Autor: Michal Uriča

Pre veľký úspech nášho trojkráľového skialpového výletu na Stuhleck sme si s Radom naplánovali repete na Hochkare. Môj zlomený palec z poslednej epizódy sa už ako tak zahojil, takže nám nič nestojí v ceste. V stredu berieme dovolenku a o siedmej ráno už smerujeme z Bratislavy na rakúsky Hochkar. Počas cesty rozoberáme čo sa udialo v práci a doma od nášho posledného stretnutia a o necelé tri hodiny sme v cieli. Na mýtnici platíme na osobu vstup 4 EUR a po úzkej a kľukatej Hochkar Alpenstraße sa dostávame do nadmorskej výšky cca 1400 metrov nad morom, kde definitívne parkujeme. V priebehu týždňa nie je s parkovaním problém, takže auto zastavujeme blízko pri zjazdovke. Slniečko hreje, na oblohe je natiahnutý plech, začínam ľutovať, že som zabudol doma krém...

Bez zbytočného otáľania sa prezliekame, obúvame lyžiarky, lepíme pásy a stojíme na snehu. Okolo destského vleku stúpame cez červenú deviatku ku modrej dvojke. Rozhodujeme sa, že si najskôr vyšliapneme na 1782 metrov vysoký Leckerplan. Najskôr zvažujeme trasu 9a, ale tá je na náš vkus príliš strmá a aj zľadovatelá. Pokračujeme teda ďalej okrajom dvojky a na Leckerplan sa vyberáme po štvorke. Fučíme pomaly do kopca a v teplom slnečnom počasí zhadzujeme posledné nepotrebné kusy oblečenia. Využívame pauzu na fotenie a výhľady. Krásne sa nám ukazuje blízky Häsing a kúsok za ním aj samotný Hochkar, kvôli ktorému sme sem prišli.

Vystúpame ku vrcholovej stanici Leckerplan, ale pokračujeme ďalej na vrchol, ktorý leží o niečo ďalej. Zhupneme sa cez plató pod vrcholom a cez vyfúkaný svah s trčiacimi kameňmi a konármi stúpame na vrcholový hrebienok. Na ňom je celkom slušný prevej a tak len opatrne nazeráme na priepasť pod nami. Veru z opačnej strany je kopec omnoho strmší. Ale v krásnom počasí to stojí zato, odstrojujeme lyže a kocháme sa. Dopĺňame tekutiny a energiu a opatrne sa pomedzi trčiace šutre spúšťame späť na zjazdovku. Po modrej štyri áčke schádzame na do širokého kotla medzi Leckeplanom a Häsingom.

Pásy putujú naspäť na lyže a pokračujeme v šliapaní. Strmákom na Häsing sa nám zase nechce, je to samý ľad a tak volíme ľahšiu variantu po modrej spojnici číslo tri. Je to veľmi príjemný traverzík, v protismere sa okolo nás nenútene šmýkajú lyžiari. Na konci trojky sa dá odbočiť na miernejšiu päť béčku na Häsing, ale nás láka Hochkar a tak pokračujeme po jednotke. Onedlho z nej odbočujeme vľavo na neupravený terén smerom ku stavbe, ktorú považujeme za meteorologickú stanicu, ale či je tak, naozaj neviem. Tu opäť vidíme, ako vyzerajú tieto kopce z opačnej strany. Stojíme na tenkom hrebienku a pod nami strmá prázdnota... Po hrebienku pokračujeme ku chate Geischlägerhaus, kde sa ale nezastajume a pokračujeme ďalej. Malé zhupnutie a preliezame zábranu pri vrcholovej stanici lanovky. Dostávame sa opäť do voľného terénu. Mierne klesáme a opäť začíname stúpať vo vrcholovej časti Hochkaru. Netrvá to dlho a sme na vrchole pri kovovom kríži vo výške 1808 metrov. Foťáky cvakajú ako v rukách japonských turistov. Z batohu sa vyťahujú musli tyčinky, sušené ovocie a čokoláda. Všetko zapíjame teplým čajíkom z termosky.

Oddýchnutí sa vraciame naspäť na chatu, kde dopĺňame energiu gulášovou polievkou a boloňskými špagetami. Slniečko svieti, panuje tu veľká pohodička. Čaká nás už len zjazd ku parkovisku. Keďže ja nie som zatiaľ veľký lyžiarsky preborník, zostupujeme po zjazdovke. Na rozdiel od posledného spoločného zjazdu na Stuhlecku sa to zaobišlo bez ujmy na zdraví a tak sa zdravo unavení môžeme pobrať na spiatočnú cestu domov. Dnes to naozaj stálo za to, na Hochkare som bol po prvý krát a svojou krásou ma veľmi prekvapil.