Kréta – kaňon Samaria

Autor: Igor Paško

Ak sa chystáte na dovolenku na grécky ostrov Kréta, a ak máte v batožine so sebou tenisky a ak pri chôdzi nepotrebujete barlu, tak neváhajte ani na chvíľu nad účasťou na fakultatívnom výlete (cestovka ho určite má v ponuke) do kaňonu Samaria. Tento výlet totižto naplní všetky vaše turisticky lačné zmysly.

Keď som sa minulé leto dostal na dovolenku na Krétu, musím priznať, že to nebol môj nápad a, nech mi Gréci láskavo odpustia, nejako extra sa mi tam nepáčilo. Bývali sme na východ od Heraklionu, v mestečku Malia. Kréta na mňa zapôsobila ako vyprahnutá krajina, Malia bol taký „slíž“, ktorému chýbala nábrežná promenáda a bolo pre mňa šokom, že v 21. storočí žiadajú Kréťania nehádzať toaletný papier do misy, a teda do kanalizácie. (Neviem ako toto žiadajú od hostí v 5-hviezdičkových hoteloch, my sme boli v 3-hviezdičkovom a mali sme to napísané v kúpeľni. Samozrejme, že sme riskovali a splachovali sme po 3 papierikoch :-). Nevytopilo nás...)

O prírodnom skvoste Kréty, Samárii, som mal veľmi kusé informácie a priznám sa, dvakrát ma to tam veľmi neťahalo. Avšak predstava 7-denného rituálu bez akejkoľvek zmeny mi tiež nebola po chuti. Pri sedení s delegátkou som pohovoril o tomto výlete a napriek pre mňa sprvoti negatívami prevažujúcom tipe na výlet som sa rozhodol, že zaplatím. Cestovka pýtala 66 eúr za osobu plus potom na výlete ešte asi 5,50 eúr za prepravu loďou. Totižto atypickosťou tejto rokliny je to, že výlet začínate vo vysokohorskom prostredí, kde vás vysadí autobus (požičaným autom to nemá zmysel!!!) a po prejdení rokliny sa ocitnente v osade pri mori, z ktorej niet suchozemskej komunikácie do inej osady. K dopravnej tepne (či skôr cievke), kde vás bude čakať váš autobus, ktorý nutne musí prejsť z miesta výsadky do bodu nástupu, vás prepraví jedine loď. Preto onen poplatok, ktorý neviem prečo cestovka nemala započítaný hneď v ponukovej cene výletu, keďže je to nevyhnutnosť.

Čo som sa o Samarii dozvedel bolo to, že je to najdlhší európsky kaňon. Z náhornej vrchoviny Lefka ori, čo znamená Biele vrchy, je to k moru približne 18 kilometrov. Samozrejme, posledné 4 km už však nejdete v kaňone, takže kaňonu sa vraj ráta len necelých 14 kilometrov. Na tejto 18 kilometrovej trase pôjdete neustále dole a dole a dole kopcom. Azda len 2 kratučké miesta sú také, že idete po pol minútke aj hore kopcom. Túru začínate v mierne chladnejšom vysokohorskom prostredí okolo 1230 mnm a po prejdení všetkých kilometrov skončíte v horúcom subtropickom prostredí na brehu mora, čiže vo výške 0 mnm. Ak je hlásené dobré počasie (aspoň polooblačno), určite vám v letnej sezóne (máj-september) bude stačiť tričko a kraťase. A nevyhnutne tenisky, predsa len povrch je v hornej časti kamienkový až sprašový. V prostriedku je les s plazivými koreňmi a turistickým megaruchom vyleštenými kameňmi, no a dolu sú to malé štrkové riečne kamienky. Pár odvážlivcov som síce zazrel aj v sandáloch, ale určite si zarobíte na otlaky a na neustále „tancovanie“ nôh v nesprávne nohu držiacej obuvi. Zo sebou som si vzal okrem kamery a fotoaparátu do malej brašne ešte po dva malé chlebíky so šunkou, syrom (v hoteli bol zákaz brať si z raňajok...ale tak toto bolo predsa len niečo extra, najmä, ak som chleby masloval o štvrť na päť ráno!), napolitánky a čokoládky. Na odporúčanie som si so sebou vzal pollitrovú fľašku. Jedno veľké plus rokliny Samaria je, že na 6 miestach nepravidelne pramení zo skál pitná voda, takže starostlivosť o pitný režim v podobe pribalenej plastovej dvojlitrovky odpadá. Dokonca by som povedal, že ani fľašu vám nie je treba. Pramene sú relatívne dobre odstupňované a ak sa nebojíte piť z rúk (prečo aj?), naozaj tých 6 prameňov stačí. Fľaša sa však zíde na cestu tam a späť, ak sa neveziete práve do najbližšieho letoviska na severnej strane Kréty – Chánie. Ja som to mal z/do Malie tak na 7 hodín cesty jedným smerom...(to bol hlavný mínus pri rozhodovaní spolu s dôsledkami, a to, že vstávať bolo nutné o štvrtej ráno a príchod bol tesne po polnoci. Ale som rád, že pri rozhodovaní sa všetky moje mínusy „vykrátili“ a ja som predsa len šiel.)

