Autor: Michal Uriča

Po poslednom nezdare v Podskalskom Roháči sa mi opäť podarilo dostať na akciu. Bohušovi som už dávnejšie navrhoval večerný či nočný termín a v posledný marcový piatok to klaplo. Bohušovi sa podarilo dotiahnuť na akciu aj Laca Drábika, Adrianu Blahovú a Mateja Petroviča. Ako najdostupnejšiu jaskyňu sme vytypovali Jazvečiu, kde sa dá pomerne rýchlo dostať. Dôvod bol jasný, stihnúť vyťažiť nejakú tu bandasku zeminy počas rýchlej večernej akcie.

Na základni v Pružine-Priedhorí sa k nám pripojil Laco a mohli sme vyraziť. Dolinkou sme sa popri Babirátke zaviezli až k lesnej ceste, po ktorej sme sa ešte pár sto metrov priblížili k jaskyni. Podelili sme si veci na vynášku a vo svite čeloviek sme sa pustili do stúpania. V jaskyni nás nečakalo žiadne prekvapenie v podobe odpočívajúceho medveďa, a tak sme sa pustili do práce. Jedna skupinka (Bohuš a Matej) sa pustila kopať vľavo, ja som sa pustil do pravej vetvy a Laco s Aďou ostali hore, aby ťahali bandasky s vyťaženou zeminou.

Bohuš s Matej kopali a hneď posielali bandasky nahor, ja som si motykou v úzkom priestore pomaličky kopal do zásoby. Vonku bolo už dlho sucho a prejavilo sa to i v jaskyni. Zemina bola riadne presušená a ja som sa veľmi rýchlo začal potiť, oháňajúc sa motykou, teda ak sa v takom úzkom priestore vôbec o nejakom oháňaní dá hovoriť. Sprvoti som búšil do hliny a potom už do stvrdnutého dna a utlačených kameňov. V prestávkach medzi kopaním som sa natiahol a odfukujúc som odpojil telo i myseľ. Po strese počas pracovného týždňa mi to padlo naozaj vhod. Z času na čas som spod hliny bokom odložil nejakú tu kostičku či lebku z jazveca. Túto jaskyňu by sme s pokojným svedomím mohli premenovať i na Jazvečí hrad!

Nahromadil som kôpku sutiny a prepotený som sa vyplazil hore oddýchnuť si. Laca som na výmenu poslal dolu a začali sme vyťahovať to, čo som nakopal. Po vyťahaní Laco skonštatoval, že to v pravej vetve nevyzerá veľmi perspektívne a zobral mi motiváciu na ďalšie kopanie. Ostal som teda hore a pomáhal pri vyťahovaní sutiny z ľavej vetvy. Vonku sa zodvihol silný vietor a pri vynášaní materiálu pred jaskyňu ma riadne chladil, takže som si pekne-krásne pod prilbu nasadil i čiapku a pod overal dal mikinu. S kolegami sme počas čakania na bandasku predebatovali posledné udalosti a aj nejaké tie plány do budúcnosti. Bohuša sme po zaokrúhlení počtu vyťažených bandasiek na tridsať kúskov dostali z jamy konečne von a pracovisko sme si prezreli aj my. Po obhliadke pracoviska v ľavej vetve je jasné, že tu je perspektíva ďalšieho postupu podstatne sľubnejšia. Treba len kopať a kopať, ale tak to už v jaskyniach chodí.

Domov som šťastlivo dorazil pred jednou hodinou nad ránom. Spokojný a psychicky oddýchnutý. Do jaskyne sa dá chodiť aj v noci, veď drina a tma je tu bez ohľadu na čas vždy :-)