Nízke Tatry - Ohnište

Autor: Igor Paško

Bolo to už dávno a ja to ťahám z úzadia mojej pamäti, čo sme sa vo dvojici vybrali na Ohnište v Národnom parku Nízke Tatry. Vlastne...hm...ani to nemám tak v úzadí pamäti, lebo však kto už by si nepamätal túru s jednou z najťažších pasáží vo svojom života? (Pozor, tu treba priznať, že nie som nijaký skialpinista, pokladám sa za bežného turistu.)

Bolo to niekedy v 2004-tom, čo som sa tam vybral. Impulzom boli známe obrázky z časopisov a knižiek vápencového terasovitého kopca s jaskyňami, ale hlavne so skalným oknom na konci úbočia vrchu Ohnište. Toto bralisko je zasadené do nádhernej nízkotatranskej, smrekom, jedľou a hubami prevoňanej, prírody. Z Ohnišťa máte severnú panorámu hrebeňa Nízkych Tatier ako na tanieri, počas výstupu sa vám za slnečného počasia podarí niekoľkokrát uvidieť aj vzdialený masív Vysokých Tatier, kde aj laik rozozná typické črty Kriváňa, Rysov či v pravom konci masívu Gerlacha. Akýmsi bonusom tejto túry je niečo, na čo ozaj nikde inde nenaďabíte. A to myslím minimálne v európskom kontexte!! Na túto chuťovku som prišiel pri čítaní ešte socialistického turistického sprievodcu a viaže sa na kopec, ktorý je vlastne po ceste za dosiahnutím vrcholu Ohnišťa – Slemä. Tou raritou je, že 13. októbra 1944, keď bolo zlé a hmlisté počasie, narazilo do vrchu tohto kopca sovietske zásobovacie lietadlo – bolo SNP - keďže letelo dosť nízko. Zomrelo všetkých 19 ľudí na palube, zväčša Rusi, ale boli tam aj niekoľkí Slováci. Na Slemäti...apropos, ako sa skloňuje Slemä?!?...sa tak okrem pamätnej tabule dodnes nachádzajú aj zvyšky trosiek lietadla, je nimi posiaty hojný výsek hornej lúky – polomu. Zvláštny pocit, keď vidíte ešte takmer čerstvo dôsledky vyše 60 ročnej havárie. No, ale poďme pekne poporiadku.

K východziemu bodu, ktorým bol rozdeľovník ciest za chatovou oblasťou v Svätojánskej doline (Liptovský Sv. Ján, známe termálne kúpalisko – po túre v lete môže padnúť úplne fantasticky), sme sa dostali...s odpustením...autom. Tu sme aj odparkovali. Rovno sa šlo na Ohnište (oblúkom od severu), my sme vykročili príjemnou, takpovediac furmanskou cestou vľavo, na Slemä. Dlho sme šli miernym svahom hore, napriek vrcholiacej sezóne úplne sami a v úplnom tichu sveta, aj som si pomyslel, čo by sme tak asi robili, keby sme po hodine šľapania zbadali kdesi na svahu medveďa...aleboooo, aj taká srnka by sa dala zjesť... Cesta pozvoľna stúpala, až sme sa zrazu dostali k zalesnenému svahu. Pri pohľade na svah som sa cítil presne ako Dávid proti Goliášovi. Ba horšie... Nasledoval najhorší úsek v mojom živote – aspoň tak ho mám uchovaný. Najstrmším lesným terénom bez milosti takmer kolmo hore, skrz prašnú zem a korene... žiadne serpentíny, turistickí cestári to tu ťahali rovno hore. Pulz kopíroval rytmus bicích súprav metalových skupín, mikroprestávky sa kopili. Tu v lese sme už natrafili aj na prvých turistov. Myslím, že asi po štyridsiatich (?) minútach sme vyšli na kopčisko, na pažiti svietila tabuľa vyvádzajúca nás z omylu, že sme už na Slemä. Ak sa dobre pamätám, bola tam aj odbočka k akejsi neverejne prístupnej jaskyni, no ja som mal myšlienky len pre SÚSCH. Kúsok od tabule smerom na Slemä začali krásne vyhliadky. Najprv na chatky v stráni (dá sa sem dostať aj inou cestou, od východu!!), potom na panorámu Vysokých Tatier. Mali sme šťastie na skvelé počasie, takže po chvíľke sa nám už dýchalo lepšie a deň sme si užívali. Po asi 15-20 minútach sme prišli pod úpätie Slemä – Slemäťa, odkiaľ sme zase asi tak hodinku šľapali serpentínami cik-cak, popri 2 partizánskych bunkroch z 2. svetovej vojny (s kým tu v okolí bojovali? - byť Nemcom ani by mi nenapadlo ísť touto smrtnou cestou-necestou) až na rozľahlý vrchol Slemä. Počas stúpania viacero pekných vyhliadok (avšak rovnaký obraz). Z turistickej cesty tam treba odbočiť doprava, dovedie vás to k troskám lietadla. Tu pobývalo pomerne dosť turistov, všetci sa kŕmili, oddychovali a pomedzi stromy skúšali uvidieť aspoň časť zo slnkom zaliateho Liptova.

