Autor: Michal Uriča

Vršatské bradlá

V blízkosti Pruského (Ilavy) sa nachádzajú v CHKO Biele Karpaty dve veľmi zaujímavé, no pomerne neznáme Národné prírodné rezervácie - NPR Vršatské bradlá a NPR Vršatské hradné bradlo. NPR Vrašatské bradlá predstavuje vápencový masív bradlového pásma Bielych Karpát so zachovalými skalnými a lesnými spoločenstvami teplomilných a horských druhov rastlín a živočíchov, NPR Vršatské hradné bradlo je rovnako vápencového pôvodu, s pozostatkami hradu Vršatec.

Na Hrad Vršatec

Horúce nedeľné popoludnie nám nedalo šancu zostať doma, a tak sme sa hneď po obede vybrali do prírody. Na dlhšiu túru už samozrejme nezostal čas a tak sme hľadali niečo kratšie a jednoduchšie. Vtom mi napadlo, že je tomu už pekných pár rokov, čo som naposledy zblízka obzeral ruiny hradu Vršatec. Slovo dalo slovo a plán bol na svete. Nasadli sme do auta a vybrali sme sa smerom na Ilavu, resp. Pruské. Z Pruského už vedie kľukatá cesta stúpajúca do kopca, ktorá nás doviedla do Vršatského Podhradia. Už prvý pohľad na vápencové bralá je fascinujúci a pravdepodobne každého ohúri, pretože bralá nad dedinou výrazne dominujú a vyzerajú ako strážcovia tunajších obyvateľov. Auto nechávame na parkovisku pod bralami a vyberáme sa na prechádzku po hradnom bradle. Mnoho ľudí sa hneď na začiatku nechá zlákať chodníčkom, ktorý strmo stúpa na hradné bradlo. Myslím si však, že výhodnejšie je v tomto prípade pustiť sa po chodníku, ktorý prirodzene vstupuje do lesa a spočiatku mierne klesá. Následne sa vyrovnáva a v záverečnej časti už prudko stúpa ku prvým ruinám hradu Vršatec. Na tomto mieste sú ruiny asi najzachovalejšie, viditeľná je akási vstupná brána do veľkého priestoru s opevnením. V hradných múroch je niekoľko okien, ak sa teda tie otvory dajú nazvať oknami, z ktorých je nádherný výhľad do okolia. Od tohoto miesta so zachovalými ruinami sa vinie chodníček strmo nahor ku vrcholu bradla. Inak prevýšenie medzi spodnou a vrchnou časťou hradu je viac ako 90, takže dobývanie hradu v dávnych dobách musela byť riadna fuška. Po ceste sa vyskytujú zvyšky hradných budov, v jednej časti je dokonca zachovalá i akási kobka, v ktorej evidentne niekto prebýva. Možno bezdomovec, či dokonca mních, aj takúto story som kdesi v dave na hrade započul. Pod vrcholom bradla sa ešte nachádza jedna pomerne zachovalá časť hradu, je to pomerne veľká miestnosť so zachovalými stenami. Na tomto mieste sa mnoho ľudí obracia a vracajú sa späť. Dá sa však stále po úzkom chodníku pokračovať ďalej a čakajú tam dve zaujímavé miesta. Prvým je otvor v skale, do ktorého sa treba poriadne zohnúť a vliezť. Otvor vedie skrz celú skalu a teda na opačnom konci sa ocitnete na okraji skalného okna, odkiaľ je krásny výhľad na obec Vršatské Podhradie. Chce to len trošku silnejší žalúdok, pretože okraj skalného okna sa nepríjemne zvažuje smerom dolu... Druhým miestom, kam sa oplatí dôjsť, je samotný vrchol Vršatského hradného bradla, ku ktorému sa treba trošku vyšplhať, no nie je to až také hrozné, keď to s nami zvládla aj sedemročná Lauruška :-) Aj napriek tomu sme však na tomto mieste už konečne ostali sami, pretože sa sem nikto neodvážil. Hrana brala na vrchole je na niektorých miestach pomerne úzka, no aj napriek tomu sa po nej dá prejsť. Vybral som sa ešte pekný kúsok po hrane smerom od hradu a bol to super zážitok, strmé zrázy podo mnou a nádherné výhľady do okolia. Na vrchole sme chvíľu ešte pobudli a vychutnali sme si ticho, ktoré tu panovalo. Aj tento čas však pominul a tak sme sa zase vrátili medzi zástupy výletníkov, ktorí rovnako ako my v túto nedeľu zablúdili na hrad Vršatec. Späť ku autu sme sa už vrátili práve po chodníčku, ktorý som nedoporučoval na výstup. Krásne počasie sme si ešte vychutnali na lúčke pod hradom a potom aj na kofole v Pruskom, kde vládol čulý ruch ako v meste.

