Stuhleck na tuleních pásoch

Autor: Michal Uriča

Sviatok Troch kráľov ukázal, že sa bude dať uskutočniť malý výlet do Rakúska. Zlanáril som Rada na skialpovú rýchlovku a ten nelenil, dohoda bola na svete. Dohodli sme sa na výstupe na neďaleký rakúsky kopec Stuhleck. Na stránkach bergfex.com a stuhleck.com kontrolujeme počasie a okrem iného sa dozvedáme, že Stuhleck, vysoký 1 783 metrov, bol prvým rakúskym vrcholom zdolaným na lyžiach a to v roku 1891. Ráno o 7.00 nakladáme výbavičku do auta a smerujeme po diaľnici na Spittal am Semmering. O necelé dve hodinky sme pod zjazdovkou a auto nechávame na parkovisku číslo 4. Obliekame sa, vyťahujeme lyže, lepíme pásy a sme pripravení vyraziť.

Je poriadna kosa, teplomer v aute ukazuje mínus 12 stupňov. Už aby sa slniečko predralo aj dolu do údolia, okolité vrcholky sa už kúpu v jeho lúčoch. Nateraz sa nám treba zahriať aspoň pohybom. Stúpame pravým okrajom červenej zjazdovky 3. Hneď nad parkoviskom je strmšie krátke stúpanie a za ním nasleduje pohodový úsek. Lyžiari si to okolo nás mastia do cieľa, my po vlastných naberáme výškové metre. Svah sa stáča vpravo a opäť stúpame. Tu sa dá pokračovať buď po ľave strane svahu, alebo po pravej. My sa držíme stále vpravo. Hoci je táto cesta o málo dlhšia, na druhej strane je však o niečo menej strmá. Pri odbočke modrej deviatky už sme na slniečku a prvé kusy oblečenia putujú do batohov. Pred nami je azda najdlhšie súvislé stúpanie. Terén je zľadovatelý a v najstrmších úsekoch to Radove pásy neustoja, nasleduje zošmyknutie a strata pár metrov. Rado volí ľahšiu cestu a najnepríjemnejší úsek prekonáva napešo s lyžami na pleciach.

Na mieste, kde sa trojka zjazdovka štiepi v tvare ypsilonu sa presúvame na vľavo, stúpanie je podstatne pohodovejšie. Prichádzame ku vrcholovej stanici štvrosedačky Promibahn. Sme vo výške 1 330 metrov nad morom, vystúpali sme už cez 500 výškových metrov. Po modrej jednotke šliapeme ďalej, pred Meteo stanicou je celkom tuhé stúpanie, ale zvládame. Ďalšie pokračovanie ku chate a reštaurácii Schwaigerhütte je zase voľnejšie. Nezastavujeme sa tu, zaslúžená Gulaschsuppe má prísť až na samotnom vrchole. Prechádzame okolo vodnej nádrže nad chatou a zľadovatelým strmákom sa trápime ku vrcholovej stanici šesťsedačky Weißenelf. Pásy v najstrmšom úseku už nedržia ani mňa a tak svorne s Radom pár metrov nesieme lyže na pleciach.

Dostávame sa konečne mimo zjazdovku, ale výhra, ktorú by niekto očakával sa nekoná. Rozľahlé plató pod samotným vrcholom je snehom pokryté len sporadicky a tak šliapeme dobre nie že po tráve. Ide to, len treba dávať pozor na občas trčiace kamene. Pred nami je posledný úsek. Rado ho nazval cieľovou rovinkou. Nuž rovinka to je, ale iba v tom zmysle, že je bez zákrut. Inak treba sianhuť na dno síl a dobojovať posledné tiahle stúpanie.

Všetky nástrahy sme úspešne zvládli, pri chate Alois Güntherhaus opierame lyže o stenu na slniečko, aby pásy aspoň trochu preschli. Presúvame sa na chatu, kde je horko ako v pekle a nátresk ako v Au Parku pred Vianocami. Žiaľ, ani jeden stôl nie je voľný a odchádzame s dlhými nosmi a prázdnymi žalúdkami. Pár metrov prešliapavame ku vcholu, kde sa fotíme pri veľkom kríži s Edelweissom. Panoráma okolo nás je nádherná, ale všade je jasne vidieť, že poriadna snehová prikrývka chýba. Kocháme sa narýchlo výhľadmi, ale fúka poriadne ľadový vietor, takže sa praceme kade ľahšie. Z lyží putujú pásy do batohov, uťahujeme topánky a šliapeme po kameňoch pár metrov nižšie ku zjazdovke, kde je už aspoň technický sneh. Zapíname lyže a spúšťame sa dolu. Úprimne, nie som ktovieaký lyžiar a únava tiež robí svoje. Viac menej úspešne však klesáme. Už vidím parkovisko, je priam na dosah. Snažím sa zdolať posledný úsek do cieľa a v tom na zľadovatelom úseku padám ako hnilá hruška. S Radovou pomocou pozbierame roztrúsené lyže a paličky a prekonávame posledný úsek. Pád si odnieslo narazené koleno, horšie je na tom palec ľavej ruky, ten modrie a puchne. Ako neskôr ukázal röntgen, posledný článok palca som si roztrieštil na päť či šesť kúskov. Nevadí, veď ako hovoria slová klasika: „Čo ťa nezabije, to ťa posilní!“.

A tak teraz píšem tento článok so zafixovaným palcom v hliníkovej dlahe a uvažujem nad ďalšími dobrodružstvami po jeho vyliečení. O to lepšie si uvedomujem, že Darwin s tým palcom mal pravdu, lebo bez možnosti jeho použitia si pripadám ako jednoruký...

Užitočné informácie

Štart a cieľ:
Spittal am Semmering - P4
Doprava:
auto
Prevýšenie:
cca 1000 m
Čas:
3 hodiny
Voda:
vlastné zásoby
Náročnosť:
niekoľko strmých stúpaní, inak bez ťažších úsekov
Občerstvenie:
Schwaigerhütte, Panorama restaurant, Alois Güntherhaus
Mapa:
panoramatický náčrt strediska
Užitočný odkaz:
www.stuhleck.com

Ak sa Ti článok páči, pošli link kamarátom

Salamander Trail Camp

Salamander Trail Camp je bežecký kemp nielen pre trail bežcov. Svoje vedomosti nám odovzdá skúsený trailový bežec Marian Kamendy. V nádhernom prostredí Štiavnických vrchov si ukážeme techniku behu, budeme sa venovať aktívnej regenerácii, silovému tréningu či nácviku agility. Ubytovanie je zabezpečené v novom penzióné Antošíkov majer, ktorý leží na samote, uprostred prírody a poskytne nám skvelé zázemie na tréning, ale i duševný relax.
Salamander Trail Camp
Facebook profil
Instagram profil