Autor: Michal Uriča, Fotografie: Martin Kiripolský

Na jar sme si s Martinom dali záväzok vybehnúť niekam do Inovca či Tribeča. Lákadlom boli pri našom uvažovaní najmä jarné kvetinky, ktoré skrášľujú hory po zimnej snehovej prikrívke. Nakoniec zvíťazila myšlienka pozrieť sa na rozhľadňu na Marháte a tak sme si naplánovali stretnutie v Nitrianskej Blatnici.

Je nedeľa ráno. Deväť hodín a načasovanie príchodu máme obaja ukážkové. Martin dorazil z Prievidze pár minút predomnou, ja prichádzam z Považskej Bystrice päť minúť pred deviatou. Batôžky na hrbát, ladíme každý svoje GPS a môžeme vyraziť. Od kostola, kde sme zaparkovali autá pokračuejeme po asfaltke po zelenej značke, ktorá sa ďalej tiehne okolo školského areálu a ihriska. Predbiehame starší pár, s ktorým sa ďalej stretávame po takmer celej trase. Po ľavej strane pomedzi pichľavé agáty vidieť vinohrad, na pravej strane poorané pole, premáčané od dažďa, ktorý vytrvalo strpčoval náladu celý týždeň. Chodník sa stáča vpravo a vchádzame do lesa. Terén je zatiaľ veľmi príjemný a nenáročný, tak môžeme bez fučania diskutovať o našich turistických plánoch na najbližšie obdobie.

Prichádzame ku chatke Slopy na rázcestí Jurko a pokračujeme po žltej značke. Začíname už mierne stúpať a chodník, či lepšie povedané lesná cesta sa tiahne krásnym dubovo bukovým lesom. Trávička sa zelená všade okolo nás v krásnych sviežich odtieňoch, ale nedarí sa nám nájsť medvedí cesnak ku plánovanej opekačke. Chodník sa krúti a cez lúku prichádzame ku drevennej bráne pri Rotunde Svätého Juraja. Jej vznik je datovaný do prvej tretiny 9.storočia, teda ešte do predcyrilometodského a predveľkomoravského obdobia. Dnes sa o rotundu a jej okolie stará Občianske združenie Rotunda Jurko. Hneď po príchode ku rotunde nás oslovuje pán fotiaci okolie, či sa chceme pozrieť do interéru, čo radi prijímame. V rotunde prebehol nedávno výskum, o čom svedčia sondy na stenách. Lúčime sa s ochotným pánom a pokračujeme ďalej. Ak sa o rotunde chcete dozvedieť viac, tu sú stránky OZ: www.rotundajurko.sk.

Prechádzame okolo prameňa po pravej strane a konečne sme mimo lesnej cesty, kráčame už len lesným chodníčkom. Začíname stúpať a kvetena okolo nás hrá pestrými farbami jari. Martin ako vyštudovaný poľnohospodár na rozdiel odomňa aj pozná konkrétne kvietky, mnohé dokonca i po latinsky pomenuje. Iskerník prudký, pľúcnik lekársky a mnohé ďalšie, ktoré si už ani nepamätám... Nuž, mám sa ešte veľa čo učiť. Prichádzame na ďalšiu lesnú cestu a rúbaň. Tu už Martin vyťahuje vrecúško a pľúcnik, podbeľ či jahodové lístky putujú dnu. Zbierajúc prichádzame do sedla Marhát, odkiaľ je to už len kúsok po úzkom hrebienku na samotný vrchol Marhát. Na vrchole samotnom sú dva prístrešky na posedenie, veľký kovový kríž a hlavne pekná nová drevenná rozhľadňa postavená v roku 2008. O jej vznik sa zaslúžili obce združené v Mikroregióne pod Marhátom.Vystupujeme strmými rebríkmi bez zábradlia na rozhľadňu a na jej krytej vyhliadkovej plošine si obliekame bundy, duje celkom chladný vetrík. Rozhľadňa má výšku 17 metrov a dovidieť z nej do širokého okolia. Pokochať sa možno pohľadom na Považský Inovec, Tribeč, Vtáčnik, Biele Karpaty, od Galanty cez Nitru, Topoľčany, Partizánske, Bánovce n/Bebravou, Nováky a od Tematína až po Devín.

Zliezame z rozhľadne a smerujeme po hrebeni ďalej, už po červenej značke. Tu si uvedomujem, že s mapkou Slovensko TOPO v2 nie je niečo v poriadku. Nuž, to že červená, po ktorej kráčame leží kus od tej, ktorá je na mape v GPSku, nie je veľmi pozitívne... Žeby náhoda? Nenechávame sa ale vyviesť z miery a pokračuejeme po krásnom hrebienku. Krátke klesanie striedajú svižné výšvihy až prichádzame ku posedu a polozrútenej drevennej chajde nad sedlo Gajda, kde sa skutočná trasa s GPS zázrakom stretajú. Už len kúsok cesty nás delí od Gajdy, kde sa nachádza prístrešok s posedením a ohnisko. Neleníme a onedlho sedíme v pohodičke so špekačkami na ražňoch. Vďaka patrí Martinovi, ktorý opäť raz myslel na všetko, inak by som zase obišiel na sucho.

Od Gajdy pokračujeme ešte stále po červenej značke a odpájame sa smerom na vyhliadku Visiace skaly. Chodník sa krúti okolo kopca Gajda a vychádzame na prekrásne šprapové pole zakončené skalným stupňom Visiacich skál. Ide o Prírodnú pamiatku, vyhlásenú v roku 1994. Z vyhliadkového miesta je krásny pohľad do okolia.

Späť na zelenú značku sa nám nechce vracať po vlastných stopách a tak volíme cestu lesom. Cieľom je vyhľadať Mačaciu jaskyňu, ktorú ukazuje na mapke GPS. Dve menšie jaskyne sme našli hneď pod Visiacimi skalami a tak povzbudení prvým úspechom pokračujeme ďalej. Predierame sa lesom a hľadáme. Akosi sa nám však nedarí... Križujeme miesto, kde by sa mala podľa GPS nachádzať horom dolom a nič. Ako jaskyniarom sa nám ostatne ani veľmi nepozdáva terén, v ktorom by sa mala nachádzať. Už mi to ale dochádza. Zase niekto niečo zakreslil od stola... Topo mapa Slovenska ma už v druhom týždni jej používania začína napĺňať nepokojom. Na druhej strane šlendriánsku robotu tvorcov mapy možno vnímať ako pozitívum. Aspoň takto jaskyňu s nižšou pravdepodobnosťou postretne osud jaskyne Džimova spása v Inovci, ktorú len nedávno poškodil nejaký „milovník“ prírody.

Bez problémov nachádzame zelenú značku a od rázcestia Jurko už zostupujeme po tej istej trase ako ráno do Nitrianskej Blatnice. Nad dedinou premávka na úzkej poľnej ceste hustne. Autá stále stoja pri kostole, dostaneme sa aj domov. Za nami je ďalšia krásna prechádzka v nádhernom jarnom dni ako z pohľadnice. V Inovci však určite nie sme naposledy, láka nás ďalšia rozhľadňa, tentokrát na Panskej Javorine. Lúčim sa s Martinom a pokračujem do Bratislavy, v pondelok treba zase nastúpiť na panské...