Autor: Michal Kiripolský

Obor

Jedným z výjazdov bola aj turistika k najväčšiemu alpskému ľadovku Grosser Aletschgletscher, ktorý má rozlohu okolo 120 km2 a nachádza sa v oblasti Bernských Álp. Z Bazileja sme vyrazili o siedmej večer a po príchode mesta Brig sme sa vydali po svojich až do Morelu. Kedže bola pomerne neskorá noc, spoj nám už nešiel. Stopovanie bolo tiež neúspešné. Po dosť dlhej „prechádzke“ sme sa nakoniec ocitli v Moreli a v tamojšom kempe rozložili stan a unavení zaspali. Ráno sme sa lanovkou vyviezli do horskej osady Greich (1361m.n.m.), kde nás čakala kamarátka zo Slovenska, brigádujúca na miestnej horskej chate. Po jej inštruktáži a krátkych raňajkách sme sa vydali smerom na Riederalp a odtial na Hohfluh vo výške 2227 m.n.m. Už tu sa otvoril jedinečný pohľad na Aletschský ľadovec, zapísaní aj v svetovom dedičstve UNESCO. Postupovali sme po hrebeni ďalej na Moosfluh 2335 m.n.m. Keďze predchádzajúcu noc sme mali pomerne dlhý nočný pochod a ani sme sa poriadne nevyspali tu sa náš výstup skončil. Pokračovať sa dá po hrebeni až na Bettmerhorn vo výške 2643 m.n.m. Opačným smerom sa po hrebeni dostaneme k Riederfurke, kde sa nachádza krásny historický kaštiel. Cieľ bol splnený, ľadovec sme mali ako na dlani. Na prvý pohľad pôsobil ako obrovská cesta smerujúca dole údolím. Vidieť niečo také je určite velký pôžitok. Navyše nám prialo aj počasie, bolo takmer jasno a teplo. Z Moosfluhu k Bettmersee a cez osadu Bettmeralp (1950m.n.m.) sme zostúpili späť do Riederalpu a odtiaľ na východzie miesto Greich. Celá túra nám trvala zhruba 5 hodín. Spomínaná kamarátka nám potom vybavila večeru na chate kde pracovala a cez majitelku aj nocľah. Bývali sme v stopäťdesiat rokov starej pôvodnej horskej drevenici. Ráno sme sa esťe všetci traja vydali na nenáročnú prechádzku cez osadu Goppisberg 1339 do Bettenu 1203 a späť. Aj táto nenáročná prechádzka vo mne zanechala silný dojem. Tieto alpské osady sú svojou čistotou, architektúrou a kľudom priam ideálnym miestom na odpočinok. Okolo štvrej sa lúčime a my dvaja sa vydávame späť na cestu do Bazileja.

Víkend pri severnej stene Eigeru

Opäť prišiel víkend a opäť nás to s Majom ťahalo do hôr. Tento krát to bolo blízko jednej z najťažších ak nie najťažšej alpskej steny, tzv. Eiger Nordwand alebo severnej steny Eigeru. Cestovali sme z Bazilej cez Bern a Interlaken až do Grindelwaldu, alpského mestečka, ležiaceho vo výške 1034 m.n.m. Neďaleko sme sa ubytovali priamo pod Severnou stenou v kempe (934 m.n.m). Hned ráno sme sa vydali na prvú túru tohoto víkendu a to tzv. Eiger-Trail, inými slovami, turistická cesta popod celú Severnú stenu. Cesta sa pomaly zdvíhala až ku chate Alpiglen, kde sme sa asi po necelej hodinke cesty posilnili pivom. Presnú cenu si už nepamätám, ale určite nebolo najlacnejšie aké som pil. Asi po ďalšej pol hodinke stúpania sa približujeme ku severnej stene natoľko, ze v podstate celý zvyšok túry je akoby traverz úpätím steny. Od okamihu kedy sme sa k stene prvý krát priblížili až kým sme popod ňu neprešli sme sa nachádzali v tieni aj keď všade naokolo svietilo slniečko. Viditeľnosť smerom nahor do steny bola asi tak na 50 metrov. Aj kôli nepriaznivému počasiu a nedostatku slnka sa hovorí o tejto stene ako o jednej z najťažších v Alpách. Eiger-Trail nás doviedol až na stanicu „zubačky“ Eigergletscher (2320 m.n.m). Odtialto smerom nahor sú to už len dve stanice do najvyššie položenej železničnej stanice v Európe-Jungfraujoch 3454 m.n.m. nachádzajúcej sa medzi Jungfrau 4158 mnm a Monch 4099 mnm. My sme vzhladom na cenu lístka pokračovali po vlastných do stanice Kleine Scheidegg 2061 smerom dole a tu sme nastupili na zubačku, ktorá nás zviezla späť do Grindelwaldu do kempu. Jednoduchú zostupovú variantu sme volili vzhladom na to aby sme sa stihli presunúť do kempu v susednej doline v dedinke Lauterbrunnen 796 m.n.m.

