Autor: Michal Uriča

Hor sa do nečasu...

Oficiálne prebiehajú posledné zimné dni a my sa v sobotný večer vyberáme smerom do Malej Fatry. V Štefanovej na chate, či lepšie povedané v Informačnom stredisku ochrany prírody, nachádzame partiu priateľov, ktorí tu majú základný tábor a už pár dni lyžujú vo Vrátnej. Večer je dlhý a pretriasame historky staršieho i novšieho dáta, ja osobne som si veľmi rád vypočul zážitky Tomáša, ktorý sa zúčastnil speleologickej expedície v ďalekej Venezuele – Tepuy 2009. Keďže postele sú plne obsadené, zalíhame do spacákov s plánom vydať sa ráno na hrebeň z Vrátnej, hoci nás všetci strašia, že snehom neprerazíme.

Je ráno, naša tvrdohlavosť je nezlomná a odstavujeme auto na dolnom parkovisku pod sedačkou na Chleb. Z tohoto parkoviska vedie na bočný hrebeň Kraviarskeho zeleno značený chodník a v zime i skialpinistická trasa číslo 4. Prvé metre chodníka nás presviedčajú, že prerazíme. Sneh je ujazdený od nahor stúpajúcich skialpinistov a ako si čoskoro uvedomujeme aj od „ohľaduplných tiežlyžiarov a tiežsnowboardistov“, ktorí nás niekoľko krát takmer zmietli z chodníka pri svojom odvážnom zjazde.

Prvý úsek cesty je v pohode, vedie dolinkou a popri šliapaní mám dostatok priestoru na testovanie novej kamery. Horší už je úsek na konci dolinky, keď začína šliapanie do strmého svahu vpravo. Cik-cakujeme serpentínami po úzkom chodníčku a sneh už ani zďaleka nedrží tak dobre ako predtým. Postupne vychádzame z lesa a cez zasneženú čistinku sa brodíme ďalej na hrebeň. Škoda len, že v porovnaní so včerajškom je podstatne horšie počasie a slnkom zaliata modrá plachta je dnes prekrytá hustým mliekom. Veľký Rozsutec identifikujem len v náznakoch a so slušnou dávkou obrazotvornosti, hoci už nie nadlho... Stúpanie sa stupňuje a dostávame sa na plochejšie plató poniže Sedla pod Kraviarskym. Počujem, že na mňa niekto prehovoril: „Aha, teba poznám!“ Zaostrujem a spoznávam Dušana, ktorý je v čiapke celkom dobre maskovaný. Ešte hodnú dobu šliapeme pospolu, hoci jeho skialpy sú veľkou konkurenčnou výhodou a čas od času nám dáva náskok, aby nás následne v pohode dohnal.

Úsek od Sedla pod Kraviarskym, resp. spod sedla, do sedla Bublen je najhorší a vplyv na to má viacero faktorov. Najdôležitejším je fakt, že snehu je tu i napriek blízkej jari poriadne množstvo. Ďalšou nepríjemnosťou je hustá hmla, v ktorej sa viditeľnosť znižuje na pár metrov. Čím sme bližšie ku otvorenému hrebeňu, o to silnejší i vietor, ktorý nás bičuje s vločkami snehu do tvárí, no našťastie nemá dosť síl, aby nám zabránil dostať sa až do sedla Bublen. V sedle je premávka hustejšia, prechádza okolo nás viacero skupín, ktoré sa vybrali na prechod hrebeňa. My po krátkej prestávne a občerstvení musli tyčinkami pokračujeme v šliapaní smerom do Snilovského sedla.

Chodník stúpa na Pekelník a v bielej sme sa horko-ťažko držíme tyčového značenia. Za vrcholom sú po pravej strane nepríjemné preveje nad zrázmi a snažíme sa im vyhnúť. Na hranu Veľkého Kriváňa prichádzame v totálne demoralizovanom stave a výstup na vrchol rušíme – v tomto nečase a nulovej viditeľnosti to nemá význem, jeden takýto zahmlený výstup sme už absolvovali a radšej sa opäť vrátime v lepšom počasí. Schádzame teda do Snilovského sedla, kde i napriek horším podmienkam veselo prebieha lyžovačka.

Tisícikrát si nadávame, že nemáme so sebou legendárne „riťoplesky“, aspoň by sme sa dolu svahom popod lanovku spustili. Hoci nie raz sme už aj na igelitkách zjazdovali dolu týmto strmým terénom. Tentokrát volíme najľahšiu ústupovú cestu – lanovku.

Za nami je síce kvôli počasiu mierne okresaná túra, no i napriek tomu sme spokojní a naše chuťové poháriky sa už tešia na zaslúžené halušky v Terchovej...