Autor: Michal Uriča

Obrannou líniou opevnených bunkrov okolo Slavoníc

Česká Kanada je oblasť, presnejšie Prírodný park na Jindřichohradecku. Tento kút na južnej hranici Čiech s Rakúskom sme navštívili už mimo hlavnej sezóny, v septembri 2010. Dôvodov pre našu návštevu bolo viacero. Mierne kopce, zato veľmi husto zalesnené, minimum priemyslu, ktorý by ničil miestne krásy, malebné mestečká plné historických pamiatok, hrad Landštejn, nespočetné rybníky, kilometre a kolometre cyklotrás, úzkokoľajná železnička či zachovaná opevnená línia bunkrov z druhej svetovej vojny. Nie je toho dosť? To som ani zďaleka nevymenoval všetko, ale každý nadšenec prírody si tu určite dokáže nájsť to svoje.

Na druhý deň po našom príchode sme sa rozhodli preskúmať jednu zo spomínaných zaujímavostí tohoto regiónu – líniu opevnených bunkrov v okolí Slavoníc. Bunkre vznikli po tom, čo už bolo viac než jasné, kam a odkiaľ bude smerovať Hitlerov útok. Preto sa od severnej Moravy až po Aš a ďalej po južnej hranici až po Podkarpatskú Rus začala budovať obranná línia. Financovanie prebiehalo jednak z pôžičky štátu vo Švajčiarsku a jednak z celonárodnej zbierky. Na hraniciach do obdobia československej mobilizácie v roku 1938 vzniklo 9148 bunkrov a pevnôstiek. Počítalo sa s tým, že československá armáda by sa dokázala ubrániť minimálne prvému nemeckému útoku, následne sa rátalo s pomocou spojencov. Všetko sa však zmenilo po podpísaní nešťastnej mníchovskej dohody, ktorou v snahe vyhnúť sa vojne obetovali Československo jeho „spojenci“ Francúzsko a Veľká Británia. Nič tým však nedosiahli. Naopak, Hitler sa značne posilnil vojenskou korisťou zhromaždenou v mobilizácii a jeho sila len vzrástla, len zbrojársky priemysel zdvojnásobil potenciál Nemecka.

Dnes sa pozostatkom pohnutej histórie druhej svetovej vojny v pohraničnom území venujú rôzne osoby so záujmom o históriu, technické pamiatky či vojenské umenie. Aj vďaka takýmto ľuďom pri Slavoniciach zažíva renesanciu aspoň časť rekonštruovaného opevnenia v rámci Pevnostného areálu Slavonice. Viac o aktivitách nadšencov sa dozviete na adrese www.slavonicebunkry.cz.

My sa ráno z Českého Rudolca, kde sme sa ubytovali v absolútne ľudoprázdnom a nádhernom rovnomennom penzióne, vyberáme smerom na Slavonice. Za desať minút sme na mieste a auto parkujeme na prašnom parkovisku poblíž červenej značky, po ktorej sa hodláme vybrať na dnešnú prechádzku. Dlho neotáľame, Slavonice a ich renesančné námestíčko s domami vyzdobenými sgrafitom sme si prezreli už včera. Kráčame po turistickej značke popri hlavnom ťahu na Staré Město, a pred železničným priecestím odbočujeme vpravo po chodníku medzi železnicou a domami. S húkaním pred priecestím okolo nás prechádza dieselová suprava motorového vláčiku. Po nenáročnom chodníčku pokračujeme striedavo lesom a lesnými čistinkami, po pravej strane míňame pod nami posledné domy Slavoníc. Chodník je priam obsiaty malinami a čučoriedkami, takže sa oddávame ich zbieraniu. Ponáhľať sa nieto kam, je štvrtok, takže nikde ani nohy, relax na pohľadanie.

