Rumunsko - jednou nohou v stredoveku druhou v 21. storočí
Autor: Martin Kiripolský
Keď sa povie Rumunsko väčšine z nás sa vybavia zájazdy ROH, Transylvánia, Ceausescu, kone a vozy …. Táto krajina patriaca do EU sa pomaly prebúdza k životu. A má čo ponúknuť. Obrovské divoké rieky, hlboké nepriestupné lesy s divou zverou. Mestá popretkávané dávnou históriou, poznačené tureckými nájazdami, národnostnými bojmi, starými tradíciami. Legendárneho Vláda Tepesa, známeho ako gróf Dracula a hrady a zákutia kde „pôsobil“. Skoro historicky je prezentované aj obdobie totality a „veľdiela“, ktoré vtedy vznikli.
A domáci si to uvedomili a zmenili postoj k svojej bohatej krajine. Buduje sa cestná infraštruktúra, lyžiarske strediská, stúpa kvalita ponúkaných služieb, zvyšuje životná úroveň. V sezóne nie je problém stretnúť cudzincov v uliciach i na horách.
Do Južných karpát sme sa vybrali s CK Rokošport v období po hlavnej turistickej sezóne. Na hraniciach meníme peniaze vo výhodnejšom kurze, ako ponúkajú naše banky a dokonca so slovensky hovoriacou pani za okienkom! Patrí k menšine Slovákov žijúcich v tomto kraji.
Prvým navštíveným pohorím bol Retezat. Národný park Retezat je najstarším národným parkom Rumunska (1935). Na oficiálnej stránke NP sa píše:
„Pri turistika v Retezate ľahko stratíte dych, ale nie pri výstupoch a lezení, ale pri obdivovaní nádherných scenérii prírody a jej divokosti.“
Na rozlohe 38,138 ha sa nachádza viac ako 20 vrcholov nad 2000 m a 80 ľadovcových plies. A preto býva Retezat označovaný aj ako „jazerné hory“.
Vârful Peleaga (2 508,8 m) – najvyšší bod Parcul national Retezat.
Ako základňu pre výstup na najvyšší vrchol pohoria Retezat sme si zvolili Pensiunea Codrin (www.codrin.ro) na hranici NP. Už deň predtým sme sa rozcvičili po dlhej jazde popoludňajšou túrou do sedla Saua Lolaia (2 215 m) pod. Vf. Retezat 2482 m, no na vrchol nám už nevyšiel čas.
Výstup na Peleagu začíname ráno pred penziónom v nadmorskej výške 1005 m. Začiatok trasy je po kamenistej ceste v údolí riečky v Pietrele. Z nej chodník odbočuje cez potok do smrekového lesa. Lesy v NP sú nádherne husté s množstvom nižších rastlín a machorastov. Asi po hodine výstupu popri potoku prichádzame k prvej zastávke, chate Cabana Gentiana (1670m). Túto jednoduchú stavbu obhospodaruje príjemný pán. Okrem ubytovania, má v ponuke len čaj a vodu. Posilnený čajom vyrážame širokým údolím, už nad hornou hranicou lesa. Turistické chodníky v tomto (aj iných) pohoriach v Rumunsku sú až veľmi dobre značené. Značka, smerovka, dokonca odrazka je na každom druhom strome. Mimo lesa sa nachádza tyčové značenie – pruhovaná tyč so smerovkou, časovým údajom a farbou (červená, modrá, žltá) značky (zvislý pruh, kríž alebo trojuholník).
