Autor: Bohuslav Kortman

17. februára tohto roka sa mi naskytla príležitosť zopakovať si zimný prechod horským hrebeňom oddeľujúcim Rajeckú dolinu od Domanižskej kotliny, s východiskom v Rajeckej Lesnej-Trstenej a cieľom v Pružine-Priedhorí. Tentoraz na rozdiel od predchádzajúcich dvoch bežkárskych to bola pešia túra. Všetky tri však mali spoločné mrazivé počasie a najmä prvé dve aj dostatok snehu.

Pri nástupe na tohtoročný prechod som si pripomenul zážitky z tých predchádzajúcich. Prvý raz som sa vybral na túru s mojím švagrom Janom. Bežky sme si pripli ráno za tuhého mrazu už v Trstenej a pokračovali sme Suchou dolinou až do sedla medzi Srniakom a Rovňami. Po tejto trase kedysi dávno chodieval aj domanižský farár do vtedajšieho Frývaldu (Rajeckej Lesnej), kým ho raz pri studničke v doline neprepadli zbojníci Huncaga a Plavčík, údajní Jánošíkovi kumpáni. Postrelili ho tak, že o niekoľko dní nato zomrel. Práve tento hrdelný zločin pripísali na konto nášho ľudového hrdinu a aj preň skončil roku 1713 na šibenici.

V pamäti mi zostala aj spomienka na náročný traverz členitým skalnatým hrebeňom za Šibeničnou (824 m), síce s pekným výhľadom na protiľahlú Lúčanskú Malú Fatru s Martinskými hoľami a Kľakom, ale aj s trčiacimi vápencovými škrapami pod bežkami a prekážajúcimi konármi od vetra pokrútených bukov. Mali sme veru čo robiť, aby sme na voľaktorom neodvisli aj my alebo, čo by bolo ešte horšie, nepristáli tvrdo pod skaliskami o niekoľko metrov nižšie. Nezabudol som ani na pomaranče zmrznuté na kosť, ktorými sme sa chceli občerstviť na Sádockom vrchu v polorozpadnutej chatke, pripomínajúcej „záhradný domček“, ani na ošemetnú situáciu, v ktorej som sa ocitol počas sólovýstupu na tento 977 metrov vysoký vrch z jeho severnej strany, keď sa mi pri páde zakliesnila jedna z lyží do koreňov či konárov skrytých pod snehom a dosť dlho trvalo, kým sa mi ju podarilo uvoľniť. Všetko však nakoniec dopadlo dobre a tento i prvý prechod sa dokonca o niekoľko kilometrov natiahli – neskončili sa v Priedhorí, ale pokračovali sme cez Radotinskú tiesňavu až do Tŕstia na autobus do Považskej Bystrice.

V poradí tretí prechod som začal netradične vystúpením z auta za ústím Suchej doliny. Nebol som sám; až na krasový chrbát Rovní (824 m) ma sprevádzali štyria kamaráti jaskyniari z nášho jaskyniarskeho klubu Strážovské vrchy: Jaro, Miro, Vlasto a Maťo. Vybrali sme sa spolu na povrchový prieskum v nádeji, že objavíme keď už nie nejakú novú, neznámu dieru do zeme, tak aspoň vytopené miesto v snehu, ktoré by „mal na svedomí“ teplý vzduch stúpajúci z jaskynného priestoru v druhohorných triasových vápencoch tvoriacich súčasť vápencovo-dolomitového masívu Rovní. Bolo práve poludnie, keď sme sa rozišli – krátko sme ešte oddelene pokračovali v speleologickom prieskume, ale kým oni sa vrátili nazad k autu a ponáhľali sa na halušky do hostinca U Hromadov v Rajeckej Lesnej, kde sme už niekoľkokrát končili naše jaskyniarske akcie do Frývaldských jaskýň, ja som vykročil opačným smerom.

Modrá obloha, iba slabý vietor a na slnku pomerne teplo mi dávali nádej, že to bude príjemný výlet. Nemal som obavy ani zo zhoršenia počasia, lebo som mal oblečenú hrubú bonekanovú jaskyniarsku podkombinézu, na rukách pracovné rukavice, na nohách tradičnú obuv každého poriadneho jaskyniara – gumené čižmy a v nich teplé ponožky. V žltom jaskyniarskom vaku nechýbala termoska s horúcim čajom, trochu jedla a rezervné oblečenie ani prilba so svetlom. (Spomínam si na udivené pohľady turistov, keď ma kedysi na jednom z jaskyniarskych týždňov Slovenskej speleologickej spoločnosti videli skákať z kameňa na kameň v čižmách, trenírkach a s prilbou na hlave na hrebeňovke Nízkych Tatier medzi Ďumbierom a Chopkom počas presunu z Jaskyne mŕtvych netopierov.) No teraz som na celej trase ani jedného turistu, ani iného človeka nestretol, hoci na niekoľkých úsekoch som kráčal po stopách mojich predchodcov, asi poľovníkov alebo pytliakov. Spoločnosť mi sem-tam robila iba lesná zver – ešte pred Šibeničnou, na Sádockom vrchu i pri zostupe po zvážnici do Priedhoria. Najprv to bol zajac, potom skupinky vysokej zveri a pred Ostrou Kačkou mi zasnežený chodník preťali čerstvé stopy medveďa. Možno keby som bol mal na nose silnejšie okuliare, ktoré používam prevažne pri šoférovaní, bol by som ho zazrel, ako si ma obzerá voľakde spoza snehového záveja. Keď som si ich vzápätí nasadil, už ho nebolo. Pre istotu som však pokračoval ďalej s nimi a slabšie okuliare som nechal vo vrecku vetrovky. Aspoň som neprehliadol chvíľkový výhľad na Hrubú Kačku (1037 m) a v pozadí vľavo od nej na najvyšší bod Strážovských vrchov – Strážov (1213 m).