James Bond

Naším ďalším cielom bol Schilthorn 2970 m.n.m, známy jednak otáčajúcou sa reštauráciou na svojom vrchu a jednak tým, že sa tu natáčal jeden z filmov o legendárnom Jamesovi Bondovi, podľa ktorého je nazvaný aj tunajší bar. Aj keď sa musím priznať, že táto stavba alpskému štítu krásu určite nedodáva, ale skôr uberá, výhľad je nádherný. Aj keď nám ho počasie priamo navrchole nedoprialo, počas výstupu sem do dostali akoby dopredu. Túru sme začali až v osade Murren, ležiacej v nadmorskej výške 1650 m, kde sme sa dostali pomocou zubačky z Lauterbrunneru. Až priamo na vrchol vedie lanovka a my dvaja sme boli teda jednými z mála turistov ktorí sa vybrali hore po vlastných. A neľutovali sme to. Po opustení Murrenu sme začali naberať výšku a postupne sa aj počasie vylepšovalo. Vždy keď sme sa obrátili chrbtom k nášmu cieľu tak na protiľahlej strane údolia sa majestátne týčili tri dominanty tejto lokality: Eiger, Monch a Jungfrau, ďalej potom smerom do prava Ebnefluh, Grosshorn, Breithorn...všetko mohykány Bernských alp. Postupne sme sa dostali na chatu Schilthornhutte 2432 m.n.m., pokračujúc až k medzistanici lanovky Brig 2676 m.n.m. Potom nasledoval už len zaverečný strmý výšvih a boli sme hore Celý výstup trval zhruba 3,5 hodiny. Kým sem sa dostali na vrchol počasie sa trochu pokazilo a pokazilo nám aj radost zo slubovaného 360 stupňového výhladu. Po krátkom občerstvení na terase (vnútri bolo zakázane konzumovať vlastné zásoby a na horách najlepšie chutí chlieb s paštekou) a prezretí si celého kolosu nachádzajúceho sa na vrchole sme sa vydali na zostup trochu inou cestou. Pri odchode z vybetónovanej plošiny na turistický chodník ma pobavila značna zákaz vstupu v lodičkách. Začiatok zostupu bol rovnaký ako výstup až po medzistanicu Brig. Tam sme sa okolo jazierka vydali doprava a pokračovali trochu strmšou cestou do Schiltalpu 1946 m.n.m. a odtial späť do Murren. Tu sme bez váhania bežali na zubačku späť do Lauterbrunnenu pre batohy, a leteli na večerný vlak späť do Bazilej. Pokiaľ by sme mali esťe jeden deň určie sa oplatí ísť pozrieť neďaľeko Grindelwaldu (cca 2 km) Gletscherskú roklinu. Otvorená je od mája do augusta, vstupné sa vtedy platilo 6 švajčiarských frankov. Prechádzka roklinou je nenáročná ale zato jedinečná. Celá roklina až na koniec má niečo viac ako kilometer. Cesta vedie umelo vybudovanými drevenými mostami alebo prestrielanými tunelmi v stene. Po dne rokliny tečie ladovcová rieka pochádzajúca z ľadovca Unterer Grindelwaldgletscher. Pri vstupe do tejto rokliny sa tiež nachádza múzeum kryštálov z oblasti Bernských Álp.

Švajčiarsky národný park

Ako jednu z povinností počas pobytu vo Švajčiarsku sme brali aj návštevu Švajčiarskeho národného parku. Nachádza sa na východe krajiny a akýmsi vstupným miestom a sídlom správy národného parku je mesto Zernez (1472 m.n.m.). Takisto je aj informačným centrom. Švajčiarsky národný park je najstarším národným parkom v strednej Európe. Bol založený v roku 1914. Rozkladá sa na ploche približne 172 km2, v nadmorskej výške 1400 až 3200 m.n.m.

