Víkend na Muránskej planine

Michal Uriča

Dve svadby sa nám v partii odohrali bez patričnej a tradičnej chlapskej rozlúčky so slobodou. Hoci až následne, ale predsa sme sa ku rozlúčke dostali. Z viacerých tipov nakoniec zvíťazila Muránska planina, kde doposiaľ nikto z nás nezavítal. Cieľom bolo rozlúčiť sa so slobodou trochu inak ako posedávaním na chate či v zafajčenom podniku. S Martinom sme pošpekulovali a vymenili niekoľko mailov a telefonátov. Otázna bola trasa a ubytovanie, nakoniec však všetko parádne klaplo. Poďme však pekne po poriadku...

Z pôvodnej zostavy sme z rôznych dôvodov nakoniec ostali štyria a v piatok popoludní sme sa zhromaždili u Martina v Prievidzi. Traja Mišovia u Maťa... Baba Jaga (Janka) nás pohostila a nasadli sme do Martinovej Felicity. Ostatné „lepšie“ autá sme z bezpečnostných dôvodov radšej na Muráň brať nechceli. A dobre sme urobili, lebo Felicita sa stala neoddeliteľnou kultovou súčasťou nášho výletu. Z Prievidze sme vyrazili na Handlovú, Žiar Nad Hronom, Banskú Bystricu a Brezno. Z Brezna sme sa pustili na Tisovec a za Michalovou začali komplikácie s orientáciou. Čistú hlavu mal už len šofér a radcovia ostali bezradní. Po chybnom odbočení na Chatu Zbojská sme sa nakoniec úspešne dopracovali do sedla Zbojská. Už za tmy sme si posadali okolo stola v kolibe Zbojníckeho dvora. Martinovi sme pomohli Spišskou borovičkou dobehnúť zameškané a výborne sme sa najedli. Baraninu, halušky i strapačky tu robia vynikajúcej, Bulo si s to svoje objednal dvakrát, milá obsluha len krútila hlavou. Martin na Zbojnícky dvor volal vopred a ubytovanie sme mali zaistené. V spacákoch, na Bačovskej, ako to nazvala pani domáca.

Bačovská zamená luxus s akým sme ani nepočítali, na zemi matrace, vonku za dverami spiace prasiatka, priam rozprávková idylka. S panem báčou sme ešte prehodili slovko a nejaký ten štamprlík. Štastie malo svoj deň a profesora z výšky so synom tu stretol Martin. Tak sme sa družne zabavili pri tónoch zo saxofónu a okolo polnoci po fotoakcii s prasiatkami sladko zaspali v našej nocľahárni.

Na druhý deň sa budíme niečo po siedmej a balíme. Čakajú nás objednané raňajky, misa plná varených klobás, miska bryndzovej nátierky a chlieb. Sýti sa lúčime a pokračujeme. S peripetiami v Tisovci sa nakoniec dostávame do Muráňa, kde nechávame auto a konečne začíname šliapať na Cigánku, ktorej skalné bralo sme obdivovali už po ceste na Muráň..

Nuž veru, smerujeme na hrad, a tu si šliapnuť treba. Je síce pod mráčikom, ale nepríjemne dusno a vlhko, o chvíľu sme všetci spotení, akoby sme vyšli z bazénu. Pomalým nenúteným tempom sa sunieme do kopca, zastávky si robíme pri náučných paneloch. Prvých ľudí stretávame na asflatke, ktorá križuje turistický chodník. Zjavne ide o skupinu a daosť veľkú, pretože ich stretávame ešte hodnú chvíľu, ako sa trúsia nadol oproti nám. Neďaleko pod Chatou Zámok sa občerstvujeme z upraveného prameňa so strieškou a začína pršať. Našťastie sú to len krátke prehánky, netreba sa ani obliekať, o pár minút sme na chate. Nezastavujeme sa tu, pokračujeme v stúpaní na Cigánku, na hrad Muráň. Posledný úsek je najhorší, pretože stúpame po klzkej skale a schodoch do nej vytesaných. Sme ale na hrade a prehliadka môže začať. Úprimne popvedané, nevedel som, že tento hrad mal také rozmery. Musel byť vo svojej dobe naozaj veľkolepý, lebo priestor na ktorom sa rozkladal je skutočne veľmi veľký. Z niekoľkých miest je možnosť výhľadu na planinu, ale nemáme veľa šťastia, pretože všetko je zahalené v hmle a mrakoch.

