Autor: Michal Uriča

Oravská Magura

Hrebeň Oravskej Magury rozdeľuje Oravu na dve časti. Južná časť sa označuje ako dolná Orava, severná a juhovýchodná časť ako horná Orava. Oravská Magura sa vyznačuje nie veľmi veľkou nadmorskou výškou – najvyšší vrch – Minčol dosahuje 1 396 m. n. m. a ďalší – Kubínska hoľa 1 346 m. n. m. Hrebene Oravskej Magury majú typický hôľny reliéf, porastený trávou a v hojnej miere čučoriedím. Les siaha až na hrebene, ktorými vedú turistické značkové chodníky. Zvláštnym úkazom sú pramene aj na hrebienku (zníženina v hrebienku na Kubínskej Hole). Svojrázny charakter má krajina medzi Oravskou Lesnou a Zázrivou. Obe dediny oddeľuje výrazný, vo veľkej miere zalesnený hrebeň, ktorý v oblúku zo severnej strany a východnej strany vytvára kotlinu, orientovanú na juh a západ. V kotline na svahoch leží rázovitá obec Zázrivá s lazmi roztratenými po strmých grúňoch. Grúne sú extrémne strmé a napriek malej nadmorskej výške dodávajú okolitému kraju takmer vysokohorský ráz. Súvislý les na nich už nenájdeme, bol vytlačený do vyšších častí hrebeňa. Severná časť územia, zvažujúceho sa zo spomínaného hrebeňa k Oravskej Lesnej, je napriek ťažbe dreva ešte stále veľmi lesnatá. Lesy skresľujú morfológiu terénu, takže pri letmom pohľade na krajinu sa nepostrehnú menšie rokliny a brázdy. Bočné, málo výrazné rázsochy hrebeňov sú zdobené malebnými hoľami. Na rázsochy turistické chodníky nevedú. Oravská Magura má krátke a nie príliš hlboké doliny, ktorými vedie málo turistických chodníkov. Chodníky vedú zväčša cez z údolia Oravy na hrebene cez pahorkatinu. Prírodná rezervácia Paráč bola vyhlásená v roku 1980 a hlavným cieľom ochrany sú zachovalé horské smrekové lesy s výskytom veľkých šeliem, pernatých dravcov a sov.

