Autor: Martin Kiripolský

DOLINA RYBIEGO POTOKU A DOLINA ROZTOKI

Asi najznámejšia tatranská dolina z poľskej strany Tatier s rozlohou 11,5 km2 a dĺžkou 5,5 km. Nachádza sa v nej najväčšie tatranské pleso Morskie oko (34,93 ha, hĺbka 50,8m v nadmorskej výške 1395 mnm) s chatou. Cesta na dolinu začína v Palenici Bielczanskej (možnosť parkovania aj na Lysej Poľane – lacnejšie, ale kúsok ďalej). Tu sa nachádza pomerne veľké záchytné parkovisko pre davy turistov, korý na pleso a chatu chodia denne. Parkovné je 20 PLN (sú ochotný zobrať aj EUR). Nasleduje, jako všade v PL Tatrách rampa a platenie poplatku za vstup do TPN (4,5 PLN). Je lepšie si privstať a vyhnúť sa návalu na parkovisku a na chodníkoch. Po zaplatení míňame konské povozy, ktoré premávajú až takmer na chatu. Cesta je asfaltová, takže sa dá zvládnuť aj v ľahšej obuvi. Celkovo to je z parkoviska až na chatu 9,9 km. Na chádza sa tu náučný chodník s peknými drevenými tabuľami s čriepkami ekológie a histórie uzémia, v ktorom sa práve nachádzate. Veľmi pekným prírodným výtvorom sú Wodogrzmoty Mickiewicza – vodopády, presný preklad „vodohrmoty” pre zvuk aký vydáva nimi pretekajúca voda potoka Roztoki s niekoľkými kaskádami (3-10m). Ten sa vlieva do Bielej vody, ktorá tvorí hranicu medzi Slovenskom a Poľskom. Za horárňou Wanta (pomenovanie podľa veľkých skalných blokov zanechaných ladovcom) cesta po chvíli opúšťa asfaltku pre konské povozy a prechádza upraveným chodníkom v lese aby sa opäť vrátila na asfalt. Toto sa zopakuje asi štyri krát . V pozadí už je vidieť Mengusovské štíty. Prechádzajúc lesom sa výhľad moc nemení až cesta prichádza na Włosienicu. Kedysi mali prístup autá až sem. Teraz sa tu otáčajú konské povozy. Ponad Market Turystyczny, cez les už vidieť Rysy a Mengusy. Po ľavici je vidieť Žabie oko a aj chatu pri Morskom Oku. Ďalej pokračujeme popri hladine plesa po červenej na Czarny staw pod Rysmi. Je položené 191 m nad Morksým Okom a vyteká z neho celkom pekný vodopád Czarnostawiańską Siklawą. Čierne sfarbenie plesa spôsobujú sinice Pleurocapsa polonica. Nad jazerom sa týči vrchol Mengusovskej Kazalnice. Kotol jazera je ohraničený hrebeňom Čierneho mengusovského štítu, Wolovým chrbáton, Rysami, Malými Rysami a Žabím hrebeňom s Horným Žabím štítom a Žabím mníchom až po Owcze Turniczki. Niekde tadiaľ vedie červená na vrchol hraničný vrchol Rysov z poľskej strany. My sa tu otáčame a vraciame sa k chate. Odtiaľ plánujeme po modrej prejsť do druhej doliny – Roztoki.

DOLINA ROZTOKI

Pri Žabom oku odbočujeme na modrú značku, ktorá traverzovite stúpa na chrbát Opaloneho rozdeľujúceho tieto dve doliny. Cesta vedúca kosodrevinou už nepatrí k takým frekventovaným ako na Morské oko. Medzi kosodrevinou prerastá jarabina aj limba. Po vystúpaní do pekného sedielka (pod Kepa 1683mnm) cesta nachvíľu traverzuje Opalony Wierch aby sme sa mohli nadýchnuť pred dosť prudkým usekom na Swistowu Czubu. Odtiaľ sú nádherné výhľady na dolinu Dolinu Pieciu stawów polskich. Mrholenie prešlo do lejaku a my utekáme do chaty pri plesách. Do Schroniska w Dolinie Pięciu Stawów Polskich prichádzame uplne premočení. Výta nás sympatická chata plná mokrých poliakov. Leží na dolnom okraji Przedneho stawu polskeho. Za ním je Wielki Staw Polski, ľadovcové jazero. Nachádza sa v nadmorskej výške 1 665 m v Doline piatich plies na úbočí Miedziane. Jazero má rozlohu 34,1 ha a je teda druhé najväčšie a najdlhšie (998 m) v Tatrách. Dosahuje maximálnu hĺbky 79,3 m a je teda najhlbšie v Tatrách. Objem vody je 13 miliónov m³, čo je najviac zo všetkých tatranských jazier. Je napájané tromi potokmi. Vyteká z neho potok Roztoka s vodopádom Siklawa. Po usušení sa na chate a tradičnom Zurku sa vydávame po strmoklesajúcom čiernom chodníku, ktorý sa pripojí na zelenú značku v dolinke. Dá sa isť okružnou cestou po modrej a zelenej okolo spomínaného vodopádu, ktorého vodu vietor unáša do okolia (aj viac ako 50m). Nachádza sa tu lanovka, ktorou zásobujú chatu, hore na čele morény. Ďalej chodník pokračuje lesom a dvakrát prechádza cez potok. Drevené mostíky boli po zime v dosť úbohom stave. Chodník je nešťastne „dláždený“ kameňmi, kolmo smerujúcimi dohora. Po chvíli je chôdza po nich nepríjemná aj v pevných a vysokých topánkach. Popri Wodogrzmotoch Mickiewicza sa zelený chodník spája s červeným (od Morského oka) a záver tvorí už dobre známa asfaltka.

