Autor: Michal Uriča

Národný park Krkonoše

Krkonošský národný park (KRNAP) bol vyhlásený vládnym nariadením v roku 1963. Geologicky je pohorie veľmi pestré. Prevažujúcimi horninami sú kryštalické bridlice, nasleduje žula a miestami výlevné vyvreliny. Počiatky formovania sa datujú do starohôr, pred cca 700 mil. rokmi. V druhej polovici 20. storočia spôsobila imisná situácia a acidifikácia pôdy oslabenie prirodzenej obranyschopnosti krkonošského lesného ekosystému. Takto dochádza od sedemdesiatych rokov minulého storočia ku chradnutiu a umieranie krkonošských lesov. V roku 1984 bol KRNAP zaradený medzi najohrozenejšie národné parky sveta. Najvyšším vrcholom je Sněžka (1602 mnm) a priemerná teplota na tomto vrchole je len 0,2 stupňa Celzia. Snehová pokrývka vo vrcholovej hrebeňovej časti sa udrží až 180 dní. Hromadenie snehu samozrejme so sebou prináša i výskyt lavín, v histórii sa vyskytli dve obzvlášť veľké lavíny. Prvá sa zviezla v roku 8.3.1956 zo svahu Krakonoša do Labského dolu a na takmer 9 ha strhla celý lesný porast (následky sú zjavné i dnes pri túre k prameňu Labe), dokonca vyšla čiastočne i do protisvahu. Druhá, považovaná za vôbec najväčšiu, sa v ten istý deň utrhla na Úpskej hrane, v dĺžke 1200 metrov prekonala prevýšenie 500 m a mala objem 480 000 m3 a hmotnosť 120 000 ton. Naštastie však nezlikvidovala také množstvo lesa, v tomto prípade to bolo "len" 2,5 ha.

Hurá na Sněžku

Krkonoše nás v sobotné ráno vítajú hmlou, no teplota je celkom prijateľná. Každý z nás dúfa, že po výstupe do vyšších polôh sa dostaneme nad hmlu a z hrebeňa najvyššieho českého pohoria aspoň niečo uvidíme. Červeno značený chodník vedie po asfaltovej ceste a pomaly stúpa cez lúky, kde sa na oboch stranách údolia nachádza veľké množstvo chát, ktorých architektúra až na niekoľko málo výnimiek krajine neškodí, no naopak príjemne tam zapadajú. Súkromné chaty a penzióny sa zdajú byť vo vyváženom pomere, problém s ubytovaním tu teda nie je. Pomaly sa dostávame na Pomezní boudy, kde križujeme cestu s hraničným prechodom do Poľska s rovnakým názvom. Chodníkom česko-poľského priateľstva vstupujeme do lesa a opúšťame civilizáciu...ako inak po asfaltke. Tá končí až pri odpočívadle, ďalej už našťastie pokračujeme po lesnej ceste. Les tu je poznačený už spomínanými negatívnymi vplyvmi, takže výhľady do okolia sú z času na čas možné a sledujeme ako sa v polkruhu točíme vzhľadom na náš východzí bod. Zakrátko sa dostaneme po miernom zostupe opäť na čeko-poľskú hranicu, odkiaľ vedú z križovatky turistické chodníky i do Poľskej časti Krkonôš. Od križovatky opäť mierne stúpame a onedlo je pred nami rázcestie Jelenka, kúsok nad ním sa nachádza rovnomenná bouda. Jedná sa o jednu z mnohých možností občerstvenia na hrebeni Krkonôš, popri nápojoch je možné objednať si i jedlo (napr. hrachová polievka za 30 Kč, srnčí guláš za 85 Kč, klobáska 45 Kč). Nám v tejto fáze postačí na občerstvenie aj orosené pivko, kto by mal záujem, vyššie nad chatou po chodníku je i prameň s vodou. Po krátkej pauze pokračujeme výstupom na Svorovú horu (1 410 mnm). Po ceste nás tabule oboznamujú s faktom, že sa nachádzame v pásme krkonošskej tundry, ktorá je akýmsi izolovaným ostrovom od najbližších tundrových oblastí. Tundra sa tu vďaka drsnej klíme zachovala už od doby ľadovej. My ju vnímame ako nízky porast kosodreviny a miestami holé miesta bez porastu s akoby vzorne poukladanými skalami, ktoré su porastené lišajníkmi a majú jemné zelenkasté sfarbenie. Už pri výstupe na Svorovú horu sa nám naskytajú oklieštené výhľady na inverziu v údoliach, ktorá nám pripomína spenené mlieko na káve a výhľady sú skutočne nádherné – dokonalé sú výhľady pri pohľade z vrcholu Sněžky. Vrchol Svorovej hory je pomerne nevýrazný, je to malá plocha bez kosodreviny a kôpka kameňov na inak rozložitej vrcholovej platni. Už odtiaľto však vidíme dominantnú Sněžku a jej vrchol , ktorý pripomína sídlisko (pre mňa je to asi taký pohľad, aký sa naskytne pri ceste autom od Trenčína do Žiliny pred vstupom do Považskej Bystrici, t.j. sídlisko Rozkvet na kopci). Počas výstupu na Sněžku sa otvárajú krásne výhľady na poľskú stranu a pod vrcholom sa napájame na kameňmi dláždený chodník, za ktorý by sa nemuselo hanbiť historické centrum ktoréhokoľvek mesta. Ten nás privedie na vrchol Sněžky, kde je more ľudí, väčšinou Čechov, Poliakov, no nájdu sa i exotické typy turistov a nakoniec samozrejme aj naša skupina zo Slovenska. Na vrchole Sněžky sa nachádza stanica lanovky, kaplnka Sv. Vavrinca, nechutná budova Polskej boudy, meteorologická stanica, ktorá vyzerá ako odpílený vrcholok restaurácie z bratislavského nového mosta. No jednoducho architektonický skvost patriaci rovno do hôr a priamo na vrchol najvyššieho vrcholu krajiny. Inak sú zo Sněžky veľmi pekné výhľady, pre mňa osobne je najkrajší výhľad na Obří důl. Občerstvenie, vrcholová fotka, jedno orosené a následuje zostup. Možností je viacero, my sa púšťame dolu po žltej značke popod lanovku, tentokrát má chodník podobu schodov, v mieste miernejšieho klesania sa pri dolnej stanici lanovky Ružová hora mení opäť na asfaltovú cestu. Klesaním sa plynule vnárame do hmly a o pekné pohľady napr. na prenikajúce slnečné lúče cez hlmu a stromy, či zvláštne sfarbené pozadie stromov nie je núdza. Pri boude Ružohorky sa pripája ku žltej značke i značke zelená, ktorej sa budeme držať až ku Spálenému mlýnu. Po ceste ešte míňame Portášovy boudy a nakoniec sa pod nimi ľúčime i so žltou značkou. Klesáme ponad údolie a pod nami v doline hučí Jelení potok, ktorý sa neskôr vlieva do Malej Úpy, chodník je prekvapivo bez asfaltovej pokrývky. Rieku Malá Úpa križujeme cez most a na krátkom úseku sa ocitneme na hradskej ceste. V Spálenom mlýne sa napojíme na modrú značku a už po asfaltke sa v miernom stúmaní unavení, no spokojní po dvoch kilometroch prichádzame opäť do východzieho bodu, penziónu Při kostele v Dolnej Malej Úpe.