Autor: Michal Uriča

Po prvom dni v Dolomitoch, kedy nám počasie dalo svoju lekciu z neposlušnosti sa nasledujúce ráno ukázalo v podstatne lepšom svetle. Ranný budíček sme posunuli na šiestu hodinu a krátko po siedmej vyrážame smerom na Passo Falzarego a Cortinu D´Ampezzo. Kúsok za Cortinou sa totiž smerom na Toblach nachádza krásna zabezpečená cesta Via Ferrata Ettore Bovero na vrchol Col Rosá. Za Cortinou trochu blúdime na vedľajších cestičkách, pretože sme si chceli skrátiť cestu a nastúpiť na túru čo najskôr. Po niekoľkých návratoch z nesprávneho smeru sa konečne dostávame ku kempingu Olympia, kde po dohode na recepcii nechávame odparkované autá (podľa niekoľkých cedulí tu totiž môžu parkovať len ubytovaní hostia kempingu).

Od tohoto miesta sa už ďalej vydávame po vlastných, po širokej vozovej ceste v údolí Val Fiorenza, ktorá je zreteľne označená číslom 417 a kopíruje hranicu kempingu. Asi po pätnástich minútach prichádzame ku smerovníku, ktorý nás z cesty naviguje na serpentíny vedúce do sedla Passo Posporcora, chodník má označenie číslo 408. Cesta do sedla nekonečnými serpentínami v lese nám zaberie asi jeden a pol hodiny a ocitáme sa v stále zalesnenom sedle. Odtiaľto sa dá pokračovať viacerými smermi, no my sa držíme plánu a stúpame posledné metre ku nástupu na zabezpečenú cestu. Po ďalších dvadsiatich minútach sa už pri nástupe na ferratu navliekame do výstroje a obdivujeme krásne výhľady na Tofany a Cortinu D´Ampezzo. Výstup môže začať, púšťame pred seba ešte zjavne rýchlejšiu skupinku a zahajujeme výstup. Už prvé metre naznačujú, že sa skutočne jedná o mierne náročnejšiu feratu, ale postupujeme isto a bez problémov. Cesta vedie komínom do krátkeho a exponovaného traverzu a skalných stupňoch až na rozložitú plošinu pod vrcholom. Stredná a horná časť zaistenej cesty je veľmi atraktívna, ktorá je pomerne exponovaná a vzdušná, no na druhej strane kvalitne zaistená. Zo skalnej hrany sa smerom dolu rútia strmé skalné steny, radšej teda sledujeme výhľady do okolia. Ferratu končíme na spomínanej plošine pod vrcholovou skalnou kopou, na vrchol je ešte treba prekonať úsek cez kosodrevinu na plošine a niekoľko kramlí skalnými stupňami na samotný vrchol Col Rosá. Fotíme sa na vrchole, kocháme sa nádhernými výhľadmi na okolité vrcholy a doprajeme si aj výdatné občerstvenie. Vrásky na tvári mi robia kopiace sa čierne mračná na okolitých kopcoch. Na vrchole sme už strávili dosť času a poberáme sa teda na zostup. Kúsok pod vrcholom nám dokonca aj na minútku zasnežilo a od vrchole Hohe Geisl sa ozýva prvé hromobitie. Zrýchľujeme krok, aby nás prípadná búrka nechytila na vrchole, naštastie sa však stočila opačným smerom a s úľavou si vydychujem , že sme nedostali malú príučku.

Samotný zostup je dosť nepríjemný, rovnako ako výstup totiž vedie nekonečnými serpentínami a v dolnej časti tieto vedú cez nepríjemné strmé suťovisko. Keď sa konečne dostaneme na vozovú cestu vedúcu ku kempingu Olimpia, naše kolená sú už dostatočne vytrasené. V údolí Val Fiorenza je poriadne široké riečisko, ktoré odvádza vodu z topiacich sa snehov, teraz je však vody podstatne menej a nedá nám, aby sme sa po naplavených štrkoch neprešli ku nádherne modrej riave, ktorá tečie smerom na Cortinu. Dávame si tu krátku pauzu po náročnejšom zostupe a vydávame sa smerom na kemping kam prichádzame asi po polhodinke chôdze. Nakladáme sa do áut a smerujeme na Cortinu, kde si chceme pochutnať na talianskej pizzi. Osud však chcel aby sme dorazili v hodinách siesty a tak sme len prehltli nazbierané slinky a vydávame sa naspäť na ubytovanie, keďže sa nám nechce čakať. Ešte sme to po ceste skúsili s pizzou na iných miestach, no zistili sme, že v tento deň nám asi nie je súdená, takže nám muselo stačiť orosené miestne pivko Forst.