Autor: Michal Uriča

Devínska Kobyla

Ranné vstávanie nám v sobotu príliš nevyšlo, chceli sme sa vybrať na Záruby, najvyšší vrchol Malých Karpát. No keďže sme naozaj vstali až príliš neskoro, náš zámer sa ukázal ako nerealizovateľný. Nič sa tým však nakoniec nepokazilo, pretože sme sa na Záruby vyštverali už na nasledujúci deň.

A tak sme pekne krásne v sobotu pred obedom naštartovali motorového tátoša a vo štvorici sme sa vybrali z Bratislavy smerom na Devín. Auto sme odstavili pri záhradkárskej oblasti a vybrali sme sa smerom ku kostolu v Devíne, kde sme mali naraziť na červenú značku. Tú sme nakoniec aj našli, ale skôr než sme vyrazili do terénu, posilnili sme sa polievočkou či medovou tortou.

Popri kostole sme začali stúpať po rozbitej cestičke, ktorá sa postupne hlboko zarezala do terénu. Značka sa postupne vytratila z Devína na nám sa otvorili prvé výhľady na hrad Devín a rieku Moravu zlievajúcu sa s Dunajom. Chodník sa v týchto miestach vinie z hustých kríkoch a odbočenie je viac nemej nemožné. To by sa nám aj niekedy bolo zišlo, pretože som už na konci tohto úseku ani nedokázal dvíhať päťkilové topánky od zeme, toľko blata sa na ne nachytalo.

Po prekonaní "najťažšieho" úseku sme strávili nejaký čas utieraním topánok od blata do vyschnutej trávy, ale apetít nám to stále neubralo. Pokračujeme vo výstupe a už cez nízky lesík stúpame ďalej. Miestami už nachádzame i zvyšky snehu, ale skutočne ho tu už zostalo len pramálo. Na križovatke Úzky les sa odpájame od žltej značky a pokračujeme ďalej po červenej smerom na Devínsku Kobylu. Pod jej vrcholom sa stúpanie mierne stupňuje, a stúpanie sa končí na vyhliadke pod vrcholom samotnej Kobyly. Kocháme sa výhľadmi na Devín, Dunaj, Moravu a rakúske pohraničie. V snehu sa ešte kúsok pachtíme na vrchol Kobyly a prichádzame ku nechutnému múru vojenského objektu, ktorý sa tu nachádza.

Otáčame sa späť a pokračujeme po červenej značke smerom na Sandberg. Kúsok pod Kobylou opúšťame červenú značku a sledujeme pre zmenu zelenú. Trochu nás to na zvyškoch snehu "vozí" a nižšie opäť nachádzame maskota tejto vychádzky - blato. Našťastie blatistý úsek nie je až taký dlhý a už stojíme nad pieskovými útvarmi Sandbergu. Je tu poriadne veterno a tak sa príliš dlho nezdržiavame, vlastnými cestičkami sa zberáme späť smerom ku Devínu tak, aby sme narazili po ceste na modrú značku.

Po ceste obdivujeme ďalšie útvary vytvorené v pieskovci a prichádzame do Weitovho lomu, ktorý ma na prvý pohľad riadne ohúril, z auta som si ho nikdy nevšimol. Za Weitovým lomom sme konečne narazili na modrú značku, i keď sme predtým museli prekonať niekoľko naozaj "zaujímavých" úsekov v strmom a hlavne rozmočenom teréne. Posledné pekné miesto je pri turistickej značke Pod Devínskou Kobylou, odkiaľ je asi najkrajší výhľad na Devín a hrad. Cez lúky posiate skalkami a pomedzi domčeky záhradkárskej oblasti sme sa dostali až ku autu a tu sme peknú vychádzku ukončili.

Rada: Ak nemáte v Bratislave čo robiť, choďte sa namiesto Au Parku poprechádzať aspoň na Devínsku Kobylu :-).