Autor: Michal Uriča

Babia hora 1723 mnm

V zúženom pohľade na horstvo Slovenska je to vrchol tretieho najvyššieho pohoria na Slovensku. Odľahlosť a nedostupnosť spolu s danosťami reliéfu spôsobili, že niektoré časti masívu Babej hory ostali od ťažobnej činnosti človeka ušetrené a tým aj pomerne zachované. V roku 1926 bola časť masívu vyhlásená za prírodnú rezerváciu s výmerou 117,6 ha s názvom Kotlina pod Babou horou. Zahŕňala najcennejšiu časť JZ svahov masívu. V roku 1974 sa plocha rezervácie rozšírila o hôľne časti nad hornou hranicou lesa, vrátane Malej Babej hory na celkovú výmeru 530,3 ha.

Predmetom ochrany sú zachované porasty pralesovitého charakteru smrekového vegetačného stupňa. Smreky majú charakteristickú stĺpovitú formu častým výskytom kmeňov s rezonančným drevom. Ide o fragment pôvodných (klimaxových) smrečín v celej beskydskej oblasti, ktorý je zásobárňou genetického materiálu s možnosťou využitia na rekonštrukciu horských smrečín a hornej hranice lesa.

V rezervácii možno pozorovať vývoj a vnútornú diferenciáciu lesných ekosystémov, priestorovú výstavbu porastov na hornej hranici svojho rozšírenia ich postupným prechodom do pásma kosodreviny. Smrek tu má pre svoj rast optimálne podmienky, lebo tunajšie klimatické pomery vylúčili z konkurencie jedľu a buk.

Horná hranica lesa sa pasením znížila a jej pôvodný priebeh cca vo výške 1430-80 m je zachovaný na JZ svahoch nad kótou jedľa. Smreky sú zarastané vetvami až po zem. S postupným narastaním výšky zápoj sa stáva uvoľnenejší, kmene sa skracujú. Do uvoľnených priestorov nastupuje hranica horská-kosodrevina, pomiestne jedince jarabiny vtáčej. Medzi kosodrevinou sú ostrovy borievky sibírskej. Vo výške okolo 1500 m už v drsnej klíme Babej Hory je schopná rásť len kosodrevina a niektoré odolné druhy bylín.

Vrchol v hmle

Keď ráno na veľkonočnú sobotu prichádzame ku chate Slaná voda, prognózy na výhľad z vrcholu sú veľmi negatívne. Vrchol je zahalený v hmle a mrakoch, no hovoríme si, že keď už sme prišli až sem, naprázdno sa nevrátime. Ledabolo prehodím: "Nevadí, kým sme hore, vietor to rozfúka...".

Hviezdoslavovou alejou rezko vykračujeme po čerstvo napadnutom snehu v asi 5 centimetrovej vrstve. Od našej poslednej návštevy na jeseň 2006 to tu už vyzerá lepšie, no rušivé zásahy ťažby dreva sú evidentné. Pri Hviezdoslavovej horárni si doprajeme chvíľku na vydýchnutie, veď mám pocit, že sme sem doslova vybehli. V diaľke v opare sledujeme Západné Tatry, doprajeme si dúšok vody a pokračujeme v chôdzi. Vchádzame do lesa, aby sme sa po chvíli ocitli na veľkej rúbani. Cesta je premočená, no nebezpečné miesta sú ukryté rafinovane pod snehom, našťastie prechádzame bez ujmy. Cesta láka, aby sme po nej pokračovali, no odbočujeme vľavo po žltej značke cez rúbaň a opäť vstupujeme do lesa. Traverzujeme masív Jedle (v hustom smrekovom lese), čo je asi posledný pohodový úsek. Ako pozerám do mapy, po prekonaní potoka nás už čaká len drina. Potok Bystrá prekonávame po drevenej lávke, dopĺňame tekutiny, študujeme panel náučného chodníka "Lesné bohatstvo" a poďho do kopca.