Na náš vrchol vedie modrý pás. Údolie sa pomaly rozširuje. Miernym ale tiahlym stúpaním sa dostávame k Lacul Pietrele (1990m). Mali sme odbočiť už predtým. Zvažujeme ďalší postup. Chceme sa dostať do sedla pod Peleagou, no červená, ktorá tam má podľa mapy viesť bola zrušená. Volíme chodníček bez značky. Označujú ho len skalný mužíci. Vedie popri zanesených a vysušených drobných plieskach (L.Pietricelele) a potom strmo hore na hrebeň medzi Vf. Pietrele a Vf. Peleaga. Odtiaľ ešte stále nie je vidno vrchol Peleagy. Zato sa dá kochať výhľadom do susednej doliny s názvom Valea Rea. Po krátkom oddychu pokračujeme. Trávnaté úbočie nám dáva poriadne zabrať. Na pravo Vf. Bucura I., Vf. Bucura II., Vf. Retezat na ľavo strmá stena a v diaľke Vf. Păpuşa. Konečne vychádzame v sedle Coltii Pelegii. Odtiaľ je to už len kúsok. Chodník vedie po opačnej strane kopca ako sme stúpali doteraz. Otvárajú sa nám nové nádherné pohľady na najväčšie pleso pohoria Lacul Bucura, s rozlohou 8,9 ha a nadmorskou výškou 2030 m. V diaľke sa tiahnu ohromne dlhé hrebene Rumunských karpát. Chodník je lemovaný rozoklanými zrázmi skalných stien severného úbočia Peleagy. Stojíme na vrchole. Vôkol ľudoprázdne obrovské hory zaliate slnkom. Obzeráme sa po okolí a vychutnávame si rumunské babie leto. Po krátkom odpočinku sa opäť pokračujeme. Na zostup volíme Valea Rea. Z Vf. Peleaga zostupujeme dolu strmými serpentínami do sedla Saua Pelegii (2285m). Stretávame štvoricu rumunov na túre. Sú to jediní ľudia, ktorých počas dvoch dní v Retezate stretávame. Cesta vedie údolím Valea Rea, ktoré sme si obzreli z hrebeňa. Cestou späť sa zdržíme len na jesenné kúpanie v jednom pliesku. Značka (žltý trojuholník) postupne prechádza všetkými vegetačnými stupňami a napája sa na výstupovú trasu pod Cabana Pietrele v hustom lese. Čelovky, ktoré sme mali pripravené sme nakoniec nepoužili J. Pred večerou stíhame ešte jedno pivo a rozhovor s pánom domácim. Hovorí plynulo anglicky a dokonca pozná Vysoké Tatry. Pýtam sa ho na sezónu, fungovanie penziónu a celkovo ako sa žije v Rumunsku. Vysvetľuje mi, že Codrin je meno jeho syna a v strorumunčine znamená les. Tiež ma upozorňuje na číslo horskej služby, ktoré sa vám zobrazí po vyťukaní nuly a slova SALVAMONT (po rumunsky Horská služba) na displayi (0725826668). A sezóna mu asi vyšla, lebo sa len usmieva. Ešte trochu spevu a ideme spať. Zajtra sa presúvame.
Sibiu (Hermannstadt) - “Hlavné mesto Transylvánie”
Mesto Sibiu leží v strede rumunska. Bolo založené nemeckými osadníkmi a od svojho založenia bolo centrom oblasti. Patrí mu veľa prvenstiev v oblasti obchodu vedy a kultúry. Napríklad tu bola postavená prvá nemocnica, lekáreň, škola, divadlo, ZOO na území Transylvánie (a vo väčšine prípadov aj Rumunska). V súčasnosti má viac ako 150 tisíc obyvateľov, 90% pravoslávneho vyznania. Väčšina historických pamiatok sa nachádza v tzv. dolnom meste (Oraşul de jos). Medzi najnavštevovanejšie pamiatky patrí námestie Piaţa Mae, múzeum Muzeul Naţional Brukenthal a evanjelický kostol Biserica Evanghelică din Sibiu, z ktorej veže je nádherný pohľad na celé historické centrum mesta. V roku 2007 bolo Sibiu vyhlásené za európske mesto kultúry.
Transfagarašská magistrála
Odbočujeme z hlavného ťahu, na cestu C7, smerom na juh. Po 10 „normálnych kilometroch“ zdolávame prvú zákrutu. Táto cesta jeden zo stavebných monumentov postavených za čias Nicolae Ceausescu. Asi jediný, čo ako-tak slúži aj po páde režimu svojmu účelu a hlavne turizmu. Jedná sa o 92 km dlhú najvyššie položenú asfaltovú cestu v Rumunsku (2034m). Celý čas vedie neobývaným územím pohoria Făgăraş popri miestach, kde sa oplatí zastaviť. Určite medzi ne patrí vodopád Cascada Bâlea a lanovka, ktorá vedie do sedla k rovnomennému plesu Bâlea Lac. Tu sa dá kúpiť niečo pod zub a tiež suveníry. Nachádza sa tu chata so stálou službou a ubytovaním. Cesta v zime nie je udržiavaná a jediným spojením chaty s civilizáciou je lanovka. Po krátkej pauze už „zostupujeme“. Vchádzame do najdlhšieho rumunského tunela (887m dlhého), ktorý nemá ventiláciu ani osvetlenie. Dosť nepríjemný pocit, keď je okolo vás oblačnosť a vojdete do čierneho tunela širokého 6m a nevidíte ani auto čo ide za vami 5m a so zapnutými výstražnými svetlami! Za tunelom je výhľad podobný ako v tuneli, len tma je biela. Oblačnosť ustupuje až pri Lacul Vidraru – priehrade na rieke Argeş. Je vysoká 166m, dlhá 305m a obsahuje 465 miliónom kubíkov vody.