Preto aj naša návšteva začala tu. Ako obvykle, cesta začala v Bazilej o siedmej večer v piatok a naprieč celým Švajčiarskom sme sa s po piatich hodinách dostali do Zernez. Neďaleko železničnej stanice je kemp, v ktorom sme rozložili náš stan. Ráno sme sa zobudili do nie príliš krásneho dňa a vydali sme sa na túru. Našim cieľom bol vrchol Munt Baselgia vysoký 2945 m, nachádzajúci sa v skupine Macun. Táto je vrámci parku charakteristická bohatým výskytom plies. Výber tohoto vrchu bol určite ovplyvnený aj tým, že sme pracovali v meste Basel. Z kempu sme sa vydali naprieč mestom a pomaly sme začali stúpať. Cesta spočiatku viedla lesíkom, občas sa objavila lavička na mieste s pekným výhľadom na Zernez. Postupne po serpentínach sme sa dostali von z lesa a pokračovali po kamenistej suti. Záver výšľapu je pomerne strmý a náročný ale zato na vrchole sme boli odmenený ohromným výhladom (v rámci možnosti počasia, ktoré nebolo ideálne) na veľkú väčšinu Švajčiarského národného parku. Kedže začalo mierne kropiť a čakal nás zostup na druhú stranu, spravili sme pár fotiek a dali sa na zostup. Na zostup sme sa vydali cez sedlo Fuorcletta da Barcli 2850, ďalej Alp Zeznina Dadaint 1958 m až do dedinky Lavin, nachádzajúcej sa zhruba v nadmorskej výške 1422 m. Počas zostupu sme mali možnosť sledovať zásah horskej služby vrtulníkom. Na niektorých miestach boli snehové polia. Zostup sa zdal byť nekonečný, aj keď prostredie bolo fascinujúce. Niektoré plesá, aj keď nie veľmi veľké mali nádhernú tirkizovú farbu. Keď sme sa dostali do pásma lesa, zistili sme čo vo Švajčiarsku znamená národný park. Popri ceste rástli dubáky, ktoré možno mali priemer klobúka dobrých tridsať centimetrov, ale nikoho ani nenapadlo ich odtrhnúť. Popri cesty sme sa jedine osviežili malinami a po ukrutne dlhom zostupe sme sa konečne dostali na železničnú stanicu v Lavin a vlak nás zaviezol späť do Zernez, kde sme sa v kempe po rýchlej večeri radi uložili do stanu. Za celú túru sme stretli jedinú, päť člennú skupinku turistov. Túra trvala zhruba osem a pol hodiny.

Rothorn

Blížil sa víkend a my sme opäť plánovali útek z mesta na hory. Pre tento víkend sme sa rozhodli pre Brienzer Rothorn. Už názov napovedá lokalitu. Vrcholov nazvaných Rothorn je vo Švajčiarsku viacero, ale tento už podla mena sa nachádza na mestečkom Brienz, ležiacom na brehu jazera Brienzer See v pohorí Berner Oberland, neďaleko známeho strediska Interlaken. Na vrchol vedie najstaršia švajčiarska parná železnica, premávajúca od roku 1892, s 25 percentným stúpaním. Cena sa v roku 2003 pohybovala okolo 50 CHF za spiatočný lístok.

