Tibet - Modlenie v smere hodinových ručičiek

Autor: Lujza Šmelíková

Tibet je pravdepodobne jedna z mála krajín, ktorá nesie rôzne názvy ako napríklad „Strecha sveta“, „Zem snehu“, alebo „Zem chladu“.

Prileteli sme priamo do Lhasy, hlavného mesta Tibetu, vnútroštátnym letom z Číny. Hneď po príchode sme sa zbavili hmly a smogu, ktoré nás v Číne sprevádzali a Tibet nás privítal neskutočne modrou oblohou. Pristáli sme na letisku, všade navôkol sa týčili kopce a boli sme priamo vo výške niečo vyše tri tisíc m.n.m. Dostať sa do Tibetu nie je vôbec jednoduché, nakoľko potrebujete špeciálne povolenie na vstup. Predpokladá sa, že železnicou z Číny priamo do Lhasy sa počet turistov a tiež čínskych usadlíkov zvýši. Odhady sú správne, nanešťastie sa pomaly ale isto bude z Tibetu vytrácať to niečo magické - tibetské, čo sa len ťažko dá opísať. Tibet je a bude Tibet, aj keď je autonómna oblasť Číny.

Nedostatok kyslíka

Ľudia tu žijúci sú na nedostatok kyslíka zvyknutí. Európana spoznáte ľahko, poznávacie znamenie je kyslíková bomba v ruke. Tibeťania sa týmto podmienkam prispôsobili a ich život je pokojný a kľudný. Málokedy vidíte Tibeťana ponáhľať sa, nebodaj utekať. Všetko má svoj čas a všetko robia s úsmevom a milým výrazom tváre. My sme sa tomuto životnému štýlu museli tiež prispôsobiť. Sprevádzali nás síce drobné zdravotné problémy, ktoré súviseli s nadmorskou výškou. Únava, bolesť a krútenie hlavy, nevoľnosti boli nám všetkým známe pojmy. Po výstupe desiatich schodov, sme museli zastaviť, vydýchať a srdce nám bilo ako o život. Nikdy by som neverila, čo s človekom spraví táto nadmorská výška, kým som to nezažila na vlastnej koži. Boli sme vo výške 3600 m.n.m.

Džókhang – cieľ všetkých pútnikov

Väčšina pútnikov z okolitých usadlostí prichádza do hlavného mesta. S jediným cieľom - pomodliť sa v najposvätnejšom chráme pre všetkých Tibeťanov – v Džókhangu. Spoznali sme ho ľahko, podľa symbolov budhistickej viery – pozláteného kolesa zákona a dvoch antilop na streche. Chrám je situovaný v strede mesta a spolu s okolitými prístavbami zaberá veľkú časť centra. Rozhodli sme sa ho navštíviť hneď počas nášho prvého aklimatizačného dňa. „Tašidelé“, privítali nás mnísi a pokračovali ďalej držiac v ruke niečo ako náš ruženec. Mníchov v červených odevoch sme stretávali na každom kroku. V Tibete je rozšírený lamaizmus, čiže tibetský budhizmus, ktorým sa označuje široko rozvetvený náboženský systém v Tibete. Toto pomenovanie je odvodené z tibetského la-ma „najvyšší“, ktorý sa používa na označenie mníchov.

„Ó, mani pädme húm“

Okolo samotného vnútorného chrámu Džókhang sa z vonkajšej strany nachádzali po celej dĺžke modlitebné mlynčeky. Boli umiestnené vo výške pása, aby Tibeťania popri nich prechádzajúc, ich pohybom ruky roztáčali. Popri tom vyslovovali najstaršiu a najvýznamnejšiu mantru tibetského budhizmu: „Ó, mani pädme húm“. V preklade: „Ó, klenot na lotose, húm“. Atmosféra bola priam neuveriteľná. Ľudia všetkých vekových kategórií kráčali okolo mlynčekov a roztáčali ich. Boli to obyvatelia celého Tibetu, ktorý merali dlhú cestu do Lhasy, aby mohli vykonať tento obrad. Neprimerane teplo naobliekaní, pravdepodobne mali všetko oblečenie, čo si na cestu zobrali. V ušiach nám znel zvuk hrkotajúcich mlynčekov spolu s mantrou. Niektorí, roztáčajúc veľké mlynčeky, mali aj svoje súkromné, ktoré držali v ruke a točili s nimi. Od malých, ktoré neboli skoro vidieť, po veľké, ktoré siahali až nad ich hlavy.

Úder zvonu ako potešenie pre Buddhu

Ako sme len tak oddychovali a vychutnávali atmosféru tohto duchovného miesta, prerušil nás hlasný hurhaj. Spozorovali sme, že ľudia bežia a rýchlo sa snažia dostať do vnútra chrámu. V tom momente nám preblyslo hlavou, „niečo sa deje, musíme tam byť aj my!“ Rýchlo sme vstali a bežali za nimi. Stali sme sa súčasťou davu ľudí, ktorí aj napriek kľudnej tibetskej povahe do seba narážali a strkali sa dopredu. Nechápali sme, čo sa deje. To snáď nie je možné! Máme to šťastie, práve sa otvorili dvere do ďalšej miestnosti v chráme. K hlavnému uctievanému predmetu - soche Buddhu Šákjamuniho v nadživotnej veľkosti. Čím sme boli k nemu bližšie, dav bol hustejší a hustejší. Nedalo sa nevšimnúť si dozorcov, ktorí nemilosrdne strkali do ľudí, aby ich udržali v ako-takom rade. Pred kaplnkou bol voľakedy zvláštny stolček pre dva mosadzné zvony. Skôr ako pútnici vkročili do vlastnej svätyne, udreli do niektorého z nich drevenou paličkou. Jednak označovali svoju prítomnosť a tiež obšťastňovali Buddhu ľubozvučným zvukom zvonu. My sme ich už bohužiaľ nevideli.