No a ako vám sprostredkovať turistický zážitok?

Ten začal už v autobuse, keď sme sa začali vlniť v serpentínach. Výhľad z okna vďaka spomínanej vyprahnutosti Kréty bol nádherný – pod modrým nebom sa mihali pestré farby zelených porastov, sivých ciest, bielych usadlostí s oranžovými strechami, kde-tu nejaký farebný krík, kvet. Vyššie to už bolo najmä tmavozelené a sivé: ihličnany a kamene. Vysadili nás na náhornej plošine Omalos, naokolo pár nízkych kamenných stavieb – toalety, suveníry, občerstvenie, povyše akási ubytovňa...dve? Vyhliadka na vysokohorskú krásu a pod ňou zráz, po ktorom sa v serpentínach zostupovalo dolu do hrdla kaňonu a kde scénu dotvárali hnedé drevené guľatiny slúžiace ako zábradlie, či ohrada, v ktorej sa môžete bezpečne pohybovať. Oproti a vpravo nad vami sa týčia sivé štíty hôr, človek si povie sťaby v Tatrách a je to tak. Ranný opar v slnečných lúčoch sa niekoľko sto metrov podo mnou menil v záchvevoch vánku a ja som striedal kameru s foťákom a už tam hore som vedel, že budem beznádejne posledným človekom našej autobusovej výpravy. Inak – bohviečím to bolo, ale mali sme šťastie. Bol nádherný a teplý deň, september a v tomto období tu býva vraj hlava na hlave, prakticky had z ľudí, čo sa vlní dolu. A v onen deň? Pokoj, sem-tam prefrčia dolu nejakí Francúzi (asi majú takô podobnô i doma, že sa ani nezastavujú...) a inak ticho a samota. Vďaka tomu som vychutnal Samariu ako sa len vychutnať dá.

V hornej časti to bol ozón, čo bolo dominantnou fragranciou vzduchu. Trochu nižšie vôňa nádherných stromov – cyprusov. Juuj, tie voňaliiii!!! Ešte nižšie borovice so smrekmi...keď prefrčali Francúzi, bolo cítiť aj neodolateľný Eclat d´Arpage, môj obľúbený...teda...na žene, na žene!! :-) Čiže oči dostali svoje v malebnej kombinácii farieb stromov, sivého i oranžového kamenia, modrastého vzduchu, žltých vysušených kríkov a bodliačia, drobných kvietkov, uši svoje zas v podobe úžasného pokojného ticha no a chuť vtedy, keď som ochutnal prameň horskej vody (dostať ju na celej Kréte balenú do fliaš ako Samaria – stolová voda). Studená, čistá, osviežujúca. Je len jeden úsek, ktorý je na ceste dlhší bez vody, no ale ak ste si dopriali pri predchádzajúcich prameňoch aspoň po 3 deci vody, ani v sparnom dni by ste nemali mať problémy so smädom...nieto ešte s dehydratáciou. Pramene sú dobre značené, nemôžete ich minúť, podobne ako nemôžete nejako zablúdiť v tejto rokline. V celom úseku 18-tich kilometrov je len jedno stanovisko, kde by azda vedeli ošetriť elementárne poranenie, preto si vás služba pri vstupe i výstupe počíta a na konci vám zoberú lístok, aby tak vedeli, či náhodou nemajú kdesi v rokline stratenú dušu...skôr teda nejakú odpadnutú, či zranenú. Na trase je okrem 6-tich prameňov vody aj kamenný kostolík Agios Nicholaios a zaniknutá osada Samaria (ruiny domov, kostolíka, most ponad koryto rieky). Tu práve pobýva pár domácich – služba a spolu s nimi aj pár zdomácnelých endemitov, kôz kri-kri. Ak máte obrovské šťastie, tak môžete zazrieť tieto veľmi plaché zvery aj na inom mieste v rokline. Koza kri-kri je zvyčajne hrdzavo-hnedej farby a celým chrbtom sa jej tiahne čierny pás srsti a údajne sa nikde inde nevyskytuje. Keď som prešiel roklinu Samaria, a mal by som žiť na Kréte – presne chápem tie kozy, prečo žijú iba tam :-).

