Autor: Michal Uriča

Vychádzka na Pajštún

Konečne aspoň náznak snehu zavítal aj do Bratislavy, hoci správy zo severnejších oblastí Slovenska hovoria o podstatne štedrejšej snehovej nádielke. Unavený zo športových aktivít z predchádzajúceho dňa uvažujem pre dnešok nad niečim skutočne ľahkým, a nakoniec to vyhráva Pajštún, častý cieľ Bratislavčanov na nedeľnajšiu prechádzku. Rozhodol som sa pre najľahšiu trasu, ktorá mi vzhľadom na únavu celkom postačuje. Ak teda hovorím o vychádzke na Pajštún, trasa, ktorou som sa vybral je skutočne jednoduchou a príjemnou prechádzkou. Auto som odstavil neďaleko kostola v Borinke, na parkovisku oproti krčme. Priamo na tomto mieste sa nachádza červená turistická značka a smerovník, ktorý ukazuje jednoznačný smer ku zrúcanine hradu. Zablúdiť sa tu snáď ani nedá, orientácia je veľmi jednoduchá, len sa treba zubami nechtami držať tej istej červenej značky. Už o chvíľu chodník opúšťa obec Borinka a po poľnej ceste sa pozvoľna dvíha. Stúpanie je skôr symbolické, cestu lemujú stromy a až po úsek kde sa vchádza do lesa ju obklopujú lúky. V tomto mieste sa chodník prehupne cez kopček, a miernym klesaním vkĺzne do lesa. Od tohoto miesta začína stúpanie, ktoré Vás neopustí až do príchodu na hrad. Keďže je teraz na chodníku mierne nasnežené a pod snehom je statná vrstva lístia alebo korene stromov, výstup je trošku nepríjemný ale nič hrozné. Len na niektorých miestach postupujem štýlom krok vpred, dva vzad...Stúpanie je síce strmšie, no pod hrad sa dá dostať snáď do 20 minút úplne pohodovým tempom. Chodník ma dovedie rovno ku vstupnej bráne do hradu, na zemi ešte obdivujem ležiaci maskarón, ktorý sa uvoľnil a spadol z poriadnej výšky (kuknite hore a zvyšné maskaróny sú rovno nad Vašimi hlavami). Po vstupe do hradu už po niekoľký krát absolvujem jeho prehliadku. Zvyčajne sa hneď za bránou pustím smerom vľavo, priamo ku maskarónom, ktoré mi teraz ležia pri nohách. Z tohoto miesta je prekrásny výhľad na Borinku, Stupavu a kusisko Záhoria. Proti smeru hodinových ručičiek sa presúvam po obvode hradu po zvyškoch hradieb a sledujem z výšky prázdno podomnou. Na skalkách pod hradom sa často vyskytujú lezci, ktorí sa nikdy nepotešia skalkám padajúcim na ich hlavy. Okruh okolo hradu sa končí opäť pri stupnej bráne. Tentokrát sa okolo hradu z vonkajšej strany nevyberám, ale kto má záujem, môže si Pajštún obzrieť i z tohoto pohľadu. Spiatočnú cestu absolvujem po tej istej trase a zakrátko som späť pri aute v Borinke. Celú vychádzku i s prehliadkou hradu zvládnete do 1,5 hodiny a výlet je vhodný aj pre rodiny s deťmi, naviac po ceste narazíte na viacero miest kde si pri ohníku a opekačke môžete urobiť i malý piknik. V letných dňoch, najmä cez víkendy je však hrad preľudnený a prechádzka sa môže podobať na nákupy v shopping centre.

