Autor: Michal Uriča

Riečna sieť v Krkonošiach

Dnešný výzor riečnej siete v Krkonošiach úzko súvisí s geomorfologickým vývojom celého pohoria. Dosť veľký je najmä rozdiel medzi riečnou sieťou na poľskej a českej strane. Kým poľská strana neposkytuje svojimi podmienkami optimálne podmienky pre vznik rozsiahlejšej riečnej siete, česká strana je presným opakom. Hlavné krkonošské toky (Jizera, Jizerka, Labe, Malé Labe a Úpa) prijímajú na rozdiel od poľských riek svoje početné prítoky ešte v horách. V krkonošiach pramení najväčšia česká rieka Labe, no tá odvodňuje len zhruba tretinu územia Krkonôš. Priamo v Krkonošiach prijíma väčšie prítoky Biele Labe, ktoré je dokonca na spoločnom sútoku s Labe mohutnejším tokom. Východná tretina pohoria je odvodňovaná riekou Úpa a západná Jizerou, s významným prítokom Mumlavy. Na tokoch sú v Krkonošiach početné vodopády, ich nevýhodou je však malá vodnosť v letných mesiacoch a skutočnosť, že málekody padajú kolmo dole. Vo väčšine prípadov sa totiž jedná o kaskádovity typ vodopádov alebo voda steká po skale.

My sme na našom putovaní zo Šindlerovho Mlýnu do Harrachova mali možnosť sledovať horný tok Labe a vystopovali sme i jeho symbolický prameň nad Labskou boudou a naše kroky viedli i popri hornom toku rieky Mumlava. Samozrejme nášmu ostrému zraku neunikli ani vodopády, najmä Pančavský, Labský či Mumlavský.

K prameňu Labe

Autobusom sme sa ráno presunuli z Penziónu u Kostela v Dolnej Malej Úpe do východiskového bodu - Špindlerovho Mlýnu. Mestečko sa evidentne v neďeľnajšie ráno budí pomalšie, takže ľudí stretáme pomenej, možno tomu nahráva i fakt, že sa príliš do centra nepúšťame. I napriek tomu si dovolím tvrdiť, že hustota lyžiarskych obchodov, ski servisov a lyžiarskych škôl tu na meter štvorcový dosahuje nadpriemernú úroveň a v zimnej lyžiarskej sezónu tu musí byť podľa všetkého riadny nával. Náš chodník, ktorý je označený modrou farbou (ako inak aslfaltový a to ešte hodný kus až po Pudlavský vodopád) vedie podstatnú časť v úseku po Labskú boudu popri rieke Labe. Na celom úseku asflatky je chôdza ablsolútne nenáročná, jediný dôvod na zadýchanie je rýchla chôdza dobiehajúc skupinku pri odpojení sa na vykonanie telesnej potreby v húští popri chodníku. Asi v polovici asflatového úseku sa presúvame cez mostík na druhú stranu toku, t.j. Labe teraz tečie po našej ľavej strane. Aslfaltová cesta teda definitívne končí pri Pudlavskom vodopáde, ktorého výška je cca 90 metrov - jedná sa o sústavu kaskád.

Od tohoto miesta sa začína terén výraznejšie vlniť, rovné úseky častejšie striedajú krátke no stále mierne stúpania. Po ľavej strane na riekou Labe jednoznačne dominuje skalný hrebeň, z ktorého padajú, či skär stekajú viaceré vodopády. Najvyšším je Pančavský vodopád, ktorý je udávaný ako najvyšší vodopád v Českej republike. S výškou cca 140 metrov opäť spadá do kategórie kaskádovitých vodopádov. Pravá strana je priam posiata spúšťou - zničený les tu má obrovské rozmery. V diaľke sa už na hrebeni ukazuje Labská bouda, kde plánujeme pauzu a občerstvenie. Ku nej postupne stúpame serpentínami ako po skylných poschodiach, terén je v týchto miestach nesmierne atraktívny. Cesta vďaka serpentínam nie je vonkoncom strmá, vedie lesom a pozorujeme viacero prekrásnych vodopádov rozličnej veľkosti.

Pod Labskou boudou už prechádzame do otvoreného priestranstva a v "celej kráse" sa nám odhaľuje "majestátna" Labská bouda. Bez najmenších pochybností som túto stavbu okamžite zaradil na vrchol rebríčka budovateľských úspechov minulej éry. Labská bouda je obrovský, hranatý a chladný kus betónu na inak príjemnej pláni na Labským údolím. Čoskoro sa však na vlastnej koži presviedčame, že duch doby minulej tu pretrváva asi i v ľuďoch a servis v reštaurácií Labskej boudy je asi najhorší aký som kedy zažil (len pripomínam, že nakoľko ku boude vedie i plnohodnotná asfaltka, nemôžem zľavovať z kritérií, lebo tu sa evidentne nejedná o horskú chatu, ale len o trošku vyššie položený hotel). Pri stoloch nás sedelo pár a i napriek tomu sme na obsluhu čakali snáď 20 minút. Pivo len fľaškové a poháre nám obratný čašník podal takým spôsobom, že sme radšej pili z fliaš, lebo nám kompletne ocapkal ich okraje. Kvalita jedla bola tiež pochybná, no ceny himalájske. Ešte i toalety s cudzojazyčnými nápismi LADYS a MANS nás len utvrdili o morálnom úpadku Labskej boudy.

Po takomto zážitku ako balzam na srdce padne návšteva prameňa Labe, ktorý je od boudy vzdialený snáď 10 min. chôdze s minimálnym prevýšením. Nachádza sa vo výške 1386 mnm a je opatrený betónovou skružou. V jeho blízkosti je umiestnených 26 erbov miest, kadiaľ Labe preteká. Z tohoto miesta sa presúvame po mohutnej planine smerom k Pančavskej louke, odkiaľ zahajujeme príjemný zostup do údolia rieky Mumlavy. Cesta vedie lesom po čiastočne upravených chodníkoch a do údolia sa dostávame v mieste nazývanom Krakonošova snídaně. Nachádza sa tu informačná kancelária a od tohoto miesta za už asfaltovej cesty nezbavíme až do Harrachova. Rieka Mumlava, ktorá nás na zostupe sprevádza vzniká z dvoch prameňov - Veľkej a Malej Mumlavy. Zbiera vodu z Mumlavskej lúky a tečie po hladkom žulovom dne, ktoré je na niekoľkých miestach vyformované do vodopádov, či obrích hrncov. Najkrajší vodopád sa nachádza tesne pre Harrachovom pri Mumlavskej boude. Nazýva sa rovnako ako rieka a Mumlavský vodopád predstavuje cca 10 metrov vysoký skalný stupeň v žulovom riečišti. Za krátku zástavku určite stojí pohľad na tento široký a pomerne mohutný vodopád z protiľahlého mostíka. Nasýtení prírodnými krásami už onedlho vstupujeme do Harrachova, kde nás čaká autobus. Naposledy zdravíme Krkonoše a veríme, že sa snáď nevidíme naposledy.