Po prechode strednej časti, zhruba za osadou Samaria (odvodené od Svätá Mária) sa dostávate do skutočnej rokliny, kde idete po dne kaňonu (keď som tam bol, nebolo skoro vôbec vody) a zľava-sprava máte kolmé vari poldruha stometrové skalné steny. Kde-tu rastie borovica, či už dolu, či zakliesnená v stene, sem-tam preletí dáka lastovička a inak pokoj, ktorý občas preruší jemný pukot uvoľňujúcej sa skalky...alebo aj balvanu. Naozaj, asi 2x sa mi stalo, že neďaleko mňa padali drobné kamienky. Zvetrávanie je dosť silné. Naviac, ak vyvrátite zrak hore...na niektorých miestach ani nie je treba...zbadáte okrem výdlabkov po vypadaných skalách neskutočné krútenie hornín v priereze. Geologické srdce musí plesať, roklina je sťaby otvorená učebnica, presne vidieť, ako tiekla vychŕlená láva s prímesou železa (sýto oranžové steny).

Kdesi na konci tejto roklinovej fáze kaňonu Samaria sa nachádza jej najužšie miesto – ani nie 3 metrový priechod na šírku. Volá sa to tu Železné vráta a naozaj – nechýba veľa aby ste sa pri rozpažení dotkli oboch strmých stien. A potom je to aj vzpruha pre dušu po vyše 13 -tich kilometroch chôdze: už len čosi vyše hodiny chôdze...a sme v cieli!!! :-) Ešte jedna takmer opustená usadlosť a už vidíte more! Líbyjské. Je také tmavomodrejšie...darmo, Muammar vraj doň prilieva atrament... Pri mori dedinka Agia Roumeli, kde sa dá najesť-napiť, dať si kávu a hlavne počkať na loď, ktorá vás vezme do 2. dedinky pri mori (prvá dedinka je takisto bez cestného spojenia so svetom). Tam miernym briežkom hore na parkovisko, kde vás čaká autobus a nasledovala úmorná cesta späť (Na začiatku hrozná preto, lebo v dlhom úseku sa cesta opravovala, šli sme po utlačenom kamenistom povrchu, priemerná rýchlosť počas asi 45-tich minút bola kdesi okolo 40-tky.)

Zrátané, podčiarknuté: na Krétu, ak sa vrátim, bude to len kvôli Samarii. Ten takmer 8-hodinový pochod dolu (fotil som, filmoval, VYCHUTNÁVAL...keď to chcete odkráčať, stihnete aj za 5 hodín) sa mi vryl pomerne hlboko do pamäte a keď si ho v nej opätovne premietam, zisťujem, že sa usmievam a je mi dobre pri srdci. Idem si dať veľký pohár červeného vína, k tomu dobrý odležaný kozí syr a jednu malú aromatickú cigarilku...

Užitočné informácie

Štart:
náhorné plateau Omalos, 1225 mnm
Cieľ:
Agia Roumeli, 5 mnm, Líbyjské more
Doprava:
na výlet musíte s cestovkou – nevraciate sa do východzieho miesta!!
Trasa:
16-18 km neustále dolu (informácie o dĺžke rokliny sa rôznia)
Čas:
ak sa kocháte a fotíte, počítajte s cca 7 hodinami, v každom prípade ide o celodenný výlet
Voda:
na trase je nepravidelne, no vhodne odstupňovaných 6 prameňov pitnej vody. Postačí vám naozaj aj 0,33 l fľaša
Mapa:
priamo v rokline vám netreba nič, cesta nie je značená, lebo je len jediná
Občerstvenie:
výlučne vlastné

Ak sa Ti článok páči, pošli link kamarátom

Salamander Trail Camp

Salamander Trail Camp je bežecký kemp nielen pre trail bežcov. Svoje vedomosti nám odovzdá skúsený trailový bežec Marian Kamendy. V nádhernom prostredí Štiavnických vrchov si ukážeme techniku behu, budeme sa venovať aktívnej regenerácii, silovému tréningu či nácviku agility. Ubytovanie je zabezpečené v novom penzióné Antošíkov majer, ktorý leží na samote, uprostred prírody a poskytne nám skvelé zázemie na tréning, ale i duševný relax.
Salamander Trail Camp
Facebook profil
Instagram profil