovni Trangu je morský národný park okolo ostrova Ko Lanta, na ktorý sme prvý krát zavítali pred rokom len podľa odporúčaní sprievodcu Lonely Planet. Tentokrát sme tam už išli na základe našej výbornej skúsenosti a tešili sme sa ako navštívime naše známe miesta – rezort Green Garden s thajskými majiteľmi a ich opicou „Monkey“, Majestic Bar na pláži, Saladan village – malé prístavné mestečko a ďalšie časti Lanty. Tentokrát sme si na Lantu nechali cca 10 dní, aby sme si ju poriadne užili.

Na Lantu sme dorazili z Lipe - z juhu. Náš speed boat, 3 krát 225 konských síl bol riadne delo. Poriadne nás však hádzalo, lebo bol silný vietor a veľké vlny. Vpredu s nami sedeli dvaja Švédi, vek cca 35, ktorí na druhý deň odlietali z Krabi domov, a preto už boli v oslavnej predodchodovej nálade, mali nakúpených zopár pivečiek na cestu. Zakecali sme sa s nimi, a zistili sme že poznajú Čechy, Brno, Ostravu, svet je malý...Boli inak dosť HNEDÍ, a ako sme zistili, cestovanie si užívali už 6 týždňov, čo keď sme počuli, len sme si vzdychli a pomysleli na našich 20 dní dovolenky na rok...

V Saladane na Lante sme si hneď vzali tuk-tuka (miestny taxík, prerobená motorka na štvorkolku so sedením pre 4 ľudí a šoféra) do Green Garden rezortu, a dúfali sme, že budú mať voľný bungalow pre nás. Mali! Dokonca hoci mali takmer úplne plno, voľný mali ten najlepší bungalow, priamo pri mori, a keďže si nás pamätali, dali nám ho ako stálym hosťom za menej peňazí (minulý rok sme dali za noc 800, tento rok len 600 b.). Lanta je prezývaná aj Švédsky ostrov, pretože je tu veľmi veľa Švédov, ktorí vlastnia a vedú hlavne potápačské obchodíky. Jeden z najväčších je Lanta Diver, v Saladane má veľkú predajňu. S nimi sme boli na niekoľkých potápacích výletoch, šnorchlisti si na nich tiež prídu na svoje. Okrem švédskych sú tu aj nemecké, britské, a thajské dive shopy. Každý deň robia výlety na rôzne okolité potápačské miesta a súperia o turistov. Dve významné miesta sú Hin Daeng a Hin Muang, ktoré sú pre skúsenejších potápačov (sú to podmorské vrchy, jeden trčí trochu aj nad hladinu). Tento rok sa na nich udiala nečakaná zmena. Našli v ich okolí mŕtve ryby, vo veľkom množstve. Preto aj nerobili výlety do ich okolia, nebol to pekný pohľad. Tak sme sa pýtali, čo to mohlo spôsobiť a odpovedí sme dostali mnoho a rôznych...ale väčšinou to smerovalo k tomu, že je to ekologická katastrofa, ktorú mohli spôsobiť chladnejšie morské prúdy, ktoré mohli zapríčiniť odumretie koralov, čo má následok v odumretí rýb. Na týchto miestach sa dali krásne vidieť hlavne migrujúce ryby otvoreného mora, ako sú tuniaky, barakudy, whale sharks a krásne manty.

Thai boxing match

Národný šport thajský kick-box je udalosť, ktorej sa v Thajsku nevyhnete, aj keď sa ho priamo nezúčastníte. Je to jednoducho národný a veľmi obľúbený šport, ktorý praktizujú všetci malí chlapci od malička (okrem futbalu) a ktorý je okrem toho výbornou športovou a spoločenskou udalosťou. Na Lante sa poriadajú zápasy každý utorok a piatok, sú tu dva štadióny. Vždy pred zápasom sa po Lante rozbehnú tzv. promotéri, ktorí predávajú lístky rôznej kategórie. Nie je možné si ich nevšimnúť. Okrem toho chodia po uliciach špeciálne upravené autá s transparentami, ktoré cez amplión ohlasujú mená boxerov, a všetky dôležité podrobnosti. Minulý rok sme odolali, tento rok nie, a tak sme si kúpili lístky za 700 b. (tie lacnejšie). Neľutovali sme, bol to naozaj neobyčajný zážitok. Na zápasy nás pred štadión doviezol taxikár, bol v cene vstupenky. Rovnako nás odviezol aj po zápase späť do rezortu. Celkovo bolo v programe 8 zápasov po 5 kôl. V hľadisku sedelo niekoľko turistov ale aj veľmi veľa miestnych, medzi nimi aj dosť malé deti. Hneď pri prvom zápase sme pochopili prečo...prvý zápas bol totiž medzi dvoma 5-ročnými chlapcami. Bili sa ako o dušu, bolo až neuveriteľné ako na ich mladých telíčkach bolo vidieť už vyrysované svaly. Veľmi zaujímavé boli „tanečky“, ktoré vždy obaja protivníci vykonávali pred začiatkom zápasu. Na hlave mali špeciálnu ozdobu, chodili dookola v ringu a pri každom rohu sa akoby modlili, niektorí kľakli na zem a tvárou nadol tiež niečo odriekali. V pozadí toho všetkého špeciálna ázijská hudba. Veľmi pôsobivé. Po malých chlapcoch nastúpili väčší chlapci, dorast, a ku koncu ozajstní profesionáli, samozrejme miestneho významu, bolo ich zopár lokálnych, a myslím že tam boli aj nejakí favoriti z Krabi – toľko sa nám podarilo pochopiť, komentátor bol totiž miestny Thajec... Na konci niektorých zápasov vraj vyzývajú aj turistov, a vždy sa nájde nejaký spoločensky unavený (väčšinou) Švéd, ktorý sa s chuťou postaví do ringu. My sme to nezažili. Ale samotní thajci nám poskytli skvelé predstavenie, ktoré sme fotili ako diví.

