Trek Sendero Costera na konci sveta v Ohňovej zemi

Autor: Michal Uriča, Foto: Lenka Jeleníková

Počas plánovania trasy našej mesačnej cesty po Argentíne sme mali mnoho otáznikov. Na odstrel boli najmä dve lokality, každá na opačnom konci rozľahlej krajiny. Nakoniec sme porazili vlastné pochybnosti o tom, či to časovo a logisticky všetko zvládneme a aj odrádzanie viacerých ľudí. Takto sme teda okrem vodopádov Iguazú navštívili aj Ohňovú zem a jej centrum Ushuaiu (len pre poriadok, číta sa usuaia bez mäkčeňa nad s).

Ushuaia je známa hneď z viacerých dôvodov. Leží na bájnej Ohňovej zemi, je to najčastejšie východisko pre plavbu do Antarktídy a leží k nej najbližšie, a je najjužnejším mestom na Zemi. Toto samozrejme spochybňujú najmä Čiľania, pretože tí majú ešte o niečo južnejšie dedinku Puerto Williams a osadu Puerto Toro, ale tie zase ťažko považovať za mestá. Každopádne práve v tomto meste sme s dvaapol hodinovým meškaním pristáli okolo desiatej večer linkou z Trellewu.

Už samotný prílet do Ushuaie bol zážitkom. Pomedzi husté mraky klesáme a zrazu vidím pod nami zasnežené vrcholky hôr. Lietadlo následne krúži ponad prieliv Beagle a ďalšie hory už na čílskej strane. Klesáme na letisko, svetlá mesta žiaria vľavo, vpravo a pod nami voda. Ako pozerám, tak pozerám, klesáme do vôd prielivu! Na poslednú chvíľu sa objavuje dráha letiska a dosadáme na pevnú zem. Na ten jediný malý a úzky slíž rovnej zeme, ktorý tu na polostrovčeku pre letisko našli. Po vystúpení z lietadla nás striasa, pred tromi dňami sme sa ešte potili v tridsiatkach džungle na Iguazú a teraz je sotva desať stupňov. Brrrr...

Na letisku nás očakáva človek z hostela a odchádzame sa ubytovať. Celú dobu mi vŕta v hlave, že je už dosť neskoro a predsa je relatívne dosť svetlo. Hmmm, asi to bude tým, že sme dosť blízko južného polárneho kruhu a deň tu je cez leto podstatne dlhší. Šero je ešte o jednej ráno a už od štvrtej ráno... Padáme únavou po ťažkom dni a plány na zajtra odkladáme na ráno.

Ráno múdrejšie večera a tak hneď po raňajkách okupujeme Juana, majiteľa a prevádzkara hostelu Malvinas v jednej osobe. Chceme ísť na trek do Parque Nacional Tierra del Fuego a Juan nám radí ako sa tam dostať. Po uliciach každú hodinku premávajú dodávky a naberajú ľudí. Keď sa nejaká zaplní, šofér mobilom pohotovo zoženie ďalšiu, my sme našu pôvodnú zmenili už po dvoch zastávkach ešte v meste. Nakoniec opúšťame Ushuaiu a po rozbitej ceste sa terigáme do parku. Nie je to vôbec ďaleko a za pol-trištvrte hodinku sme na mieste. Za mikrobus platíme 50 pesos a ďalších 50 nás stojí vstup do samotného parku.

Na dnes sme si vybrali príjemný a nenáročný trek Sendero Costera, čo je prechádzka lesom a divokým pobrežím prielivu Beagle. Vysoké kopce sme si vynechali z dvoch dôvodov. Jednak leto ešte len začína, je polovica decembra a na kopcoch je stále záľaha snehu. Naša výstroj tomu plne nezodpovedá a asi nemáme „gule“ našich západných susedov, ktorí by to okúsili istotne aj vo flip flopoch. Naviac, ani počasie nie je najlepšie, je pod mrakom a duje slušný vietor.

Trek začíname v zátoke Bahía Ensenada. Chodník je pre nás netradičný, pretože z jednej strany ho lemuje voda prielivu a druhá strana je porastená hustým lesným porastom. Terén je veľmi členitý, chvíľu stúpame a hneď klesáme, ako na hojdačke. Cez vody prielivu vidíme na druhom brehu biele končiare zasnežených skalnatých hôr a za každou zákrutou sa otvára nová a vždy prekrásna scenéria. Takéto blízke stretnutie oceánu a hôr som ešte nezažil, trochu sa tomuto obrazu približujú snáď Picos de Europa v španielskej provincii Asturias. Z priam mystického lesa lesa porasteného pabukmi lenga (Nothofagus pumilio) a ñirre (Nothofagus antarctica) typickými pre Patagóniu občas vychádzame na lesnú čistinu porastenú sviežozelenou trávou, na ktorej sa voľne pasú krásne kone. Pripadám si ako v Stredozemi pána Tolkiena...

Po niekoľkých strmých výšľapoch a klesaniach prechádza chodník cez štrkom posiatu oblúkovitú zátoku a vraciame sa cez ďalšiu lúku späť do lesa. Na lúke pozorujeme divoké králiky, ktoré opatrne vystrkujú uši z bezpečných nôr, perfektne maskovaných v zelenom trávnatom poraste. V lese na stromoch pozorujeme cudzopasné útvary, ktoré sú na stromoch „prilepené“ ako trsy zrelých oranžových marhúľ. Les a samotné strmy sú nimi akoby posiate. Okrem týchto „ozdôb“ sú stromy posiate aj lišajníkmi, machom a a krásnymi červenými kvetmi.