HALA GASIENICOWA, DOLINA JAWORZYNKA a GASIENICOWA

Je pol piatej ráno a na parkovisku pri mostíkoch niet nikoho. Balíme veci a chceme stúpať cestou Przewoznikow Tatranskych k začiatku žltej značky v Kuzniciach. Prifrčí taxík a už sa vezieme do Kuziniec, ušetrili sme minimálne pol hodiny. Vzhľadom na počasie nám to celkom pomohlo. Chcel 3 EUR/4osoby. Cez deň chodia kyvadlové autobusy, ináč je vjazd do tejto časti zakázaný. Je to celkom pochopyteľné, vedie odtiaľ lanovka na Kasprow wierch, tam chodia davy turistov a táto lokalita bez väčšej možnosti parkovania. A miestni si niečo privyrobia. Teraz stojíme před ťažkým rozhodnutím, ako sa najrýchlejšie a najľahšie dostať na Gasielnicowu halu. Vedú tam toťiž 2 cesty s rovnakým časovým údajom. Vyberáme si podľa udajov z internetu tú menej frekventovanú cez Jaworzynku. Cesta je spočiatku široká, vysypaná kameňom a vedie náherným údolím rovnomeného potoka Jaworzynka. Na obidvoch stanách cesty sú trávnaté poľany a vľavo skupina drevených stavieb s ľatkovou strechou v správe TPN. Tu sme sa na chvíľu zastavili v dobrej viere že prestane mrholiť. Aj na chvíľu prestalo a po „protidažďovej“ úprave zovňajšku sme pokračovali ďalej. Niekde vzadu v oblakoch sme len tušili tatranské končiare. Cesta sa stáča doprava a začína stúpať najskôr lesom a potom pomedzi kosodrevinu a nakoniec poľanou. Nie je v najlepšom stave, ale sú patrné pokusy o zabránenie zosuvom kameňov a pôdy. Prší, fúka studený vietor a stále viac pochybujem o úspešnosťi našeho dnešného programu. Po kolmejšom úseku zabezpečenom drevami, prichádzame k traverzu, ktorým sa opäť spojíme s modrou značkou. Odtiaľ cesta pokračuje cez sedlo medzi Kopami, kúsok rovno (Krolowa rowien). Je dláždená rovnomerne poukladanými kameňmi. A mierne sa zvažuje ku skupine budov. Nachádza sa tu Betlejemka – chata Polskeho zwiazku alpinizmu. Jedným z prvotných plánov bol aj nocľah v tejto sympatickej budove – no bolo plno a všeobecne je ťažké dohodnúť sa s PZA na ubytovaní nečlenov. Neďaleko je ešte niekoľko podobných stavísk ako v doline Jaworzynka a chata Instytutu Meteorologii i Gospodarki Wodnej = teda obdoba SHMU v PL. A konečne chata Murowaniec. Je to impozantná budova s metrovými kamennými múrmi. História osídlenia doliny (haly) siaha do dávnejších dôb. Prvými ľudmi tu boli patieri, ktorý tu cez leto pásli dobytok. Neskôr k nim pribudli geológovia a baníci, ale ťažba hematitu nebola rentabilná. História turistiky sa začala písať, keď Tovarižsvo Tatranské odkúpilo 1/10 doliny aj s dvoma šopami od rodiny Gasielnica (1890). Tak vznikla najskôr drevená útulňa a neskôr murovaná chata (1921-25). V súčasnosti patrí chata správe TPN. Prezeráme si staré fotografie na stenách…Je niečo pred siedmovu a v chate ešte vládne pokoj. Len niekoľko skupiniek podobného razenia práve rozkladá jedlo aby sa posilnilo pred ďaľším postupom. Jedáleň je už otvorená a bufet sa otvára až o 7:30. Pomaly sa schádzajú hostia z chaty. Po výdatných raňajkách rozoberáme meteorologickú situáciu a túry v okolí. Pôvodný zámer prejsť Orli Prť sa nám asi dnes nepodarí. Prší čím ďalej viac. Rozhodujeme sa pre zostup druhou trasou do Kuziniec. Po rázcestie so žltou značkou je chodník totožný s našou cestou výstupu. Potom pokračuje po hrebienku Skupniow uplaz, na vrch Boczan (z ktorého teraz už pre stromy nieje výhľad na Giewont) a lesom niekoľkými serpentínami po upravenej cestičke dole k riečke Bystra a Jaworzynka. Tu s úsmevom mýňame davy poliakov, ktorý čakajú v rade pred vstunou rampou do TPN. Popod lanovku prechádzame na asfaltku a dole do Kuziniec k autu.