Prichádzame na parkovisko pri areáli, kam sme mohli dôjsť aj autom, ale načo... Dnes je tu prázdno, stoja tu dve či tri autá. Už tu stojí prvý bunker, ktorý dôkladne obhliadame z každej strany, ešte netušiac, že ich dnes uvidíme skutočne neúrekom. Cez lúku prechádzame opäť do lesa a prehliadka sa môže začať. Areál je veľmi pekne upravený, doplnený o náučné panely, takže si návštevník môže prečítať niečo napríklad o tom, akými zbraňami boli bunkre vyzbrojené, aké rôzne typy bunkrov sa stavali, koľko ľudí bolo v bunkri a aké boli ich úlohy a podobne. Bunkre sú pekne zrekonštruované, namaľované krycími farbami, takže pekne zapadajú do terénu. Vidieť tu i úkážky naťahaného ostnatého drôtu na sťaženie postupu pechoty, či mohutné protitankové zátarasy, tzv. ježky. Prechádzame sa pomedzi bunkre, od jedného ku druhému a obdivujeme um a dôvtip ich staviteľov. Všetky sú síce uzatvorené, no počas prehliadok sa dá nazrieť i do ich interiéru samozrejme i patrične vyzbrojeného. Keďže tu takmer nikoho niet, atmosféra je veľmi pokojná a premýšľame nad tým, ako sa asi cítili v očakávaní útoku vojaci stiesnení v minimálnych priestoroch svojich betónových „rakiev“. Mysliac na to si hovorím, že nech to zostane v rovine rozjímania, skúšať to na vlastnej koži nemám vonkoncom záujem... Okrem samotnej prehliadky sa zabávame aj zberom húb, ktoré tu asi sejú, lebo ich už nepripravení ani nemáme kam dávať.

Zo Slavonického Pevnostného areálu pokračujeme po červenej značke ďalej. Klesáme miernym briežkom nadol a pokračujeme okolo prístreškov s posedením. Po rovinke a lesnej ceste kráčame okolo série v lese ukrytých rybníkov – Malý Spálený, Velký Spálený, Starý a Dědkův. Sú neskutočne malebné, plné rýb a na hladine sa nenútene premávajú vodné vtáky. Skutočná idylka na pohľadanie, verte mi!

Za Dedkovým rybníkom sa odpájame od červenej značky a odbočujeme vpravo na zelenú. Prechádzame okolo ďalšieho z rady bunkrov, je podstatne schátralejší ako tie v rekonštruovanom areáli, ale zato je otvorený. Vždy pripravený vyťahujem čelovku a vchádzam dnu. Až takto je ešte lepšie vidieť hrúbku stien či pancierových dverí. Vykúkam vonku cez úzke otvory strielní a nedokážem si predstaviť, ako v tomto stiesnenom priestore mohlo vydržať sedem ľudí... Aspoň na chvíľku sa tu ukrývame pred daždíkom, ktorý sa rozhodol komplikovať nám situáciu.

Cez lúku prechádzame ku ďalšiemu zo zaujímavých miest, zaniknutej osade Pfaffenschlag. Osada, kedysi nazývaná aj Bobovec, bola založená v 13. storočí. Pod jej zánik sa zrejme podpísal husitský vpád v roku 1423, po ktorom už pravdepodobne nebola obnovená. Výskum dodnes odkryl už len základy 16 obytných budov a množstvo vykopávok, najčastejšie potrieb vtedajších obyvateľov. Prezeráme si zvyšky základov osady a opäť mlčky dumáme, snažiac sa ponoriť do dejín a predstaviť si, ako na tomto mieste kedysi pulzoval život. Lúčime sa s nemým pamätníkom predkov a po pársto metroch sme na ceste, ktorá spája Slavonice so Stálkovom. Pôvodne sme plánovali pokračovať po zelenej a napojiť sa na Graselovu stezku, ale začína čoraz intenzívnejšie pršať, takže velíme ústup. Treba už nám predsa brať ohľad aj na ešte nenarodeného potomka!

Podchvíľou kráčame po asfaltke, po ktorej autá premávajú naozaj len sporadicky, talže je to úplne v pohode. Aj napriek tomu sa však viac túlame po lese, s očami upretými k zemi a hľadáme huby. Je ich tu naozaj dostatok, samé suchohríby. Okrem húb nachádzame rad ďalších bunkrov, mnohé z nich sú opustené a neudržiavané, ale aspoň sú otvorené. Prichádzame ku Bejčkovmu mlynu, kde sa nachádza penzión. Radi by sme sa občerstvili, ale máme smolu, dnes to nepôjde, reštaurácia je zatvorená. Tak kráčame ďalej už po asfaltke, a prichádzame do Slavoníc. Vtom po ľavej strane, v lesíku za potokom, sotva pár metrov od nás v lese stoja dve malé srnky. Jednu z nich máme priam na dosah a snažíme sa všemocne uloviť čo najlepší záber. Celkom sa darí a ponechávame srnky na pokoji, pokračujeme ďalej. Prechádzame ulicami Slavoníc priam ako domáci a pár chvíľ sme pri aute. Príjemne unavení nasadáme do auta, dnes sme zase spoznali čo to z našich dejín a naviac sme v príjemnom lesnom prostredí načerpali nové sily. Smerujeme do Dačíc, zaslúžime si predsa niečo dobré pod zub. A veru, české krčmičky majú čo ponúknuť!