Autor: Michal Uriča

Po výstupe na Königswarte sme sa rozhodli opäť navštíviť blízke Rakúsko. Konkrétne sme si vybrali okolie mestečka Hainburg an der Donau, nad ktorým sa vypína zrúcanina hradu a o niečo ďalej je možné vystúpiť na vrchol kopca Hundsheimer Berg. Na internete som pátral po možnostiach výstupu na tento kopec, no z toho čo som našiel som príliš múdry nebol. Skôr mi to pripadalo tak, že nakoniec blúdením každý na vrchol vyšiel (i keď som čítal i príbeh o zablúdení a úspechu až pri druhom pokuse). Rakúsku mapu sme nemali, no poslúžil i turistický atlas SCHOCart, ktorý našťastie ešte obsahuje aj túto oblasť, hoci bez naznačených turistických trás.

Tak sme na obed sadli do auta a vybrali sa smerom na Hainburg. Po príchode do mesta sme hľadali miesto, kde zaparkovať, čo sa nakoniec ukázalo ako veľmi jednoduchá záležitosť. Na prvej svetelnej križovatke pri Penny Markte je potrebné zabočiť vľavo smerom na Ungartor (Maďarskú bránu) a ešte pre ňou opäť vľavo na neplatené parkovisko. Hneď na parkovisku nájdete smerovník na hrad a naviac i peknú tabuľu s orientačným plánom mesta.

Podľa smerovníka sme sa teda vybrali popri mestskom opevnení na hrad. Príjemné stúpanie nás doviedlo z asfaltky do lesa, kde smerovníky opäť ukazujú cestu. Začíname stúpať po úzkom chodníku, ktorý sa v serpentínach krúti okolo hradného kopca. Na viacerých miestach je možnosť odpočinku na udržiavaných a čistých lavičkách, a to i s príjemným výhľadom na staré mesto či Dunaj. Nakoniec prichádzame pod hrad, prechádzame okolo brány vonkajšieho opevnenia a smerujeme ešte pár metrov nahor už po spevnenej ceste. Tesne pod druhou bránou je pekná vyhliadka i s panelom, ktorý vysvetľuje, čo môžete vidieť. Hainburg, Dunaj, neďaleký kopec Braunsberg... Vstupujeme do hradu (zdarma) a hneď mi je jasné, že aj v zrúcaninách je medzi Slovenskom a Rakúskom rozdiel. Pokosená tráva, opravené múry, lavičky na posedenie, slza sa mi natlačila do oka, keď som si spomenul na rozpadávajúci sa Považský hrad pri rodnej Považskej Bystrici. Hradné bralo má nadmorskú výšku „len“ 291 metrov nad morom, no poskytuje nádherné výhľady. Z vyhliadky na jednej strane pozorujeme Bratislavu, na druhej strane obzeráme náš cieľ – zalesnený, 481 metrov vysoký Hundsheimer Berg.

Z hradu zostupujeme cez už spomínanú bránu vonkajšieho opevnenia, smerom ku Sportplatzu – futbalovému štadiónu, ktorý sa jednoducho nedá prehliadnuť. Štadión obchádzame z pravej strany a hneď za ním odbočujeme vľavo. Kráčame po ulici Hummelstrasse, z ktorej odbočujeme do jednej z uličiek vľavo pod les. Nachádzame vyústenie uličky do lesa a pokračujeme ďalej po lesnej ceste. Tá sa čoskoro začína rozdvojovať a my premýšľame kadiaľ sa vybrať ďalej. Nakoniec volíme smer vpravo, kam mierne stúpa pomerne široká lesná cesta. Značka žiadna, dookola hustý porast, veríme však v úspech a v to, že sme zvolili správny smer... Po čase prichádzame na rázcestie, kde naša cesta smeruje nadol, no je tu odbočka vľavo, ktorá má dokonca i farebné označenie – žlté. Odbočujeme teda vľavo a chodník sa o chvíľu začína kľukatiť v serpentínach. Občas sa objaví aj značka, nemáme ju však s čím konfrontovať a tak spoliehame na to, že nás dovedie na vrchol. Prichádzame na ďalšiu križovatku, či skôr spleť chodníčkov, ktoré na náš pripájajú zdola. Stále sa ho držíme a vychádzame na lúku s pekným výhľadom na Národný park Donauauen – vyzerá to dobre, sme na vyhliadke (Ausblick), o ktorej som čítal v niektorom z článkov na internete. Chodníčky sa tu jednotia a ďalej už pokračuje len jeden. Smeruje cez lúku, do lesa, kde veľmi mierne stúpa. Prichádzame na ďalšiu križovatku chodníkov, konečne označenú. Jeden zo smerovníkov ukazuje na Gipfel, a to už vieme, že sme trafili správne. Prekonávame krátky strmší výšvih a s lesa vychádzame na vrcholový hrebeň – pomerne rozľahlú lúku. Kráčame ešte snáď dvesto metrov a v lesíku po ľavej strane sa vynára malá chatka. Prichádzame k nej, je tu pomerne rušno a počuť najmä detský krik. Okolo chatky sa zabáva skupinka detí a starší pán sa ochotne pýta či máme chuť občerstviť sa. Nemáme však pri sebe žiadne euro, takže sa musíme spoľahnúť len na vlastné občerstvenie. Chvíľu sa túlame okolo chatky , oddychujeme na lavičke a kocháme sa výhľadmi do okolia. Škoda, že obloha je zatiahnutá a dážď doslova visí na vlásku. Ďalej už teda nepokračujeme, i keď by sa určite túra dala po hrebeni pekne natiahnuť. Vraciame sa tou istou cestou späť až ku výhľadu. Tu sa napájame na spleť chodníkov prudko klesajúcich v strmom teréne a nakoniec vychádzame do jednej z uličiek rodinných domov – kus nižšie pod futbalovým štadiónom. Cez staré mesto sa vraciame ku zaparkovanému autu a s prvými kvapkami dažďa opúšťame Hainburg. Opäť sa nám potvrdilo, že i malé vŕšky u susedov v Rakúsku dokážu prekvapiť a poskytnúť príjemný zážitok.