Namáhavé modlenie

Každý pútnik priniesol svoju obetu – jačmeň, pšenicu, ovocie, kvety alebo jačí tuk v konvičkách, ktorý sa pridával k už horiacim sviečkam. Boli to veľké mosadzné nádoby, s viacerými knôtmi v jednom rade. Dotvárali príjemnú ponurú atmosféru v každom chráme a tiež aj v kláštoroch. Pri vstupe k soche Šakjamuniho sme zabočili hneď doľava. Riadili sme sa pri tom obecnou zásadou všetkých lamaistov. Obchádzať sochu tak, aby zostala pútnikovi stále po jeho pravici. Podobizeň bola obrátená smerom k nám a keď sme sa dostali na úroveň jej boku, viedli k nej malé schodíky. Tu sa kládli všetky obety. Keďže sme na takúto udalosť neboli pripravení, nemali sme nič so sebou. Aspoň sme sa poklonili. Pred miestnosťou sa modlilo zopár žien. Museli sme dávať veľký pozor, aby sme im nestúpili na prsty. Spôsob modlenia je natoľko udivujúci, že sme zmeraveli a nemo sa dívali. Žena, ktorá mala určite vyše sedemdesiat rokov, vykonávala stále dokola jeden opakujúci sa cvik. Najprv zopla ruky nad hlavou, sklonila sa, kľakla si a na dĺžku svojho tela sa natiahla na zem. Pár sekúnd ležala, tvárou k zemi, potom sa postavila. Tento náročný cvik pravidelne opakovala. Počas celej doby si niečo odriekala.

Jačí steak na európsky spôsob

Náš hotel bol situovaný hneď vedľa Barkhoru – okruhu okolo Džókhangu. Rozhodli sme sa navečerať na streche, s kadiaľ bol neuveriteľný výhľad na celú Lhasu. Objednali sme si jačí steak a pravý tibetský čaj. Čaj sa servíruje vo veľkých termoskách s malými mištičkami. Bol ešte vrelý, tak sme si ho museli fúkať, ale už sme cítili jeho zvláštnu vôňu. Bolo v ňom jačie maslo, čo dotvára tibetskému času zvláštnu slanú chuť. Prvý dúšok sme pili s nedôverou, neskôr sme už vyhľadávali iba tento čaj. Jačí steak s hríbovou omáčkou je vynikajúci! Servírovali ho tak trochu na európsky spôsob – s hranolkami a oblohou. Po výdatnej večeri nás premohla únava, pobrali sme sa do izby pripraviť sa na ďalšie objavovanie krásneho Tibetu. Mali sme namierené na tibetský vidiek s prenocovaním vo vysoko položenom kláštore....

Informácie:

Čo sa oplatí ochutnať:
Jačie mäso je v Tibete najpoužívanejšie, vrelo odporúčam jačí steak, jačie rizito a jačie momo. Momo sú plnené šatôčky pripravené na slano s rôznou plnkou: zeleninou, syrom. Po dobrom jedle dezert: jablkovú, čokoládovú, banánovú alebo medovú palacinku. Prinesú vám jednu, na veľkom tanieri a s hrúbkou približne 1 cm. Chutí vynikajúco! Ako nápoj sa osvedčilo lassi – mliečno-yogurtovo-brydzový nápoj, podávaný v nespočetných variáciách.
Orientačné ceny:
V Tibete platí čínsky jüan (¥). Zaplatíte 3.90 Sk za jeden ¥. Čaj vo flaši: 5-7 ¥, čaj v reštaurácii: 5-20 ¥, polievka: 8-15 ¥, miska ryže: 2 ¥, jedlo v reštaurácii: 10-35 ¥, lassi: 6-10 ¥, palacinka: 8-15 ¥, cyklo rikša: (v rámci mesta): 5-20 ¥
Čo musíte vidieť:
Najväčšou atrakciou v Lhase je Potala – bývalé zimné sídlo Dalajlámy. Čínska vláda sprísnila prístup pre turistov do vnútorných priestorov a obmedzila prehliadku na jednu hodinu. Vstupenku si treba vybavovať skôr, ako do Tibetu vôbec vkročíte. Pri vstupe vám ešte skontrolujú pasy. Nenechajte si ujsť ani kláštory v okolí Lhasy: Sera, Drepung a vzdialenejší Ganden. Ak budete mať čas a chuť, vrelo odporúčam vybrať sa na vidieť, vychutnať si život na dedinách a prespať na opustenejších kláštoroch.
Jazyk:
Jedna z charakteristických vlastností tibečtiny je rozdiel medzi písaných a hovoreným jazykom. Obtiažnosť jazyka spočíva hlavne vo výslovnosti a v zložitosti systému časov. Písaná tibečtina neoddeľuje slová medzerami, je často veľmi obtiažne odlíšiť od seba jednotlivé slová. Slabiky sú, na rozdiel od slov, oddelené bodkou. Písaná tibečtina má 30 písmen a štyri znaky pre samohlásky i, u, e, o. Samohláska „a“ sa nepíše, pretože je automaticky obsiahnutá v spoluhláskach. Ak napíšete spoluhlásku „n“, vyslovuje sa „na“. Rozdiel je napríklad aj v slove dovidenia. „Kalešu“ hovorí osoba odchádzajúca a „kalephe“ je pozdrav, keď osoba odchádza.

Ak sa Ti článok páči, pošli link kamarátom