O hrade Vršatec

Počiatky hradu siahajú do pol. 13. storočia, keď na najvyššom bode brala postavili strážnu vežu, patriacu do skupiny fortifikácií, ktorých úlohou bolo zabezpečovať severozápadné hranice Uhorska. Stál neďaleko Vlárskeho priesmyku, dôležitého priechodu z Uhorska na Moravu. Ako kamenný objekt sa spomína v 14. storočí, keď patril Matúšovi Čákovi. Postupne vystriedal viacerých majiteľov. V roku 1394 patril Stiborovi zo Stiboríc, 1407 palatínovi Garovi, neskôr kráľovnej Barbore, kráľovnej Alžbete, ako aj viacerým šľachtickým rodinám. Kráľ Matej Korvín daroval hrad v roku 1470 zemanom zo Slopnej, ktorí začali používať prídomok Vršatský a hrad bol súčasťou ich hradného panstva. V 16. storočí rozšírili hrad o ďalšie, nižšie položené predhradie, kde postavili renesančný palác s okrúhlou baštou. V roku 1576 prešiel hrad do rúk spríbuzneného rodu Jakušičovcov. V 17. storočí sa majitelia presťahovali do novopostaveného renesančného kaštieľa v Pruskom. V roku 1680 hrad vypálilo vojsko a druhýkrát vyhorel za rákócziovského povstania, keď vojaci obsadili hrad a viac ho už neopravili, naopak, na cisársky rozkaz ho v roku 1708 výbuchom demolovali. Vršatec patrí medzi najvyššie položené hrady u nás. Tvar neprístupného vápencového brala, na ktorom je postavený, predurčil aj jeho podobu. Aj výškový rozdiel medzi jednotlivými časťami hradu – viac ako 90m, zabezpečoval hradu prirodzenú obranu. Najstaršou časťou hradu bola strážna veža, postavená na najvyššom bode brala. Vežu sprístupňovalo schodište vysekané v skale a skalný tunel. Súčasťou horného hradu boli aj obytné priestory pre pánov. K členitému terénu s rôznymi výškovými úrovňami pristavali ďalšie predhradie na nižšej terase. Pod horným hradom bola delová bašta, chrániaca hrad od prístupu. Najrozsiahlejší bol najnovší dolný hrad zo 16. storočia. Nad vstupnou bránou bola strážnica a miestnosti pre hradnú posádku. Hrad mal vlastnú pekáreň a varilo sa tu aj pivo. V podzemiach boli rozsiahle pivnice na víno a hrad mal aj koniareň a sklad obilia. Na mierne vyvýšenom a rovnom mieste stál renesančný palác. Obranu tvorili bašty v hradnom múre a polkruhová bašta pri vstupe a samotné hradné múry. Z hradu sa zachovali len zvyšky paláca na dolnom nádvorí a veže na hornom hrade, ako aj nepatrné zvyšky múrov bývalého opevnenia. Patrná je aj plošina kde stála delová bašta. Vedú k nej schody zasekané do skaly a úzky chodníček popri skale. Z obytných častí v hornom hrade sa zachovala klenbová pivnica zasekaná čiastočne do skaly. Fragmenty veže v hornom hrade trpia vymŕzaním vody v murive a najrýchlejšie sa rozpadáva polkruhová bašta pri vstupe do hradu. Hradu nepomáha ani mohutný ihličnatý les, ktorý prerastá dolný hrad a v ktorom sa stráca aj to, čo sa z hradu ako tak zachovalo.