Na prespatie v Brienz nám dobre poslúžil pomerne dobre vybavený kemp Aaregg. (www.aaregg.ch) priamo na brehu Brienzer See. My ako turisti sme ani len neuvažovali o vláčiku a samozrejme sme šli po vlastných. Z Breinz vo výške 566 m.n.m. nás čakalo prevýšenie 1784 m do výšky 2350 m.n.m. až na vrchol. Turistická značka začína pri kostole v Brienz a pokračuje popri toku riečky Muhlebach až do horskej osady Planalp (1341 m.n.m.), kde sme sa stretli so spomínanou železnicou. Cestou do Planalp sa dá odbehnúť k vodopádu Muhlebachsfall. Z Planalp pokračuje cesta popri železnici. Na chvílku sa oddiali, potom je opäť na dohľad a tak sa to opakuje až na vrchol. Cez Ober Stafel (1668 m.n.m.) sa po zhruba piatich hodinách dostávame na vrchol Brienzer Rothorn. Kedže nám prialo počasie, výhlady boli nádherné a nakoľko sme zvolili pohodové tempo, bolo času sa kochať nádherným alpských prostredím. Turistov na trase veľa nebolo, skôr som mal pocit, že sme jediní, ktorí si to vyšlapali až z Brienz, ale na vrchole sa prejavilo to, že železnica je naozaj frekventovaná. Nič to však nemenilo na našom dobrom pocite. Fascinujúci je pohľad na Brienzer See a v pozadí týčiace sa mohutné vrcholi Eiger, Monch a Jungfrau. Naštastie sme si našli odľahlý stôl na terase, kde sme si vychutnali jedno orosené pivko a po krátkom obede (chlieb, pašteka, zelenina, horalka) sme sa vydali na zostup. Aby sme nemuseli ísť po tej istej trase volíme zostup cez Trejewng , Egg, Gummen (1471 m.n.m.) do Hofstettenu.Zostup trval skoro štyri hodiny a cestu nám opäť spríjemnili maliny, ktorých tam bolo neúrekom. A odtial to bol už len kúsok do kempu, kde sme príjemne unavení oddychovali pri pivku až kým nás nepremohla únava úplne a nehodili sme sa do stanu.

Zermatt

Ďalším z našich výletov malo byť splnenie jedného z mojich snov a to navšteva Zermattu a naživo vidieť Matterhorn (alebo po taliansky Monte Cervino). Keďže z Bazilej sme vyražali až po siedmej večer, nepodarilo sa nám dostať sa na miesto priamo ale museli sme prespa v meste Brig a odtial rano vlakom cez Visp do mestečka Täsch. Tu sme postavili stan v kempe a na peši sme sa vybrali do Zermattu. Je to niečo viac ako 5 km a zaberie to s velmi miernym prevýšením necelú hodinku. Počasie nebolo uplne ideálne, Matterhorn bol stale skrytý v oblakoch aj keď takmer všade naokolo bolo oblakov len zopár. Neodradilo nás to vybrali sme sa k nemu. Zermatt je jedným z najznámejších vysokohorských stredísk v krajine. Mestečko to nie je veľké, má okolo 3200 obyvateľov. Najznámejšou a charakteristickou kulisou je samozrejme Matterhorn (4478 m.n.m.) ale neni to to jediné prečo sa sem oplatí prísť pozrieť. Je tu množstvo aj nenáročných turistických trás, množstvo horských chát, ponúkajícich nádherné výhľady. Pre tých lenivších ale aj bohatších je tu široká spleť lanoviek a zubačiek, ktoré vás dovezú takmer všade. No a v neposlednej rade je to aj vyhľadávané lyžiarske stredisko. Ale my sme sem prišli kôli tomu, aby sme sa dostali niekde blízko Matterhornu. Prešli sme celým Zermattom (1620 m.n.m.) a pomali sme začali stúpať nahor. Našim cieľom bola chata Schwarzsee, na úpätí Matterhornu vo výške 2583 m.n.m. Ako je dobrým zvykom vo Švajčiarsku, veľká väčšina ľudí sa vyvezie lanovkou, my sme boli snáď jediní alebo jedni z mála, ktorí šli po vlastných. Naša cesta viedla ešte nejaký ten čas po asfaltke, ale potom zatočila doprava k hotelu Silvana (1900 m.n.m.) a odtiaľ po serpentínach až na Schwarzsee. Na chate sme si dopriali jeden čaj, trochu sme sa potúlali po okoli a vydali sme sa na cestu naspäť. Aby sme nemuseli ísť tou istou trasou, prechádzame akoby traverzom kúsok okolo Matterhornu a smerujeme do Stafel (2180 m.n.m.) a odtial s miernym stúpaním cez horskú chatu Trift (2337 m.n.m.) späť do Zermattu. Späť do Täsch-u sa presúvame vlakom nakolko sme dosť unavení ale zato plný krásnych výhľadov na Matterhorn, Monte Rosu, a ostatné okolité vrcholy. V kempe nás príjemne prekvapil návod na obsluhu sprchy aj v slovenskom jazyku a po večeri sme spokojní zaliezli do spacákov. Na druhý deň sme si dopriali dostatok spánku a pobrali sme sa opäť do Bazilej. Jeden z mojich snov som si tento víkend splnil.