Svah poriadne nabral na sklone a tempo sa mierne spomaľuje, veď nie sme stroje. Pribúda snehu, no našťastie pred nami už niekoľko ľudí evidentne šliapalo, takže máme akú takú cestičku vychodenú. Prichádzame na ďalšiu rúbaň, ktorá už začína zarastať kríkmi, a otvárajú sa nám prvé výhľady, hoci vďaka nízke sediacim mrakom obmedzené a s mierne dramatickým nádychom. Vchádzame opäť do lesa, stúpanie je o niečo miernejšie, prichádzame ku ďalšej tabuli náučného chodníka "Otvorme oči". Stopy chodidiel nahrádzajú stopy po lyžiach, pravdupovediac, ide sa po nich celkom dobre. Na Šťavinách sa pristavujeme pri prístrešku, vpravo nad ním by sa mal nachádzať prameň, no v hlbokom snehu ho nehľadáme, svojej vody máme dosť. Strmo stúpame nahor, okolo nás sa prehnali štyria či piati skialpinisti, vracajúci sa už pravdepodobne z vrcholu.

"Čo tu kvitne?" - to je ďalšia informačná tabuľa, kde dobiehame dvoch bežkárov, ktorí tu odpočívajú. Starší pán sa čuduje, že ideme pešo v hlbokom snehu, vraj cesta dole nám dá zabrať. Čo už, na to sme si zvykli... Od tohto miesta sa viditeľnosť znižuje, vchádzame do hmly a dovidíme snáď na 15-20 metrov. Zapadáme do hlbokého snehu a morálka vďaka melancholickému počasiu rýchlo upadá. Prichádzame ku ďalšiemu prístrešku, pri ktorom sa nachádza tabuľa "Čo tu žije". Jej obsah je nám ukrytý, pretože z tabule zo snehu trčí len vršok. Pri prístrešku sa nachádza i výdatný prameň vody, ten je však rovnako až na vrcholček striešky pod snehom.

Odtiaľto už stúpame ako po platni po zmrznutom a vyfúkanom snehu, vietor začína naberať na sile a stopy sú čoraz nenápadnejšie. Zapínam pre istotu Activity mód na hodinkách, ktoré zaznamenávajú GPS, aby nás v najhoršom prípade doviedli späť. Prichádzame na viac menej rovný úsek, keď sa zrazu v hmle na pár sekúnd odokryje vrcholček Babej hory priamo pre nami. Vystúpame posledné výškové metre a sme na vrchole. Výhľady žiadne, mrazivý vietor duje ako o dušu, mohyla Jána Pavla II. je len omrznutým cencúľom... Narýchlo dokumentujeme fotoaparátmi náš pobyt na vrchole a utekáme nižšie, do závetria.

Pôvodne sme mali v pláne pokračovať cez Malú Babiu horu a odtiaľ cez Borsučie späť na Slanú vodu, ale v tomto počasí to nemá zmysel, jedine ak by sme chceli dole vrtuľníkom v igelitovom vreci. Zostupujeme teda tou istou trasou. Asi po 20 minútach zostupu sa počasie umúdruje a hmla sa začína rozplývať, ukazuje sa nám krásna modrá obloha i vrchol Babej hory. Nuž, ráno som povedal, že vietor to rozfúka, len som nečakal, že tak skoro :-) Ide ma poraziť, ale späť sa už nevraciame, pokračujeme v zostupe. Evidentne sa otepľuje, oproti mínus dvom stupňom na vrchole mi teraz teplomer ukazuje dvanásť nad nulou. Túru končíme v zdraví na Slanej vode, kde nasadáme do auta a zberáme sa späť do penziónu Racibor. V hlave mi však vŕta myšlienka, ako to asi môže vyzerať s výhľadmi z Babej hory pri dobrej viditeľnosti, čo bude mať za následok návrat pravdepodobne niekedy cez leto.