Po jedení pokračujeme ďalej, chvíľu mierne, potom prudko dolu, na horskú lúku medzi Slemäm a Ohnišťom. Pri zostupe zo Slemä sa mi kúsok pred nohami zrazu prevlní cez chodník vretenica. Takže pozor...! Lúkou mierne stúpame, vpravo svahy Svätojánskej doliny, oproti nám na chvíľu zbadáme skalné okno Ohnišťa. Zanedlho vchádzame vpravo do lesa a cesta nás vedie pomedzi stromy, v závere strmšie hore, priamo na Ohnište. Neviem, ako dlho to trvalo v lese, ale ubehlo to celkom rýchlo. Na Ohništi kniha návštev v plechovej skrinke, čítame si z nej najmä české ódy na prírodu. Viacero prispievateľov spomína jaskyňu (jaskyne?), žiaľ my sme nemali ani dosť času a ani chutí hľadať, ktoré chodníčky kam vedú. Totižto tých chodníčkov okolo, popod, ponad, skrz skaly a zalesnené partie terasovitého vápenca bolo dosť. Je to kopec, na ktorý sa oplatí prísť viackrát alebo aspoň na 3-4 hodiny. Ja som mal v ruke vtedy nový fotoaparát, a tak som fotil, čo sa dalo. Po chvíli sme sa teda vybrali k skalnému oknu. Juuuj...ale cesta tam nie je práve z tých bezpečných. Je tam jeden úsek, kde som mal trochu aj na mále. Skalný masív vystúpil proti úzučkej cestičke vinúcej sa popod neho, takže na asi 4-5 krokoch ste boli nútení obísť tento dosť strmý zráz len zachytávaním sa všetkými končatinami a dobrým zvážením, kam priložíte práve odlepenú končatinu, lebo vľavo od vás je vlastne priepasť. Podarilo sa a – stálo to za to! Skalná brána je tuším našou najväčšou a je po slnku, takže okno vám umožní krásne vyhliadky na dolinu, na južný svah Slemä, či na vrchmi zvlnený horizont severného Slovenska. A všade – v tom čase – kvietky. Zvonce, horce, malé margarétky, ba i tie drobné sýtopurpurové kvety. Oproti pár ihličnatých solitérov vyrastajúcich z onej priepasti a za nimi úžasná panoráma vrchov od Ďumbiera až po Chopok. Proti slnku, ale malo to úžasne veľa sily, ktorú takýto obraz vtepe do slovenského srdca. A nielen slovenského, zaiste... Vtedy som ešte nepofajčoval, no dnes mám vyslovene takú drobnú motiváciu dať si tam hore za takéhoto počasia jednu aromatickú cigarilku značky Al Capone (neplatená reklama, ale radšej takto, aby si nikto nemyslel, že marišku!), vyvalený v tráve, opretý o skalnú bránu a porozmýšľať o Hörbigerovej teórii príčin cyklického opakovania sa epoch v kontexte zemskej evolúcie.

Cesta späť bola tá istá, hoci mapa vravela, že dalo by sa zísť z Ohnišťa rovno dolu a prísť k autu tou druhou cestou, no nechceli sme pokúšať osud. Keďže od túry ubehlo už pár rokov, nespomínam si na časové rozpätia, ale marí sa mi, že nám tento výlet trval čosi okolo 7-8 hodín. Sedem hodín, ktoré vám dodajú skvelé zážitky, ale zároveň vás aj fyzicky preveria. Chcel by som sa ešte raz pozrieť „Slemämu“ do očí...skrz bránu Ohnišťa...len či budem ešte vládať...?

Užitočné informácie

Štart a cieľ:
Jánska (Svätojánska) dolina
Doprava:
do Liptovského Jána, pokračovať dolinou ďalej (dá sa aj autom), k turistickému rozdeľovníku ciest
Trasa:
Jánska dolina – Stanišovské sedlo – Slemä – Ohnište (a späť). Dobré značenie.
Čas:
7-8 hodín aj s prestávkami
Prevýšenie:
cca 698 m
Voda:
podľa niekoľkých zdrojov sa nachádza v okolí Slemä jeden – dva pramene, vodu si však, samozrejme treba vziať vlastnú
Náročnosť:
mierna - stredná, okrem spomínaného veľmi náročného stupáku
Mapy:
Turistický atlas Schocart
Občerstvenie:
výlučne vlastné, žiadne platené občerstvenie po ceste nie je
Užitočné odkazy:
www.treking.cz
www.nizketatry.com www.izurnal.sk

Ak sa Ti článok páči, pošli link kamarátom

Salamander Trail Camp

Salamander Trail Camp je bežecký kemp nielen pre trail bežcov. Svoje vedomosti nám odovzdá skúsený trailový bežec Marian Kamendy. V nádhernom prostredí Štiavnických vrchov si ukážeme techniku behu, budeme sa venovať aktívnej regenerácii, silovému tréningu či nácviku agility. Ubytovanie je zabezpečené v novom penzióné Antošíkov majer, ktorý leží na samote, uprostred prírody a poskytne nám skvelé zázemie na tréning, ale i duševný relax.
Salamander Trail Camp
Facebook profil
Instagram profil