Kráľovský hrad postavili po r. 1243 na ochranu prechodov do Liptovskej a Zvolenskej stolice a prvý raz sa písomne spomína r. 1271. Ústrednou stavbou hradu bol až do jeho zničenia palác spojený s kaplnkou, okolo ktorého jednoduché hradby s baštami a s dômyselne riešenou vstupnou bránou vytvárali jediné rozsiahle a pretiahnuté nádvorie. V ňom boli umiestnené početné hospodárske a obytné budovy. Od konca 15. storočia patril hrad Jánovi Zápoľskému, ktorý ho daroval neskôr svojmu prívržencovi Jakubovi Tornalymu. Za jeho nedospelého syna spracoval hrad v rokoch 1529-1549 Matej Bašo, známy lúpežný rytier,ktorý so svojou družinou podnikal lúpežné výpravy do širokého okolia. Nakoniec v r. 1549 dobylo hrad kráľovské vojsko, ktorého velitelia nechali Bašu na mieste popraviť. Hrad bol potom až do začiatku 17. Storočia v rukách kráľovskej komory. V roku 1609 prešiel do vlastníctva bohatej rodiny Széchyovcov. Manželstvom so Széchyovou sa stal neskúr majiteľom hradu Wessélényi, jeden z osnovateľov sprisahania proti kráľovi Leopoldovi II. Po prezradení sprisahania hrad zaujalo cisárske vojsko.  Poslednými majiteľmi bol rod Coburgovcov. Tí vlastnili hrad až do roku 1945. Hrad v 18.storočí dvakrát vyhorel a koncom 18.storočia už nebol obývaný, od tej doby ho už neopravovali, takže dodnes zostali z neho iba zrúcaniny základov ústredného paláca a zvyšky obvodových hradieb.. V roku 1972 hrad vyčistili a od roku 1980 sa vykonávala postupná nutná údržba hradu. (krátené, podľa www.muranskaplanina.com)

Z hradu sa vraciame na chatu Zámok, kde obedujeme každý po dve pivá. Od tohto momentu ostávame na cestách sami, chodníky sú vyľudnené. Jednak sem asi mnoho ľudí nechodí a počasie nie je práve ideálne. Smerujeme na Veľkú lúku po modrej značke. Chodník vedie po svážnici brala Šiance, pod nami sa kľukatí asfaltka vedúca z Muráňa na Veľkú lúku. Po príchode na turistické rázcestie vidíme, že názov tejto lúky je naozaj správny, je skutočne veľká. Počas SNP tu dokonca fungovalo poľné letisko. V pozadí vidíme budovy žrebčína, kde sa od roku 1950 venujú chovu koní Norika muránskeho typu.

Červená značka kopíruje asflatku, ktorá sa krúti v serpentínach a stúpa smerom k rázcestiu Jaškova muka. Oblačnosť sa potrhala, na niekoľkých miestach sa nám otvárajú krásne výhľady na hradné bralo Cigánky. Na žltú neodbočujeme, hoci sa vzdialenosť na Studňu zdá byť po nej kratšia. Pokračujeme po červenej, stále po asfaltke. Stretávame skupinku štyroch ľudí v protismere, hmmm to je premávka... Za horárňou Maretkiná sa chodník konečne odpája od asfaltovej cesty a stúpame už naprírodno. O desať minút sa spúšťa lejak, nestíhame sa ani ukryť v lese ani vytiahnuť nepremokavé veci a sme mokrí. Kým sa nám podarí navliecť do materiálov budúcnosti, aj lejak je za nami... Pokračujeme krásnym lesom ďalej, popiskujeme si a spievame ľubozvučné piesne, aby sme upozornili medveďov, že ideme. Zabralo, ani jedného sme nestretli. V lese okolo nás sú tony húb, jedlých však pramálo. Nevadí, kvôli tomu sme sem neprišli a predsa len, sme v národnom parku. Známky civilizácie badať na rázcestí Studňa, stojí ti niekoľko budov, podstatné je, že je tu aj prameň s vodou. Oddychujeme a na olovrant sa podáva pivo.