Songkran

Oslava thajského nového roku, vodný festival, veľká oblievačka...toto všetko je spojené s dátumom 13.apríla, ktorý tento rok padol na piatok (trinásteho...). Náš odlet z Bangkoku bol 14.apríla večer, a tak sme pôvodne mysleli, že sa do Bangkoku dostaneme už okolo 12.-teho, lebo vraj počas Songkran nič nefunguje, doprava, cesty a ulice sú plné. Nakoniec to však dopadlo tak, že sme ostali na Lante, a zakúpili letenky z Krabi do BKK až na 14.-teho na obed (do Krabi mini-vanom). Preto sme sa tešili, ako si vodný festival užijeme na Lante, kde nebudú toľké davy ľudí (hlavne turistov). Ráno sme vstali a v našom rezorte to vyzeralo ako každý iný deň, ani zmienka o vodnom festivale, oblievaní a pod. Prenajali sme si motorku a vybrali sme sa teda do Saladanu na severe. Už po ceste nás oblialo zopár detí, ktoré stáli pri ceste a útočilo na nás s vodnými pištoľami. Približujúc sa k Saladanu sa však z detí stali tlupy mladíkov, až dospelých bánd, ktoré už nemali mierne cikajúce hračkárske vodné pištole, ale išli na nás rovno s hadicami, alebo s vedrami vody. Podotýkam, že sme boli stále na motorke, a museli sme pribrzdievať, lebo so zavretými očami (je to reflex keď sa na vás rúti voda) sa naozaj šoférovať nedá. Keďže vtedy bolo minimálne 30 stupňov, oblievanie nebolo až tak nepríjemné, niektorí hajzlíci mali však v tých vedierkach ĽAD, ktorý už trošku vadil - chladil. Ale inak to bola veľká sranda, a napriek tomu že Veľkú Noc u nás naozaj nemusím, toto som si užívala (samozrejme doklady a foťák sme mali vo vodeodolných vakoch). Prišli sme do Saladanu, tam to už vyzeralo veľmi rozbehnuté, plno vody na ulici, hudba na plné pecky, reštaurácie mali pred vchodmi plné kade vody, ktoré priebežne dopĺňali, keďže sa z nich stále „čapovala“ voda do rôznych nástrojov – pištolí, vedier... Sadli sme si do jednej reštiky ku stolu hneď pri vchode a užívali sme si to akože z bezpečia. Aj tak sme sa nevyhli spŕškam. Neskôr sme sa presunuli do ďalšieho baru Rasta baby, kde bola zábava v plnom prúde (na poludnie!) Popri tom sa samozrejme popíjalo, a rozprávalo s ostatnými, všetci boli veľmi priateľskí. Boli sme spokojní že sme neodišli do Bangkoku, o ktorom sme si neskôr prečítali a pozreli fotky z ulice Khao San Road (ulica veľmi známa ako backpackers heaven), ktorá bola preplnená turistami.

Ak sa Ti článok páči, pošli link kamarátom

Salamander Trail Camp

Salamander Trail Camp je bežecký kemp nielen pre trail bežcov. Svoje vedomosti nám odovzdá skúsený trailový bežec Marian Kamendy. V nádhernom prostredí Štiavnických vrchov si ukážeme techniku behu, budeme sa venovať aktívnej regenerácii, silovému tréningu či nácviku agility. Ubytovanie je zabezpečené v novom penzióné Antošíkov majer, ktorý leží na samote, uprostred prírody a poskytne nám skvelé zázemie na tréning, ale i duševný relax.
Salamander Trail Camp
Facebook profil
Instagram profil