Neďaleko vrcholu Ostrej Kačky (938 m) v malej drevenej chatke – posede som dopil zvyšok čaju a dojedol posledný krajec chleba so syrom. Ešte pohľad na hodinky: cesta od turistického smerovníka na Šibeničnej až sem mi trvala rovné dve hodiny. Pritom už od Sádockého vrchu som sa musel miestami predierať cez hustú smrekovú mladinu. Kdeže ešte ísť na bežkách ako voľakedy! Vtedy to nebol problém, chrbát spájajúci oba vrchy bol prevažne pokrytý lúkami; dnes z nich zostali len zvyšky, väčšinu zalesnili alebo zarástla náletovými drevinami. Aj výhľadov je pomenej, ani ten z posedu na Ostrej Kačke, odkiaľ som pred rokmi obdivoval charakteristickú siluetu 1352 metrov vysokého Kľaku v lúčoch zapadajúceho slnka, už nie je taký, aký býval. Zmizol aj neďaleký smerovník a turistické značenie vedúce od Priepasti medzi Kačkami cez Sádocký vrch k Fačkovskému polesiu. (Niekoľko značiek ostalo nezatretých v klesaní zo Sádockého vrchu.) Na nových turistických mapách namiesto po tejto zaujímavej, aj keď možno nie takej frekventovanej trase vedie zelená značka od Priepasti medzi Kačkami (Kortmanky) cez Briestenné do Pružiny.

Veru, časy sa menia. A s nimi i ľudia a stromy. Ešte nedávno sme sa nielen my jaskyniari nadchýnali mohutnosťou storočného smreka stojaceho kúsok od našej jaskyniarskej základne na Kortmanke. Široký hrčovitý kmeň stromu nahlodal zub času, ale nečakal som, že jeho koniec je tak blízko. Bolo mi do plaču, keď som uvidel zhubné dielo vetra, ktorý tu vyčíňal doslova pred niekoľkými hodinami. Mohol si to tušiť, hovoril som si v duchu pri pohľade na smrekový pahýľ s ležiacim velikánom na lúke pri ohnisku, už keď si na okraji Svitkovej pod Ostrou Kačkou zbadal vyvalený poľovnícky posed. A to som ešte netušil, že zakrátko sa dožijem ďalšieho nemilého prekvapenia.

Rozhodol som sa, že cestou do Priedhoria, ponúkajúcou za dobrej viditeľnosti prekrásne výhľady na Súľovské vrchy s Veľkým Manínom, na tiahly hrebeň Javorníkov, Biele Karpaty s Vršatcom a Chmeľovou či neďalekú Ostrú Malenicu na okraji Strážovských vrchov, sa krátko zastavím pri Pružinskej Dúpnej jaskyni – jednak presvedčiť sa, či vo svahu nad ňou nebudú na vytypovaných miestach v snehu výduchy teplého vzduchu, svedčiace o možnom pokračovaní známych jaskynných priestorov, jednak skontrolovať uzáver jej vchodu. Jaskyňu sme totiž pred časom uzavreli, najmä aby náhodní návštevníci nerušili netopiere, ktoré v nej v hojnom počte prespávajú v zimnom období. Výduchy som nenašiel, ale poškodenú mrežu na uzávere áno. Pritom sme ju na samom konci roka provizórne opravili. Škoda, že som neprišiel skôr, lebo stopy nevítaných hostí v snehovom poprašku pred vchodom do jaskyne boli ešte „teplé“. Takto mi nezostávalo nič iné, len dať mrežu ako-tak do poriadku a myslieť na to, že pri najbližšej vhodnej príležitosti sa sem musíme vrátiť a celý uzáver zreparovať. Tým skôr, že sa pripravuje vyhlásenie tejto najznámejšej jaskyne Strážovských vrchov za verejnosti voľne prístupnú vo vymedzenom čase a za stanovených podmienok.

Ako som kráčal od jaskyne známou trasou dolu dolinou Rečica do dediny, pomaly sa začínalo zmrákať a mráz mi nástojčivejšie liezol do prstov rukavíc. Nečudo, veď práve v týchto miestach býva o takomto čase najtuhšia zima. Opatrne som pridal do kroku; musel som dávať pozor, aby som sa na zľadovatenej zvážnici nepošmykol, tak ako sa mi to počas dnešného putovania stalo viackrát. Hroziaci pád som však vždy zvládol. A keďže ma nepoložilo ani malé pivo v Esprese pod orechom na samý koniec vydarenej túry, mohol som vám ponúknuť túto rekapituláciu môjho zimného prechodu severnou časťou Strážovských vrchov.