Na zasnežený Paráč

Kamarát Maťo nás už v predstihu volal na túru do okolia Zázrivej a sľuboval pritom skvelý zážitok. Musím priznať, že nie som zástanca hromadných akcií, no nakoniec sme sa rozhodli, že s priateľkou a kamarátom Mišom to predsa len skúsime. Akciu usporiadal turistický klub Rokoš a už na úvod tohto rozprávania musím priznať, že skvelý zážitok to určite bol. V trojici sme sa autom vybrali v sobotné ráno z Považskej Bystrice a Maťove telefonáty z autobusu plného turistov z klubu KST Rokoš nás utvrdili v tom, že nálada je výborná. Snehu smerom na sever neustále pribúda a z riedkej kaše sa stáva súvislá snehová pokrývka. Dohodnuté miesto stretnutia je Zázrivá-ústredie, snehu je tu už neúrekom a my sem prichádzame načas. To sa nám nevypláca, pretože cikpauzy autobusu sú dosť frekventované. Voľný čas trávime pri čaji a pivku v miestnej krčme. Autobus nás po príchode berie ďalej smerom na osadu Zázrivej - Kozinská. Tu sa z autobusu vyrojilo jeho celé osadenstvo a po zahrievacej ochutnávke domácich páleniek rôznych producentov sa pomaly trúsime do terénu. Pohľad na zástup turistov v zástupe za sebou pripomína živého hada, ktorý sa vlní snehom. Vchádzame do lesa a po žltej značke naberáme výškové metre. Už po chvíli v lese stretávame skupinu poľovníkov, ktorí za sebou ťahajú svoju trofej a zanechávajú za sebou dlhú krvavú stopu. Samozrejme, že sa im takmer od každého ujde nejaká uštipačná poznámka, ale priveľmi si nás nevšímajú. Pomaly ale isto začínam oceňovať výhody veľkej skupiny, v tomto prípade je to najmä kvôli tomu, že prešľapávanie snehu je čoraz obtiažnejšie, nakoľko ho smerom ku hrebeňu pribúda čoraz viac a sneženie je miestami taktiež celkom intenzívne. Sneh na stromoch a kríkoch vytvára na mnohých miestach zaujímavé útvary a pri troche predstavivosti sa dajú nájsť zaujímavé útvary. Maťo sa zabáva zhadzovaním snehu z konárov na nič netušiacich ludí a po chvíli nás dobieha aj Peťo, ktorý nám predvádza naľahko oblečený v hlbokom snehu kraulový plavecký štýl. Až ma mráz po chrbte prechádza, keď vidím, ako v tričku s krátkym rukávom leží v snehu a vehementne pádluje svojimi mocnými rukami, brrrrr... Po takmer dvoch hodinkách šliapania sa dostávame na hrebeň, na rázcestie s modrou značkou na križovatke Vasiľovská hoľa. Aj podľa názvu tohoto miesta sme sa teda ocitli na otvorenom priestranstve, výhľady však vďaka sneženiu a hmle nehrozia, naviac sme v podstate kompletne obkolesení lesom. Na tomto mieste Peťovo bláznenie v snehu vrcholí a ochotne sa ku nemu pridáva niekoľko ďalších otužilcov. Snehu je tu skutočne neúrekom a je až panensky neporušený, takže na snežné hry je tu priestoru dostatok. Občerstvujeme sa jednom a aj pálenkou a opäť sa zberáme na pochod smerom na Príslopec a Paráč. Chôdza je čoraz ťažšia, pretože snehu je na hrebeni viac ako po kolená. Vedenia sa ujímajú najzdatnejší a musím uznať, že prešliapali hodný kus celej trasy. Prechádzame cez vrchol Minčol 1139 mnm (i keď nie ten známy na Kubínskej holi) a pokračujeme smerom na Príslopec. Cestou obchádzame traverzom Bzinskú hoľu 1195 mnm a v hustom lese prechádzame vrcholom Prílopca 1258 mnm. Smelé prognózy na dojazd do cieľa sa redukujú, pretože postup je kvôli snehu a únave čoraz pomalší. V melancholickom počasí i nálada klesá na bod mrazu a ani zďaleka sa nepodobá na ráno pri výstupe z autobusu. Povzbudením je tabuľka s ozanečím hranice Prírodnej rezervácie Paráč, podľa čoho by sme už nemali byť ďaleko od cieľa. Najhorší úsek je však pred nami, posledné stúpanie je asi najhoršie. Tým, čo prešľapávajú chodník dochádzajú sily a tempo sa spomaľuje. Prechádzame popod vrchol samotného Paráča a nakoniec štastne dosahujeme značku Paráč 1325 mnm. Krivka stavu nálady sa ako šibnutím čarovného prútika zlepšuje, ozývajú sa oslavné piesne, výkriky, v rukách koluje pálenka. Zúčastnení sa snažia nahustiť do malého priestoru pre vrcholové foto, čo sa nakoniec aj viac menej darí. Keďže čas beží a sme v značnom časovom sklze, poberáme sa na zostup. Končene som sa aj ja dostal ku prešľapávaniu, i keď je o niečo jednoduchšie, pretože chodník má teraz klesajúci sklon. Čo je však horšie, pri rýchlejšom zostupe máme v hlbokom snehu už po pár metroch problém s orientáciou, pretože značky sú len ťažko viditeľné. Horko ťažko držíme smer a často sa len intuitívne posúvame ďalej. Našťastie sme však vždy trafili smer správne a po asi pol hodinke prichádzame na križovatku Hoľa, kadiaľ vedie lesná asfaltka a tá je dokonca odhrnutá. Zdalo sa mi, že keď sme zbadali túto cestu, začul som hlboký výdych mnohých pľúc a padanie ťažkých kameňov. Cesta totiž minimálne v časti kopíruje žltú značku do Zázrivej, časť Havrania a i keď sa od nej odkláňa, my už po nej schádzame až do samotnej osady Havrania, kde nás už čaká autobus. Turisti z Rokoša majú v Ústredí v pizzerii prichystaný mejdan, nakoľko ide o ich koncoročnú akciu, srdečne nás pozývajú oslavovať s nimi, čo však nakoniec neprijímame, hoci váhame. Vydávame sa na cestu domov, zastavujeme sa ešte na pirohy a strapačky v Terchovej. Spokojne unavení prichádzame domov a ani tradičné sobotné sedenie v Námorníku nás vďaka únave nečaká. Na záver už len ostáva konštatovať, že ako výlet za prvým snehom to bola celkom slušná nádielka a okolie Zázrivej ma už po niekoľkýkrát presvedčilo, že sa sem oplatí vracať. A aby som nezabudol, vďaka turistom z oddielu KST Rokoš za nadmieru príjemnú spoločnosť a zvezenie autobusom od auta a späť k autu.