Pokračujeme po červenej, opäť je tu asfaltka, ale našťastie sa z nej onedlho na lúke odpájame na lesnú cestu. Stúpame opäť do kopca vo svahu Kľaku, výškové méty oslavujeme štamprlíkom, sme blízko dnešného cieľa. Po poslednom stúpaní už len klesáme, najskôr pozvoľna, na záver strmšie po chodníku so stopami koní. Víta nás brechot psov, sme na Nižnej Kľakovej, kde prespíme v turistickej útulni, zriadenej práve na tento účel Správou NP. Zo salaša obďaleč vychádza bača a víta nás, útulňa je celkom prázdna, skladáme batohy a oddychujeme. Ale nie nadlho, pretože na svahu lúky oproti nám je ohrada s koňmi a tak smerujeme ku nim. Sú nadherné a takto nadivoko v lone krásnej prírody je stretnutie s nimi o to prirodzenejšie. Nevieme sa ich nabažiť, ale hladné žalúdky nám pripomínajú, že treba večerať. Neďaleko útulne je upravené ohnisko so sedením a aj ho využívame. Vonku je však surovo a fúka chladný vietor a tak hneď po večeri zaliezame do útulne. Tu sa síce kúriť nedá, ale aspoň toľko nefúka, hoci na pár miestach mierne prefukuje. Zaliezame do spacákov, hodnotíme deň, spriadame plány do budúcnosti a spomíname i na časy minulé.

Nedeľné ráno je chladné, ale keď vykukne slniečko, hneď je veselšie. Opäť využívame ohnisko a netrpezlivo čakáme na baču, kedy vypustí kone z ohrady. Máme šťastie, dočkali sme sa, tento pohľad je priam ako pre Bohov. Slnkom zaliata zelená lúka, obkolesená hustým lesom, a na nej stádo sedemdesiatich (ako nám pomocnik baču prezradil) koní. Foťáky sa toľkej krásy ani nevedia docvakať. Pomaly sa balíme na odchod. Po promenáde na lúke sa stádo s bačom odoberá svojim smerom, lúčime sa, my smerujeme po žltej smerom na Muráň cez Hrdzavú dolinu.

Zostup spočiatku prebieha bez problémov, keď však pricádzame ku senníku, okolo ktorého pravdepodobne prebehol výrub, žltú značku strácame. Hneď som si spomenul na jeden z príspevkov v knihe na Nižnej Kľakovej, v ktorom sa písalo o blúdení Hrdzavou dolinou. Skúsili sme jeden smer, druhý, tretí, ani v jednom sme na značku nenatrafili... GPS síce ukazovalo našu polohu správne, ale mapa v ňom ma opäť presvedčila, že jej výrobca (firma Conan) zobral jej produkciu ako srandu na turistoch... Značky v mape sú zaznačené ako po fláme a absolútne sa nedá na ne spoľahnúť! Našťastie mám v GPS aj lesné cesty a zorientovali sme sa podľa nich. Kolmo na vrstevnice sme sa pustili strmým svahom až sme narazili na lesnú asfaltku. Pustili sme sa po nej smerom nadol a až nad Robotníckou ubytovňou sme opäť narazili na značku. V krásnom slnečnom počasí sme popri zurčiacom Hrdzavom potoku dorazili úspešne až do Muráňa a cez nešťastne preplnenú reštauráciu Zbojníckeho dvora sme sa prepracovali ku ceste domov. Spoločne ešte do Prievidze preberáme zážitky, potom už každému zvlášť prebiehajú spomienky na krásny víkend v príjemnom prostredí. Pekná rozlúčka so slobodou, však?

Užitočné informácie

Štart a cieľ:
Muráň
Doprava:
auto
Trasa:
Muráň - Chata Zámok - Hrad Muráň - Veľká Lúka Piesky - Jaškova muka - Studňa na Muránskej planine - Nižná Kľaková - Hrdzavá dolina Robotnícka ubytovňa - Muráň
Prevýšenie:
1210m stúpanie, 1210m klesanie
Čas:
6 hodín prvý deň, 3 hodiny druhý deň
Voda:
pod chatou Zámok, Studňa na Muránskej planine, pri útulni Nižná Kľaková
Náročnosť:
stredne náročná dvojdenná turistika, pozor na nekompletné značenie v Hrdzavej doline!
Mapy:
Turistický atlas,1:50 000
Občerstvenie:
Chata Zámok pod hradom Muráň
Nocľah:
Zbojnícky dvor v sedle Zbojská, útulňa Nižná Kľaková

Ak sa Ti článok páči, pošli link kamarátom

Salamander Trail Camp

Salamander Trail Camp je bežecký kemp nielen pre trail bežcov. Svoje vedomosti nám odovzdá skúsený trailový bežec Marian Kamendy. V nádhernom prostredí Štiavnických vrchov si ukážeme techniku behu, budeme sa venovať aktívnej regenerácii, silovému tréningu či nácviku agility. Ubytovanie je zabezpečené v novom penzióné Antošíkov majer, ktorý leží na samote, uprostred prírody a poskytne nám skvelé zázemie na tréning, ale i duševný relax.
Salamander Trail Camp
Facebook profil
Instagram profil