Autor: Michal Uriča

Národný park Aigüestortes a Estany de St. Maurici

Národný park vyhlásený v roku 1955 sa nachádza na severozápadnom cípe Katalánska v samom srdci pohoria Pyreneje. Pokrýva územie 40 852 ha a samotný park s rozlohou 14 119 ha je rozdelený do dvoch častí: Sant Maurici - dostupná z Espotu a Aigüestortes - dostupná cez údolie Boí. Jednoznačnou dominantou parku je voda, ktorá je tu okrem vodných tokov a vodopádov zastúpená takmer 200 jazerami - plesami. Zvyšná rozloha 26 733 ha je ochranným pásmo, ktorého účelom je ochrana samotného parku pred rušivými vplyvmi okolia. Viac informácií na adrese www.parcsdecatalunya.net.

Náš krátky exkurz parkom

V národnom parku Estany de St. Maurici sme sa rozhodli zastaviť počas našej tohtoročnej dovolenky v Španielsku, kedy sme prenajatým autom brázdili cesty od Barcelony až po San Sebastián. Z Barcelony sme sa vybrali do Solsony, navštívili sme Andorský daňový raj a naša ďalšia cesta do Baskicka viedla blízko parku, takže sme nad jeho návštevou ani na chvíľu neváhali. Našou základňou sa stala dedinka Espot. Po oddychu v krásnom kempe v Espote sme sa prebudili do nerozhodného rána s nevyspytateľnou predpoveďou počasia. V informačnej kancelárií nás upozorňovali na možné žrážky v poobedňajších hodinách, no napriek tomu sme sa rozhodli v rámci našich časových možností aspoň pre krýtky trek.

Keďže do parku samotného je z Espotu veľmi dlhý prístup, využíva sa tu doprava 4x4 taxíkom Range Rover. Vyviezť sa môžete pekne ďaleko aj aj dosť vysoko - až do výšky 2380 mnm na chatu Refugi d´Amitges. Pre nás je to však dosť drahý špás a naviac sme sa do parku neprišli vyvážať ako drvivá väčšina tých, ktorí sa taxíkom vyvezú až hore a potom aj zvezú dolu. S ďalšou skupinkou práve takýchto "turistov" nastupujeme do taxíku a začíname cestu. Taxikárka sa s nami ani s autom príliš nemazná a po úzkej asfaltke sa rúti zúrivo vpred. Z Espotu, ktorý leží vo výške asi 1320 mnm sa dostávame k prvej zastávke - vstup do národného parku. Ten leží vo výške 1650 mnm a každý pasažier v aute tu obdrží mapku a inštrukcie o tom, ako sa v parku správať. Naviac dostávame i igelitové vrecko na odpadky, čo mi nedá zamyslieť sa nad tým, prečo niečo podobné nemôže fungovať aj u nás.

Za vstupom do parku cesta mierne stráca na kvalite a začína sa krútiť v serpentínach, no nasadenie vodičky sa nezmenšuje. Naštastie čoskoro vystupujeme, pretože vysadáme už na prvej štácií, čo naši spolucestujúci "turisti" zjavne nechápu. Miesto kde sme vystúpili je Ermita de St. Maurici a nachádza sa kúsok pod nádherným jazere Estany de St. Maurici. Prvé pohľady po vystúpení z taxíku nás obrali o slová a s otvorenými ústami sledujeme nádhernú scenériu jazera a skalnaté vrcholy, ktoré ho obklopujú. Keď sa trochu spamätáme pokračujeme po brehu jazera smerom ku vodopádom Cascada de Ratera. Cesta vedie cez riedky ihličnatý les a pomedzi napadané veľké balvany. Už čoskoro počujeme dunenie mohutného vodopádu, a po ďalších zdolaných metroch sa dostávame ku jeho dolnej časti. Nad nami v kaskádach padá masa vody a pohľad na vodopád je úchvatný. Zase sa kocháme a fotíme scenérie jazera a vodopádov. Nasýtení pokračujeme v pochode, tentokrát začíname stúpať nahor v strmom teréne popri vodopáde. Pri jeho vrchole sa dostávame opäť na cestu, kadiaľ premávajú taxíky na Refugi d´Amitges a cesta samotná tu už predstavuje len vyjazdenú hlinito balvanitú trať, kde džípy Range Rover dokazujú svoje kvality. Z okienok niekoľkých taxíkov, ktoré nás míňajú na nás kukajú prekvapené tváre, peších turistov sa tu veľa nenachádza... To už prichádzame ku ďalšiemu jazeru - Estany de Ratera a opäť obdivujeme jeho krásy. Ohúrení jazerom si až po chvíli všímame nádherné vodopády padajúce v masíve nad jazerom.

Prechádzame pozdĺž jazera a na turistickej križovatke sa vyberáme smerom na Mirador de St. Maurici. Cesta mierne stúpa po čoraz užšom chodníčku v strmom svahu masívu, ktorý traverzujeme. Sme už mimo pásma lesného porastu a tak si vychutnávame výhľady do okolia. Po chvíli prichádzame na miesto, ktoré sa nazýva Mirador - v preklade vyhliadka. Svoje trefné pomenovanie si bezpochyby zaslúži, veď je odtiaľto prekrásny výhľad na jazero Estany de St. Maurici a hory, ktoré ho medzi sebou tesne zovierajú. Pokračujeme ďalej v traverze a prichádzame na ďalšiu križovatku ciest. Jedna smeruje nadol na Refugi E. Mallafré a druhá nahor ku vrcholu Portarró. Pôvodne sme mali v úmysle na tento vrchol vystúpiť, avšak časovo nám to nevychádza. Vyberáme sa aspoň kúsok smerom nahor a obhliadame si potenciálny výstup. Definitívne to však vzdávame a zahajujeme cestu nadol. Dostávame sa späť do lesa a po kamenistom chodníku pomaly klesáme. Prechádzame niekoľko menších vodopádov na potôčikoch, ktoré stekajú z kopcov do jazera po nami. Na niekoľkých miestach sa nám odkrývajú i výhľady na vrchol Pic Bassiero (2900 mnm), na ktorý pred dvoma rokmi vystúpila moja priateľka. Prichádzame na horskú chatu Refugi E. Mallafré, kde si doprajeme krátky odpočinok. Odtiaľto je to už potom kúsok naspäť ku jazeru, kde sa posilňujeme občerstvením z našich batohov. Čaká nás totiž dlhý zostup do Espotu, ktorý sme si rána na ceste nahor uľahčili použitím taxíku. Zostup je nesmerne zdĺhavý a nezáživný, vedie lesom a takmer kopíruje cestu, po ktorej premávajú taxíky. Neskôr už na cestu vychádzame aj my a privádza nás unavených do Espotu. Jediná vec, ktorá ma počas zostupu zaujala, boli bezbariérové úseky pre invalidov, ktoré sú vkusne zasadené do prostredia a svojim prírodným vyhotovením sem chodníky z dreva bez problémov zapadajú.

Po našej prechádzke sa ešte v ten istý deň presúvame ďalej, hoci by sme v tomto parku vedeli stráviť aj podstatne viac času.