Bieszczadski park narodowy

Autor: Michal Kiripolský

Asi najhodnotnejsia časť Bieszczad, Bieszczadzki park narodowy, sa nachádza v juhovýchodnej časti Poľska, neďaleko slovenského Národného parku Poloniny s rozlohou okolo 27 000 ha. Pohorie Bieszczadzkeho parku narodoweho je charakteristické najmä výskytom pseudoholí s pomerne ostro ohraničenou hranicou lesa, tzv. polonín. Avšak aj lesy so zachovaným pôvodným zložením potešia oko každého turistu. Na hrebeňoch a vo vrcholových častiach sa často objavujú kamenné moria tzv. rozsypance. Najideálnejšie obdobie na návštevu tejto lokality je určite jeseň. Zafarbenie rozsiahlých lesných porastov, hlavne bukových a bukovo-jedľových, a časté inverzie za pekného počasia sú určite veľkým lákadlom pre každého milovníka prírody. Ale aj zima a snežnicové a skialpinistické prechody poloninami zanechajú určite veľký zážitok. Najvyšším vrchom NP je Tarnica 1346 m.n.m. Medzi najznámejšie a takisto najkrajšie poloniny patri Polonina Wetlinska, Polonina Carynska a polonina v okolí Tarnice. Turistické značenie v Bieszczadzkom parku narodowom je viac ako vynikajúce, turistické informačné miesta udávadzajú aj časový údaj podobne ako na Slovensku. Po hrebeni poloniny vedie červená značka. Turistické chodníky sú na mnohých miestach spevnené drevenými schodmi, mostami alebo zábradliami. Nielen na údržbu týchto ciest sa v NP vyberá poplatok 4 zlote, co je v prepočte asi 40 korun na osobu a deň. V pomerne hodnej miere sa tu vyskytuje medveď a vlk, ale v tomto nádhernom prostredí sú stálymi obyvateľmi aj rys, los mokraďový či zubor. V roku 1991 boli Bieczczady zahrnuté do celosvetovej siete biosférických rezervácií. Na dnešnom ráze tejto horskej oblasti sa vo veľkej miere podieľala aj posledná svetová vojna. Veľká časť obyvateľstva sa vysťahovala do Sovietskeho zväzu. Nakoniec tu zostalo 84 úplne opustených obcí, takže viac ako 80 percent územia zostalo neobývaných.

Ideálne sa dá do NP Bieszczady dostať z Popradu cez Prešov na Dukliansky priesmyk, ktorý je známy z obdobia 2. svetovej vojny Karpatsko-duklianskou vojenskou operáciou, pri ktorej v období od 8. 9. 1944 do 27. 11. 1944 zahynulo alebo sa zranilo až 85 000 sovietskych a 6 500 československých bojovníkov. Pod sedlom stojí kamenný pylón (výška 28 m) a priamo na štátnej hranici vztýčili na mieste bývalej „Pozorovateľne generála Ludvíka Svobodu“ 49 metrov vysokú vežu.

Z Duklianskeho priesmyku sa pokračuje po ceste E371/9 a za obcou Tylawa sa odbočuje doprava na cestu 897. Krátko za obcou Komancza sa opať odbočuje doprava a pokračuje sa po ceste 897 a zhruba po 80 km sa dostaneme do dedinky Wolosate. Tu sa dá pomerne slušne ubytovať v „Hotelik Tarnica“. V tomto ubytovacom zariadení je k dispozicii kuchynka vybavená plynovou dvojplatničkou, chladničkou, štvorpostelové izby, sprcha s teplou vodou a socialne zariadenie. Ďalšie možnosti ubytovania sa dajú nájst na stranke http://www.bieszczady.pl/noclegi/ , kde sú uvedené aj orientačné ceny za noclah. Po uzemí NP chodí aj autobusová doprava, ktorej rozpis najdete na http://www.bieszczady.pl/Rozklad_jazdy_PKS?catID=660. Pokial budete mat casu na viac, da sa cesta do Wolosate predlzit o zachádzku do mestečka Sanok, kde sa nachádza najväčší skanzen v strednej Európe http://skansen.sanok.pl, prehliadka ikon a takisto aj socha známej postavy z románu Jaroslava Haška vojaka Švejka. Do Sanoku sa dostaneme ak za obcou Tylawa neodbočíme na cestu 897 ale pokračujeme až do Miejsce Piastowe a tam do prava po ceste 28 asi po 40 km dorazime do mesta Sanok.

Najkrajšie časti NP Bieszczady sa dajú absolvovať za tri dni. Odporúčam absolvovať pobyt v tejto krasne lokalite podobne ako my. Ubytovaní sme boli v spominanom Hoteliku Tarnica v obci Wolosate, hned pod najväčším vrchom celého NP. Neďaleko od hotelika začína modrá turistická značka ktorá nás dovedie za dve hodiny do sedla pod Tarnicou. Po tejto nenáročnej trase si určite všimnete, že turistické trasy sú naozaj veľmi dobre značené. Značky su vari každých päť metrov. Zo sedla, ktoré je križovatkou modrej a červenej značky, sa odbočuje z hrebeňa opäť po modrej značke až na vrchol Tarnica, na ktorom sa nachádza veľký kríž. Za dobreho počasia je na východe vidieť aj polonina Carynska aj polonina Wetlinska, na juhozápade hrebeň slovenských Polonín s Kremencom a na východe až ďaleko na Ukrajinu. Po pokochaní sa krásnym výhladom sa treba vrátiť opäť do sedla pod vrcholom a odtiaľ pokračuje červená značka smerom dole na Halicz, ďalší z vrcholov tejto túri. Traverzuje sa vrchol Krzemiena nenáročnou trasou po polonine pomedzi vysokú trávu až opäť na hrebeň kúsok od vrchola Halicza. Asi po dve a pol hodine sa prichádza na vrchol vo výške 1333 m.n.m.. Výhľad je podobný ako z Tarnice. Ďalej červená značka pokračuje cez Rozsypaniec až na ukrajinsko-poľskú hranicu. Tu končí hrebeňovka poloninou a cesta dole naspäť do Wolosate vedie stále po červenej, ale teraz už asfaltovej ceste cez les. Celá táto túra sa dá veľmi pohodovým tempom s dostatočným časom na oddych a výhlady prejsť za zhruba osem hodín.

