Autor: Michal Uriča

Ako som sa spoznal s Malenicou

Jeden spolužiak na gymnáziu nás "mešťanov" zvykol nazývať balkónčatá. Asi mal aj pravdu, vyrástli sme mnohí ako deti sídliska. Mne sa toto prirovnanie práve teraz spája aj s vrcholom Ostrej Malenice, na ktorý mám vynikajúci výhľad práve z balkóna paneláka na považskobystrickom sídlisku Rozkvet. Paradoxne som sa na Malenicu dostal až počas vysokoškolského štúdia, stálo to však vtedy za to. Istý Dochtor nás tam zobral s partiou bývalých spolužiakov a výstup aj samotný pobyt na vrchole sme si dokonale užili. Na prjemnom slniečku na vrchole sme si od "únavy" niektorí aj príjemne zdriemli. Druhýkrát som sa na Malenicu dostal opäť s Dochtorom, tentokrát však len vo dvojici. Vtedy som dostal od Dochtora pekne zabrať, keď sa do strmého svahu pustil ako motorová myš. Doslova sme vybehli na vrchol a priamo pod skalkou na vrchole sme vyplašili statného muflóna, ktorý tu do nášho príchodu nerušene odpočíval. Na oboch výstupoch som si však nemohol nevšimnúť nádherný výhľad na rodnú Považskú Bystricu, posadenú medzi tokom Váhu a Veľkým Manínom. Práve pre tento zážitok sa na Ostrú Malenicu oplatí vyštverať a ja som si to dal ako záväzok.

Ostrá Malenica po tretíkrát

No aj napriek predsavzatiu som sa na Malenicu chystal pekne dlho. Len tento rok som bol rozhodnutý vybrať sa na vrchol najmenej päťkrát. Lenže situácia sa vždy vyvŕbila inak ako som chcel a na túru som sa nevybral. Až koncom letných prádznin nabralo odhodlanie maximum sily a naštastie aj okolnosti zahrali do karát a s priateľkou sme sa konečne na Ostrú Malenicu vybrali. V nedeľné ráno sme sa autom vybrali z Považskej Bystrice smerom na Sverepec a Tŕstie. V Tŕstí pri píle odbočujem vpravo na úzku cestičku ku plničke minerálnej vody, ktorá je inak značená zelenou farbou a chodník smeruje na Riedku. Za haciendou jedného podnikateľa nechávame definitívne auto odpočívať a ďalej pokračujeme po svojich. My sa vyberáme po skratke a vychutnávame si výhľady na nádherný Podskalský Roháč, kto to tu však nepozná, nech pokračuje ďalej po zelenej značke smerom na Riedku. Cesta vedie po úzkej asfaltke, po pravej strane ju lemuje les a po ľavej oplotenie haciendy a priľahlých statkov. Na jednom mieste sa prudko vpravo odpája z aslatky lesná cesta, ktorá v jemnom oblúku obchádza masív Tupej Malenice a po ktorej sa treba vybrať. Je jasne zakreslená i v turistickej mape, takže zablúdiť by nikto nemal. Táto cesta sa vinie okolo spomínanej Tupej Malenice v miernom stúpaní a je vysypaná kamením, pretože po nej premávajú nákladné automobily s drevom, no nie je zdevastovaná a v pohode sa po nej dá kráčať. Na mieste, kde sa cesta prudko stáča takmer o 180 stupňov a teda i na mieste kde sa z masívu Tupej Malenice zakusne do Ostrej Malenice, si robíme prestávku na očistených kmeňoch stromov, prichystaných na odvoz. Náš výstup začíname práve na tomto mieste a to v tom najstrmšom svahu, presne ako ma to naučil Dochtor. Prvé kroky po opustení lesnej cesty sú najťažšie, svah má naozaj celkom slušný sklon, neskôr sa síce zmierňuje ale aj tak stojí za to. Vystupujeme nahor po hrebeni, ktorý sa nedá prehliadnuť a je lemovaný striedavo skalkami a holými trávnatými miestami. Práve z týchto miest sa vo vyšších polohách výstupu otvárajú pekné výhľady, ktoré su z vrcholu ukryté. Pekne je vidieť napríklad na najvyšší vrchol Strážovských vrchov Strážov či Kľak v Lúčanskej časti Malej Fatry. Driapeme sa strmo ďalej k vrcholu a pribúda skaliek, ktoré obchádzame alebo jednoducho preliezame. Terén pod vrcholom sa trošku mierni v sklone a po polhodinke od zahájenia stúpania od lesnej cesty sa ocitáme na vrcholovej skalke. Výhľad na Považskú Bystricu je opäť veľmi pekný a na pár momentov si ho vychutnávame odfukujúc po výstupe. Na vrcholom kríži je upevnená schránka s výstupovou knižkou, kde zanechávame svoj odkaz. S úsmevom na perách čítam niektoré zápisky o časových rekodoch výstupu, o cyklistoch na vrchole... Poviem rovno, s bicyklom by som sa teda na vrchol Ostrej Malenice určite nevybral. Keďže sa nám nad hlavami začínajú kopiť nebezpečne tmavé mračná, vyberáme sa nadol tou istou cestou. Najskôr normálnym tempom, veď naše kolená dostávajú v strmom zosrupe pekne zabrať. Neďaleko od auta však kroky zrýchľujeme, dokonca sme si aj zabehli, pretože hromy už dunia čoraz bližšie. Všetko sme však ideálne stihli a v suchu nastupujeme do auta, aby sme návratom domov zavŕšili pekné neďeľné dopoludnie.