Autor: Bohuslav Kortman

Tento peší presun som pôvodne vôbec nemal v úmysle. Plánovaný silvestrovský dvojvýstup na Strážov a Kľak ma však podnietil absolvovať v rámci kondičného tréningu nejakú ľahšiu túru v okolí Považskej Bystrice. A tak som v sobotu 27. decembra využil príležitosť a z konca asfaltovej zvážnice v doline Rečica, kam ma dopravila bratova cétrojka, vykročil smerom k našej jaskyniarskej základni pri Priepasti medzi Kačkami.

Premrznutého snehu v úzkej dolinke stúpajúcej medzi vrchy Hrubú a Ostrú Kačku postupne pribúdalo, ale našťastie ani na najvyššom bode môjho putovania – Sádockom vrchu (977 m) ho nebolo toľko, aby výraznejšie spomaľoval chôdzu po trase niekdajšieho modro značeného turistického chodníka vedúceho prevažne po horskom hrebeni najsevernejšej časti Strážovských vrchov. Trochu ma zdržali iné okolnosti: hneď na začiatku uhynutý diviak ležiaci na chodníku v doline a následný telefonický rozhovor, ktorý mi objasnil, čo sa tu stalo; neskôr to bolo stretnutie s partiou výletníkov zo Sádočného na Kortmanke, kde sa mi ušlo studenej slivovičky i horúceho čaju. Ďalšie tekutiny v podobe malého piva som do seba dostal až počas krátkej zastávky v jednej z prečínskych krčiem, ba ani jedlo som si so sebou nevzal. Vedeli to asi aj mackovia, ktorých stopy v snehu mi neraz skrížili cestu, a nechali ma na pokoji. Možno preto, lebo sa práve chystali zaľahnúť voľakde v húštine alebo skalnej diere, ktorých je naokolo viac ako dosť. Len škoda, že na poriadnu jaskyňu sme tu my jaskyniari zatiaľ nenatrafili. Pravda, ak nerátam spomenutú Priepasť medzi Kačkami, hlbokú 40 metrov, ktorá určite siaha ešte niekam hlbšie. Kde však hľadať jej pokračovanie?

S takýmito myšlienkami som kráčal cez zasneženú Svitkovú na Ostrú Kačku (938 m), prešiel po širokom chrbte na Sádocký vrch, nakukol do malej drevenej chatky, pripomínajúcej záhradný domček, a strácajúc výšku dostal sa na skalnatý hrebeň tiahnuci sa až k Rovniam (824 m). Z členitého hrebeňa sa mi miestami naskytol prekrásny výhľad na malofatranský lúčanský Kľak (1352 m) v lúčoch zapadajúceho slnka. Pohľad na západ bol ešte úchvatnejší – Ostrá Malenica (909 m) a ďalšie končiare Strážovských vrchov, Javorníkov a Bielych Karpát na obzore žiarili priam neskutočnými oranžovo-červenými farbami.

Z Rovní som tohto roku vo februári začal zimný prechod opačným smerom s konečnou stanicou Pizzeria pod orechom v Priedhorí. Vtedy sa mi za 5 hodín podarilo prejsť asi 16 kilometrov, teraz by to malo byť do Domaniže tiež asi toľko. Aspoň tak som si to predstavoval, keď som už za súmraku dorazil do sedla Šibeničná. Odtiaľ je do Domaniže podľa turistického značenia hodina a pol. Napriek tomu, že posledný úsek nad domanižskou strelnicou som absolvoval už potme, navyše v potôčiku tečúcom priamo po chodníku, netrvalo mi to do dediny ani hodinu. Na autobusovú zastávku v strede obce som rýchlym krokom došiel práve včas – o pár minút mal prísť linkový autobus z Rajca smerujúci do Považskej Bystrice. Mal, ale neprišiel. Až po chvíli vyčkávania som si v cestovnom poriadku všimol, že v sobotu nechodí. Nechcelo sa mi čakať vyše pol druha hodiny na ďalší spoj, aj keď som si uvedomoval riziko spojené s chôdzou po ceste určenej pre motorové vozidlá a ešte k tomu v úplnej tme. Veru, neraz som pred blížiacimi sa svetlami radšej odskočil mimo krajnice, ako by som mal skončiť pod kolesami auta. Tým skôr, že viaceré z krížov a krížikov so zapálenými sviečkami i bez nich mohli patriť tým, ktorí sa tak ako ja vybrali do najbližšej krčmy na pivo po vlastných. Najbližšie pohostinstvo bolo síce hneď na námestí v Domaniži, ale predstava, že budem sedieť až do príchodu autobusu v zafajčenej miestnosti alebo postávať na zastávke, ma prinútila vydať sa na nebezpečnú cestu do Prečína.

Po rýchlom pivnom občerstvení som sa rozhodol pokračovať z Prečína v presune pešo až domov do Považskej Bystrice. Skratkou medzi Prečínom a Praznovom som sa vyhol chôdzi po frekventovanej ceste, aby som už na predmestí Bystrice mohol spokojne zamávať rajeckému autobusu, prechádzajúcemu okolo mňa. Nielenže som ušetril na cestovnom, ale neplánovane pridal pekných pár kilometrov navyše v príprave na blížiaci sa Silvester. A čo je najdôležitejšie – vrátil som sa domov živý a zdravý, ba po vianočnom hodovaní možno ešte zdravší, síce s prázdnym žalúdkom, ale s plnou hlavou dojmov a neobyčajných zážitkov.