Niekoľko faktov k histórií hradu

Zrúcanina hradu Pajštún leží na vápencovom brale vo výške 486 m.n.m nad obcou Borinka. Hrad Pajštún mal v minulosti celý rad mien. Viaceré z nich vznikli skomolením latinčiny, maďarčiny, nemčiny. Pôvod názvu Pajštún je pravdepodobne v nemčine, a to z mena Paullenstein. Zľudovelá legenda hovorí, že pevnosť patrila reholi pavlínov, podľa nej bola aj pomenovaná. V časoch vojen slúžil Pajštún aj ako útočište pre mníchov a pre posvätné predmety z kláštora, najmä pre vzácnu a uctievanú sošku Panny Márie. Minimálne 5 krát našlo toto vzácne paládium počas nájazdov a povstaní bezpečný úkryt na hrade. Iné názvy pod ktorými je hrad spomínaný sú Stupavský hrad, v roku 1439 sa objavuje pod menami Borostzan, Peylestian, roku 1476 Borastyankw, 1786 Paistun, maďarsky Borostyánko, nem. Paullenstein, Ballenstein. Pajštúnsky hrad patril do sústavy pohraničných hradov, ktoré v Malých Karpatoch preberali od 13.stor. funkciu ochrany severozápadných hraníc uhorského štátu. Prvá zmienka o ňom je z r.1273 a jeho vznik možno položiť do pol. 13.storočia. Najstarší majitelia mali spoločné panstvo so Stupavou, kam sa neskôr aj vrátili. Od 14.stor. patril grófom zo Svätého Jura a Pezinka nepretržite až do r.1526, keď rod vymrel a majetky sa dostali do rúk Serényovcov a neskôr Salmovcov. V roku 1440. keď Stupavu obsadili husiti a podnikali lúpežné výpravy na Záhorie, do Bratislavy a Rakúska, hrad nedobili. V r.1592 vydal cisár Rudolf II. Súhlas na výmenu panstva medzi Júliusom zo Salmu a „turkobijcom“ Mikulášom II. Pallfym. Odvtedy až do roku 1863 patril Pálffyovcom, neskôr Károlyovcom. K najstarším častiam hradu patrí veža a palác, ktoré boli v 15. storočí prestavané. V 16. storočí bol vybudovaný nový pevnostný systém s mohutným rondelom a delovými pozíciami. Posledná baroková prestavba v roku 1619 obohatila hrad viacerými objektmi, najmä širokým arkierom tretieho podlažia paláca s neskoro renesančnými maskarónmi na mohutných kamenných krakorcoch. V roku 1635 poveril uhorský stavovský snem čerstvého grófa Pavla IV. Pálffyho prestavbou Bratislavského hradu. Prestavba bola po 14 rokoch dokončená a Bratislavský hrad ňou získal svoju známu podobu prevráteného stola. Zaujímavosťou je, že Pavol Pálffy prispel i svojimi vlastnými peniazmi a na stavbu dodával stavebný materiál zo svojich záhorských lesov. Konkrétne drevo a tehly sa vozili zo Stupavy a vápno z dedinky pod Pajštúnom - dnešnej Borinky. Náročná prestavba si vyžadovala mnoho investícií, stavebného materiálu a zručných kamenárskych majstrov a štukatérov. Ich prítomnosť dokonale využil a nechal v renesančnom slohu prestavať a rozšíriť Pajštúnsky hrad. Zároveň prestaval starú pevnosť v Stupave na nádherný kaštieľ a novozískaný Bojnický hrad. Prestavbu Pajštúnskeho hradu viedol taliansky stavebný inžinier Filiberto Luchese. V máji roku 1644 písal Pavol Pálffy svojmu staršiemu bratovi Štefanovi II. do Pezinka a žiadal ho, aby poslal Filiberta za ním na Pajštún. Zároveň v liste volá i brata, aby sa prišiel pozrieť i on ako prebiehajú rekonštrukčné práce na hrade. Filiberto Luchese prestaval hrad dôkladne, z pôvodného stredovekého jadra nezostalo takmer nič. Pristavil na západnej strane hradu značnú časť a postavil nárožné bastióny. V týchto miestach nebolo pod hradom vyvýšené skalné podložie, bastióny chránili hrad na jeho najcitlivejšom mieste a zároveň chránili prístup k bráne zozadu. Na najcitlivejšom a najzraniteľnejšom mieste hradu - na jeho severnej strane - postavil mohutný delový rondel. Ide vlastne o dve veže, ktoré nápadne vystupujú z hradieb múru. Jedna má polkruhový tvar, druhá má zalomené steny s nárožnou bosážou. Obidve veže sa s obranného hľadiska vzájomne dopĺňali a delovou paľbou vykrývali celú severnú stranu. V päte spomínanej bosovanej veže sa zachoval vytesaný letopočet 16?5. Bohužiaľ tento letopočet označujúci rok zbudovania veže je vytesaný do pieskovca, ktorý časom značne zvetral a tak jeho tretia číslica je dnes nečitateľná. Vychádzajúc z pomerov v tomto období, môžeme letopočet zrekonštruovať. Najlogickejším rokom dokončenia veže je rok 1645. (Rok 1635 je málo pravdepodobný, Pavol IV. Pálffy sa v tomto roku pustil do prestavby Bratislavského hradu. V roku 1655 neprichádza do úvahy, Pavol už bol dva roky po smrti a vieme, že prestavba hradu bola za jeho života už ukončená.) Pri prestavbe bol hrad vybavený moderným delostrelectvom. Bohužiaľ z celej tejto nádhernej prestavby dnes môžeme v rozvalinách obdivovať len opevnenie na západnej strane. Najznámejšie sú však “pajštúnske levy” vpravo nad vstupnou bránou. Ide o renesančné maskaróny - konzoly ktoré podopierali dnes nedochovaný arkier. Pôvodne ich bolo asi deväť, dnes ich je na pôvodnom mieste šesť. V posledných desaťročiach sa niektoré maskaróny uvoľnili, následne vlastnou váhou prevážili a spadli. V súčasnej dobe sa jeden, pomerne čerstvo spadnutý, nachádza vedľa hlavnej brány a tak môžeme zblízka obdivovať kamenársku zručnosť starých majstrov. Maskarón vo vrcholovom klenáku portála v prvom nádvorí Bojnického hradu, vykazuje nápadnú podobu s pajštúnskymi maskarónmi. Rovnako i zhodné kamenárske značky na oboch hradoch svedčia o tých istých stavebných majstrov a veľkej stavebnej činnosti Pavla Pálffyho. V tomto čase bol správcom stupavského panstva zeman Ján Žigraj (Sigray). Prestavba a modernizácia hradu sa ukázala ako prospešná. Tridsaťročná vojna naberala svoje posledné obrátky. Význam hradu Pajštún vďaka týmto udalostiam stúpol. V roku 1644 vtrhli švédske vojská do Stupavy a celé mestečko i s okolím vyrabovali. Po sebe tu zanechali častého sprievodcu cudzích vojakov - mor. Epidémia vyčíňala takmer jeden rok a zanechala mnoho mŕtvych. Starostlivý Pavol Pálffy listom kastelánovi nariadil, aby udržiaval čistotu na hrade a zlepšil disciplínu medzi posádkou na hrade. Vojaci mali byť vo dne i v noci na stráži, pokiaľ nebezpečenstvo nepominie Hrad vyhorel v polovici 18. storočia, čiastočne ho opravili a naďalej používali údajne aj ako muničný sklad. Od 1809, keď ho napoleonské vojská (spolu s hradom Devín) nechali vyhodiť do vzduchu, leží v ruinách.