Autor: Michal Uriča

Vrcholom Veľkonočnej turistiky mal byť výstup na Kráľovu hoľu, ktorý sme nakoniec uskutočnili na Veľkonočnú nedeľu. Nedalo mi to však, a intenzívne som uvažoval nad vhodným tréningom. Voľba padla na turistiku v Považskom Inovci, zaumienili sme si vystúpiť na jeho najvyšší vrchol, 1042 metrov vysoký Inovec. Na ceste domov z Bratislavy okolo tohoto pohoria vždy prechádzame, ale doteraz tam naša noha nevstúpila, takže bol najvyšší čas napraviť to.

Ráno na Veľký piatok sadáme v Bratislave do áut a po diaľnici sa presúvame smerom na Trenčín. Pred Trenčínom obočujeme na Prievidzu a auto po malom hľadaní nechávame pri železničnej zastávke v Mníchovej Lehote. Len pre upozorenenie, zastávku nehľadajte priamo v dedine, je treba pokračovať ešte kúsok na Prievidzu a potom auto odstaviť po pravej strane na pomerne veľkom parkovisku. Ako orientačný bod nech Vám slúžia pútače na predaj ovčieho syra, ktorý tu v jednom z bufetov predávajú. Samotná značka začína asi 50 metrov späť po ceste, kde popri pár domoch vchádza do lesa.

V trojici s doprovodom nemeckej dogy Barmy začíname tiahle stúpanie lesom po červenej značke, ktorá sa hneď za domami odpája od zelenej značky. Tú chceme využiť na ceste späť, aby sme trasu aspoň trochu zokruhovali, no nakoniec to skončí trochu inak... Stúpame ponad krásnu dolinu, ale z jej krás toho veľa nemôžeme obdivovať kvôli lesnému porastu. Po asi desiatich minútach chôdze sa spúšťa slabý dážď na postrašenie, čo nám zatiaľ nebráni pokračovať vo výstupe. Po chvíli však dážď pridáva na intenzite a tak sa na asi päť minút ukrývame po stromami. Mrak nad nami sa presúva ďalej a my môžeme pokračovať v šliapaní. Výhľady z lesa sú logicky nulové, to sa však mení po príchode na prvú rúbaň, kde sa nám otvárajú krásne výhľady do doliny Váhu a na Trenčín. Počasie nám praje a možnosti na podobný výhľad sa nám po ceste naskytli ešte ešte asi tri.

Po pravej strane míňame vrch Javorie a chodník sa stáča vľavo vo veľmi miernom stúpaní. Toto sa stupňuje pod rozľahlou lúkou, na ktorej stretávame na dnešnej túre prvých ľudí. Z lúky sú tento krát krásne výhľady na Bánovce a okolie a tieto sú ešte lepšie z ďalšej rúbane na hrebeni Jarabského vrchu. Na tomto hrebeni inak vládne z jari čulý ruch a všetko okolo nás priam vibruje bzukotom čmeliakov, ktorí sa snažia vyťažiť maximum zo koberca rozkvitnutých kvetov. Za Jarabským vrchom prichádzame na asfaltku, kde sa pripájame na zelenú značku a pred nami je Chata po Inovcom, kde veselo vyhráva muzika a v slnečnom počasí sa tu vyhrieva mnoho návštevníkov, ktorí sem prišli po svojich, ale i s využitím viacerých konských síl. Dopĺňame v kuchyni vodu pre Barmu a pokračujeme ďalej, na chate sa zastavíme po ceste späť. Stúpanie je dosť strmé a nad nami sa hrozivo týči svah vleku, samotný vlek však určite pamätá i na lepšie časy. Chodník približne v prvej tretine stúpania odbočuje vpravo do jednoduchšieho terénu. Traverzom sa v malej slučke dostávame pod vrchol Inovca, kde sú ešte stále malé zvyšky snehu. Tie sa páčia Barme a hltavo sa púšťa do snehu, čo sa neskôr ukáže ako chyba. Zdolávame posledné stúpanie a sme na vrchole. Je tu pekný nový prístrešok na posedenie, vrcholový značka, kríž, megaohnisko a opodiaľ i vysielač, ktorý je však skrytý v lese a až tak neruší. Občerstvujeme sa a oddychujeme po výstupe.

Odpočinutí zostupujeme, a absenciu výhľadu na stromami zarastenom vrchole si vynahradzujeme na vyhliadke Dr. Bundalu, ku ktorej vedie značená odbočka z chodníka. Na Chate pod Inovcom si doprajeme občerstvenie a posilňujeme sa jedlom pred zostupom ku autám. A ten trval dosť dlho. Barmin žalúdok nezvládol účinky snehu a vzbúril sa. Takže upúšťame od pôvodného plánu zostúpiť po zelenej značne a vraciame sa späť po „overenej“ červenej. Po strastiplnom zostupe prichádzame do cieľa a finišujeme doma v Považskej Bystrici. Sme spokojní, že sme objavili ďalší krásny kút rodnej hrudy, naviac taký, okolo ktorého takmer týždenne brázdime diaľnicu...