Autor: Michal Uriča

Jedným zo symbolov môjho rodiska, Považskej Bystrice, je Považsky hrad. Pozná ho akisto každý, kto ešte donedávna hromžiac prechádzal cez Považskú Bystricu a jej legendárnu križovatku (tú ma žiaľ asi v pamäti viac ľudí ako samotný hrad). Je to akýsi ostrovček histórie v prototype toho, ako by jedno mesto nemalo vyzerať. Žiaľ, za niečo viac ako tridsať rokov môjho života moje spomienky na hrad ladili s výzorom mesta. Zanedbané, bez koncepcie, bez pána... Socialistickí budovatelia krajších zajtraškov tomu veľa nedali, moderní lapaji vo vedení mesta po revolúcii hľadeli na vlastné záujmy, venovali sa stavbe tunelov a KST ako vlastník hradu s prázdnou kasou veľa vody nenamútil. Naštastie sa po rokoch našiel niekto, kto túto situáciu chce zmeniť a dokonca sa zdá, že aj nové vedenie mesta ako vlastníka hradu má záujem jeho aktivitu podporiť. Pre veľké zaneprázdnenie som sa dlho na hrad nedostal, ale článok v novinách o ďalšej krádeži materiálu na hrade ma vyburcoval k návšteve hradu a týmto riadkom.

Niečo málo z histórie

Hrad bol postavený koncom 13. storočia ako odpoveď na vpád Tatárov v roku 1242 na Slovensko. Prvá písomná zmienka o hrade Bistrizza je z roku 1316. Začiatkom 14. storočia ho tak ako väčšinu hradov na Považí vlastnil Matúš Čák. V roku 1458 ho kráľ Matej Korvín daroval Ladislavovi Podmanickému. Po Podmanickovcoch, ktorých rod vymrel, pripadol hrad v roku 1571 Ondrejovi Balašovi, ktorý bol hlavným kráľovským komorníkom a novohradským županom. Jeho syn Imrich dal pod hradom postaviť kaštieľ v roku 1631 a hrad opustil. Keď ho v roku 1684 obsadili povstalci, cisárske vojsko hrad znovu dobylo a obsadilo. Z obavy, aby sa nestal sídlom povstalcov, ho cisár nechal 1698 zničiť a k jeho obnove už nedošlo.
(www.zamky.sk, www.hrady.sk)

Ako som si privstal

Po dlhšej dobe som sa na víkend dostal do Bystrice a v druhú novembrovú nedeľu som rozhodol konečne vyraziť na hrad. Budíček som si nastavil na 6:15 ráno a pred siedmou som potichučky vyrazil z domu, aby som nikoho nezobudil. Okolo siedmej už parkujem v Považskom Podhradí pri kostole a bez váhania som sa pustil do chôdze, aby som sa zahrial. Vonku sú -4 stupne a nepríjemný opar, slnko sa ešte len zťažka začína prebúdzať. Milo ma prekvapuje horný kaštieľ, ktorý chytil zjavne druhý dych. Nezastavujem sa však a stúpam lesným chodníkom ďalej. Prichádzam na miesto, kde sa žltá značka stáča vľavo smerom na Cigánku. Lúky nad Šebešťanovou pomaly, ale isto pokračujú vo svojom zarastaní, pásť tu ovce či kravy už nemá kto... Príjemne ma prekvapuje vyčistená prístupová cesta na samotný hrad, moje posledné spomienky sú spojené s takmer neprekonateľnou húštinou, ktorá v letnom rozmachu mohla konkurovať i tropickej džungli. Len aby tá cesta nelákala ľudí jazdiť až hore bez prechádzky... Po vystúpaní pod hrad ma čaká ďalšie prekvapenie, snáď po prvý krát vidím hradby hradu poriadne aj zvonku, tu si tiež pamätám len na húštinu a nejasné obrysy rozpadnutých múrov.

Na vlastné riziko vstupujem cez baštu do hradu a do tretice ma čaká ďalší príjemný pohľad. Džungľa z jadra samotného hradu je minulosťou a je krásne vyčistená. Neostáva mi teda už nič iné, len sa potichu kochať a mlčky v nádhernom tichu nasávam pokojnú atmosféru. Postupujem smerom ku severnej veži, ktorej brána prešla rekonštrukciou a je uzatvorená mrežou. Ďalšie kroky vedú ku západnej bašte z okien, ktorej sa vykláňam a sledujem vyčistený svah pod hradbami. Západná veža takisto prešla základným domurovaním brán z vnútornej i vonkajšej strany a hneď vyzerá lepšie. Cez nádvorie popod vysoké múry prechádzam ku torzu paláca. Z najvyšších miest hradu je krásny výhľad na Váh či Maníny, moderná doba výhľad doplnila o diaľnicu. Sledujem spiacu dedinu podo mnou, opar stúpajúci z vôd Váhu a slnko, lenivo sa vydierajúce spoza hrebeňa Veľkého Manína. Ako poslednú absolvujem prehliadku hradieb zvonku v novom, vyčistenom šate a poberám sa na odchod. Všade je stále kľud a jedine plné parkovisko pred kostolom naznačuje, že deň sa už začal.

PS: Ochotným a usilovným záchrancom hradu zo Združenia hradu Bystrica držím palce do budúcnosti, a aby sľuby a predsavzatia kompetentných mali potrebnú trvanlivosť.