Text: Michal Uriča, Foto: Martin Kiripolský

Kráľova hoľa je najvyšší vrch východnej časti Nízkych Tatier (tzv. Kráľovohoľských Tatier). Kráľova hoľa je opradená povesťami, ospevovaná básnikmi. Patrí k najnavštevovanješím vrchom Nízkych Tatier. Kráľova hoľa poskytuje jedinečný výhľad na Spiš, Vysoké Tatry, Liptov ale aj Horehronie. Pod Kráľovou hoľou pramenia rieky Čierny Váh, Hnilec, Hornád a Hron. Na vrchole je od roku 1960 TV vysielač. Zo Šumiaca vedie na vrchol asfaltová cesta, kde je meteorologická stanica a sídlo Horskej záchrannej služby.

Kráľova hoľa sa pred rokom v zime stala pre Maťa s Jankou neprekonanou prekážkou, pretože počasie a množstvo snehu im vtedy skutočne nepriali. Druhý pokus sa mal odohrať v tomto roku vo februári, no plány nám opäť čiastočne pokazilo počasie a z časti i Jankina choroba. Jankina túžba výstupu na Kráľovu hoľu kulminovala a ďalší termín bol dohodnutý na Veľkú noc, konkrétne na nedeľu. V piatok sme si ešte s Lenkou a Silviou dali tréning pri výstupe na Inovec a v sobotu navečer sa presúvame do Telgártu.

Počasie sa ako na potvoru kazí, cez víkend sú hlásené búrky a aj náš večerný príchod do Telgártu je sprevádzaný blýskaním. Druhá časť výpravy, ktorá prišla od Rožňavy dokonca hlási, že ich búrka prekvapila aj krupobitím. V Telgárte sa našou základňou stáva privát u Jozefa Rejdoviana a večer sa nesie v téme bojovej porady pred výstupom. Zvažujeme možné scenáre a nakoniec sa dohadujeme, že ráno štartujeme o 6.30. Na Kríľovu skalu sa pokúsime vystúpiť cez Kráľovu skalu po zelenej značke. Dlho teda neponocujeme a ukladáme sa do postelí, aby sme ráno mohli čerství a plní síl vyraziť.

Ráno je príjemné, bez oblačnosti a krátko po pol siedmej skutočne začíname v šestici šliapať. Po krátkom miernom nástupe sa púšťame do strmého stúpania, ktoré nekompromisne bez serpentín vedie nahor kolmicou. Aj preto sa už onedlho môžeme kochať prvými výhľadmi do okolia. V partiách lesa blízko dediny je zrejmá činnosť niektorých spoluobčanov, pretože sa tu vyskytuje vysoká hustota kmeňov vyrúbaných asi meter až meter a pol nad zemou. Príjemnejšie už pôsobia husté ostrovčeky šafránu, ktorý čaká na prvé lúče slnka aby sa jeho kvety otvorili. Napredujeme celkom rýchlo, pretože sneh už v nižších polohách zmizol.

Stúpanie je niekoľkokrát prerušené krátkymi traverzami, až nakoniec prichádzame pod rozľahlú rúbaň, či skôr kalamitou postihnutý úsek, kde nám výstup začína komplikovať pribúdajúci sneh. Pársto metrov nám dáva poriadne zabrať, naviac na chvíľu strácame značku a morálka rýchlo klesá. Snehu je miestami až po pás a neustále sa zabárame. Skúšame rôzne techniky, napríklad aj chôdzu po padnutých kmeňoch ako gymnasti po kladine. Vyrážam napred a po trápení v lese sa mi našťastie darí nájsť značku a sneh už drží lepšie. Nad nami je Kráľova skala, pred nami kosodrevina a okolo nás medvedie stopy.

V kosodrevine opäť strácame značku a brodíme sa každým krokom v hlbokom snehu, naviac sa nám nohy zachytávajú za konáre kosodreviny pod snehom. Prekonávame niekoľko skalných stupňov a nakoniec po obrovskom trápení stojíme na vrchole Kráľovej skaly. Pred nami sa majestátne týči Kráľova hoľa a čaká nás záverečné stúpanie. Ešte predtým však v závetrí oddychujeme a naberáme sily.

Po prestávke zostupujeme do sedla medzi Kráľovou hoľou a Kráľovou skalou, kde križujeme asflatovú cestu vedúcu na vrchol. Začíname stúpať na prvý pohľad nekonečným svahom. Úseky pokryté snehom striedajú miesta bez snehu, ktoré sa snažíme v maximálnej možnej miere využívať. Skupinku vedie Lenka, no rýchlo sa doťahuje Janka a nestíham sa čudovať, kde berie tú energiu, ktorá ju ženie nahor. Akoby medzi ňou a vrcholom bolo natiahnuté elastické lano, ktoré ju ťahá nahor. Nad hlavami sa nám začínajú valiť oblaky a aj výhľady sa nám nanešťastie kazia. Čím bližšie sme pri vrchole, tým silnejší je i vietor. Vo štvorici prichádzame na vrchol a potom sa ukrývame v otvorenej miestnosti vysielača, kde nás trochu hreje i letný radiator ale hlavne tu tak neduje vietor ako vonku. Čakáme na Miša a Táničku, ktorí za nami trochu zaostali. Výstup nám nakoniec trval v ťažkom teréne takmer päť a pol hodiny...

Po príchode zvyšku výpravy mobilizujeme sily a zahajujeme zostup, pretože nechceme riskovať zhoršenie počasia. Zostupujeme po červenej značke, zostup však nie je vôbec jednoduchý, pretože každým krokom hrozí prepadnutie po pás do snehu. S Lenkou sme popredu a pri trafostanici v dolinke pod prameňom Zubrovice čakáme na zvyšok skupiny. Na vyhriatych kameňom sa tu sušia turisti, ktorí podcenili výbavou podmienky a na vrchol už dnes nevystúpia, lebo sú kompletne premočení.

Od trafostanice zostupujeme popri Zubrovici spoločne dolu popod elektrické vedenie. Sneh postupne ubúda a lesom zostupujeme až do Telgártu. Na priváte nemali ochotní domáci problém s tým, že sme si tu nechali veci, naviac po túre sme sa mohli v kľude ešte aj osprchovať a najesť. A tak spokojní opúšťame Telgárt a vraciame sa domov nachystať korbáče a vedrá na pondelkovú Veľkonočnú sibačku.