Druhým naším cieľom bola Polonina Wetlinska. Autobusom sme sa doviezli cez Ustrzyki Gorne, Brzegi Gorne až do Wetliny. Tu začína žltá značka, ktorá po necelých dvoch hodinách lesom končí na hrebeni v sedle Przel Orlowiza vo výške 1078 m.n.m. Zo sedla sa dá výšliapať na asi dvadsať minúť vzdialený vrchol Smerek (1222 m.n.m.) a opať sa po tej istej trase vrátiť do sedla Przel Orlowiza. Odtiaľ pokračujeme po červenej značke nádherným vlnitým chodníkom smerom na Roh. Tento je tvorený dvomi vrcholmi 1255 m.n.m a 1253 m.n.m.. Turistická trasa vedie cez menší z nich a pokračuje ďalej až na chatku Puchatka. Je to turistami veľmi vyhladávaná chatka, takže za dobrého počasia treba počítať s pomerne veľkým množstvom turistov. Dá sa tam občerstviť plechovkovým pivom, čajom a nejakými sladkosťami. Z chatky smerom na východ sa naskytá nádherný pohľad na Poloninu Carynsku. Naša trasa pokračuje z hrebeňa smerom dole po žltej značke až na parkovisko Prlez nad Berehami. Tu sa nachádza aj motorest, kde pokiaľ je otvorený sa dá najesť. Cena jednej normálnej porcie je okolo 12 zlotych. Odtiaľ sa autobusom dostaneme späť do Wolosate. Celá túra po Polonine Wetlinskej trvá opäť pri veľmi príjemnom tempe necelých šesť hodín.

Poslednou Poloninou, ktorú sme mali v pláne prejsť je Polonina Carynska. Túru je ideálne začať v Ustrzykoch Gornych. Toto je miesto kde sa nachádza obchod s potravinami, stánok so suvenírmi a asi tri reštaurácie. Po červenej značke sa vydávame na pomerne tiahly dvojhodinový stupák na najvyšší bod poloniny Carynskej 1297 m.n.m. Po prvej hodine pochodom náhernym lesom sa dostávame na poloninu a druhú hodinu pokračujeme po hrebeni až na spomínané najvyššie miesto. Mal by sa nám naskytnúť jedinečný pohľad na východe na Tarnicu a na západe na Poloninu Wetlinsku, ale nakoľko sme kvôli hustej hmle ledva videli na tabuľku označujúcu vrchol Poloniny Carynskej, z tohoto vyhladu sme nemali nič. Fúkal pomerne silný vietor a tak sme sa po vrcholovej fotke vydali na cestu dole. Z vrchola zostupujeme pomerne strmým chodníkom po červenej značke asi 50 min. až do Brzegov Gornych, kde končí táto nenáročná, trojhodinová, ale prekrásna túra.

Čo povedať na záver? Azda len to, ze Bieszczadski park narodowy je idealne miesto na strávenie nenáročného, ale plnohodnotného predlženého víkendu na horách. A určite sa tam dá stráviť aj omnoho viac času ako sme ho tam strávili my.

Užitočné informácie

Štart a cieľ:
Wolosate, Hotelík pod Tarnicou
Doprava:
zájazd s CK Rokošport
Trasa:
1. deň:
Wolosate - Tarnica (1364 mnm) - Halicz (1333 mnm) - Ryzsypaniec (1280 mnm) - Wolosate 2. deň
Wetlina - Przelez Orlowica (1078 mnm) - Roh (1253 a 1255 mnm) - Puchatka - Przelez nad Brehami 3. deň
Ustrzyki Gorne - Poloniny Carynska (1297 mnm) - Brzegy Gorne
Čas:
1. deň - cca 8 hodín
2. deň - cca 6 hodín
3. deň - 3 hodiny
Voda:
vlastné zásoby, občerstvenie na chate Puchatka (2 deň)
Náročnosť:
lahká turistika v nenáročnom teréne, v prípade búrok riziko na nechránenom hrebeni
Mapy:
VKÚ č. 163 Bieszczady, Bukovské Vrchy, 1:50 000
Občerstvenie:
v 2. deň Puchatka, inak vlastné zásoby, resp. občerstvenie vo východzom alebo záverečnom bode túry (podľa textu)

 

Ak sa Ti článok páči, pošli link kamarátom

Salamander Trail Camp

Salamander Trail Camp je bežecký kemp nielen pre trail bežcov. Svoje vedomosti nám odovzdá skúsený trailový bežec Marian Kamendy. V nádhernom prostredí Štiavnických vrchov si ukážeme techniku behu, budeme sa venovať aktívnej regenerácii, silovému tréningu či nácviku agility. Ubytovanie je zabezpečené v novom penzióné Antošíkov majer, ktorý leží na samote, uprostred prírody a poskytne nám skvelé zázemie na tréning, ale i duševný relax.
Salamander Trail Camp
Facebook profil
Instagram profil