Po dva a pol hodinách pohodovej chôdze je trek o zhruba desiatich kilometroch za nami. Prichádzame do návštevníckeho centra pri Laguna Roca, ktoré sa nazýva Alakush. Vyšli sme z lesa na otvorené priestranstvo a prudký vietor nám dáva zabrať, kryjeme si s ťažkosťami oči pred bičujúcim prachom. Unikáme mu až v reštaurácii centra, kde sledujeme atraktívny priamy prenos z duelu FC Barcelona a Estudiantes de la Plata. Domáci nám vysvetľujú, že síce každý Argentínec miluje Barcu, ale dnes fandia „svojim“. Barca nakoniec vyhrala Messiho gólom a ten len môže byť rád, že nepočul, čo si o ňom domáci myslia... Nuž, emócie robia svoje.

Posilnení teplou stravou sa odhodlávame vzdorovať nečasu a vydávame sa ešte na druhý krátky trek smerom na zátoku Lapataia, kde leží tunajší Fin del Mundo (koniec sveta). Orientačná mapka, ktorú sme dostali na správe parku je mierne zmätočná, keďže obsahuje len málo detailov, ale po pár omyloch sa konečne vydávame správnou cestou. Cestou doslova, ale poľnou a prašnou. Ešteže sa k vetrou pridal aj slabý dážď a prach na ceste pokropil, aspoň ho nemáme plné ústa a oči. Prechádzame dvakrát cez mostík ponad riečku Lapataia, ktorá odvádza vodu z Laguny Roca do zátoky Lapataia. Prechádzame okolo oficiálneho divokého táboriska a rozhodujeme sa nepokračovať po ceste. Dôvody sú dva, nemáme už času nazvyš a hlavne nás prašná cesta až tak nebaví, chceme sa ešte prejsť rozprávkovým lesom. Odbočujeme teda vľavo na chodníček a vchádzame do lesa. Stúpame do kopčeka a prichádzame na krásnu upravenú drevennú vyhliadku. Pod nami je ako na dlani zátoka Lapataia a vôkol ďalšie nádherné zasnežené končiare hôr. Z vyhliadky už klesáme nadol k zátoke a v lese stretávame jedného z jeho obyvateľov. Asi dva metre od nás usilovne búši do spadnutého práchnivého zvyšku kmeňa stromu parádny červenohlavý Ďateľ patagónsky (Campephilus magellanicus). Poviem Vám, po tom čo som videl silu a intenzitu jeho úderov, ranu do môjho čela by som teda neriskoval J Akurát sa zamýšľam nad tým, či ho z toľkých nárazov občas nerozbolí hlava...

Sme na konci chodníka a stojí tu tabuľa: Fin del Mundo – Koniec sveta. Cestou číslo 3 do Buenos Aires údajne 3079 kilometrov, na Aljašku 17 848 kilometrov, to sú pekné vzdialenosti. Pokračujeme ešte kúsok po drevennej lávke a stojíme pri vodách prielivu Beagle v zátoke Bahía Lapataia. Okrem nás nik, svedkami sú nám len krásne hory a nedotknutá nádhera prírody. Aby nám radosť a sláva neprerástli cez hlavu, dážď silnie a schovať sa nieto kam. Jediná možnosť ukryť sa je strieška tabule označujúcej koniec sveta. Ale nenechávame sa znechutiť a rozveseľujeme sa spevom a tancom. Hlavne Filip so Sandrou predvádzajú tanečné kreácie, ktoré sa naučili na svadbu. Tak to je naozaj svadobná cesta ako sa patrí, nie!?

Netrpezlivo očakávame dodávku, ktorý nás má vyzdvihnúť na cestu späť do Ushuaie. Nechodí a nechodí a my ďalej mokneme... Našťastie sa objavuje iná ako tá naša, ale domorodci sa zľutovali a berú nás. Sme v „suchu“ a tešíme sa na večeru, na miestnu špecialitu – kraba. No povedzte, nestojí Ohňová Zem za návštevu?

Užitočné informácie

Štart:
Bahía Ensenada
Cieľ:
Bahía Lapataia
Doprava:
dodávka z Ushuaie, odchody Vám povedia v každom hosteli, naša cena bola 50 pesos na osobu za obojsmerný lístok, v sezóne január - február môže byť až dvojnásobná!
Vstup do parku:
50 pesos
Trasa:
Bahía Ensenada - Laguna Roca - Bahía Lapataia
Čas:
4 hod v pohodovom tempe
Prevýšenie:
odhadom do 200 metrov
Vzdialenosť:
cca 13 km
Voda:
vlastné zásoby
Náročnosť:
nízka
Mapy:
mapka v brožúrke zo správy NP, Lonely Planet
Občerstvenie a ubytovanie:
návštevnícke centrum Alakush pri Laguna Roca, táborisko pri Laguna Negra

Ak sa Ti článok páči, pošli link kamarátom

Salamander Trail Camp

Salamander Trail Camp je bežecký kemp nielen pre trail bežcov. Svoje vedomosti nám odovzdá skúsený trailový bežec Marian Kamendy. V nádhernom prostredí Štiavnických vrchov si ukážeme techniku behu, budeme sa venovať aktívnej regenerácii, silovému tréningu či nácviku agility. Ubytovanie je zabezpečené v novom penzióné Antošíkov majer, ktorý leží na samote, uprostred prírody a poskytne nám skvelé zázemie na tréning, ale i duševný relax.
Salamander Trail Camp
Facebook profil
Instagram profil