Piatra Craiului – Kráľovský kameň
Meníme podložie. Presúvame sa pod vápencové pohorie Piatra Craiului a plánujeme vystúpiť na jeho najvyšší vrchol Vf. La Om 2 238 m. Auto nechávame v tiesňave Prăpăstiile Zărneştilor pred závorou. Slnko rozžiaruje farebné listy stromov. Na vápenci je vegetácia vždy pestrejšia. Farebná paleta listnáčov kontrastuje s tyrkisovou oblohou. Máme v úmysle obísť pohorie spodom, vystúpiť na najvyšší vrch a po hrebeni sa opäť vrátiť do tiesňavy. Cesta nás vedie chodníčkom v tiesňave do ihličnatého lesa. Pomedzi stromy sa nám sem-tam podarí zahliadnuť rozoklaný hrebeň. Pomaly ho začínajú zahaľovať oblaky. Nám sa cesta stáča a začína kolmejšie stúpať. Prestávku robíme pri útulni Refugiu Grind vo výške 1610m. Nachádzajú sa tam prične a polorozpadnutá piecka, no zodesať ľudí by sa tu vyspalo. Pri pohľade na hrebeň sa nikomu nechce pohnúť hore. Vyzerá ako strecha obrastená trávou s čapicou oblakov na špici. Vnárame sa do „mlieka“ a kolmo stúpame nahor. Skalné rebrá a suť signalizuje, že už nemôžeme byť ďaleko. Na vrchole La Om sa nezdržujeme. Fúka silný vietor a viditeľnosť nestojí za zmienku. Začíname najatraktívnejšiu časť dnešnej túry. Absolvujeme kratšiu no najčlenitejšiu časť hrebeňa, až po byvak pod Vf. Ascutit. Počas týchto asi 4 km nám vietor umožnil výhľady. Pozeráme do strmých dolina a na vzdialený Făgăraş. Cesta prechádza niekoľkými výraznejšími vrcholmi (Claile, Timbalu Mic, Timbalu Mare), ktoré tvoria nariasené vápencové dosky. Oblaky sa rozplynuli takmer úplne a môžeme si vychutnávať cestu vedúcu hrebienkami, komínmi aj traverzíkmi. Pri pohľade na chatku- loptu, sa zamýšľam koho napadlo takto citlivo umiestniť takúto nádhernú stavbu priamo na hrebeň. Dnes v nej bude spať len rumunský pár ktorý tam stretávame, pretože my schádzame dole z hrebeňa. Po ceste nás ešte čaká chata s pivom Cabana Curmătura (1 470 m). Pred ňou nás víta bermardín, ktorého sme nechtiac zobudili. Dá sa tu aj stanovať v „ohrade“ za 10 Lei na noc. Vo vnútri je príjemne teplúčko, ale….ja dávam prednosť vychutnať si posledné lúče zapadajúceho slnka. Čaká nás ešte celkom slušný zostup a prechod už známou tiesňavou. Takže čelovky opäť do pohotovostnej polohy a vyrážame späť k autu.
A čo na záver? Určite sa mi nepodarilo výstižne popísať všetko čo sme počas nášho pobytu v Rumunsku videli a zažili. Niektoré veci je škoda opisovať. Hlavne ľudia, atmosféra a konkrétna situácia ako si ju pamätám sa opísať nedá . Preto vrelo odporúčam návštevu tejto krajiny, v ktorej k bežným obrázkom patrí ako nový „meďák“ obieha konský povoz. Videli sme len časť krajiny (to čo nás baví najviac – hory), určite existujú ešte aj iné miesta, ktoré stoja za návštevu a preto hurá opäť do Rumunska…
