Autor: Michal Uriča

Na začiatku bol plán vyšliapnuť si na Kráľovu hoľu. Dve okolnosti však tento plán skorigovali, a to konkrétne zlé počasie a Jankina choroba. Doma sa nám však sedieť nechcelo, takže sme na sobotu zvolili alternatívny plán. S Lenkou sme vyrazili ráno do Prievidze, kde sme sa stretli s Maťom. Dvoma autami sme sa vybrali najskôr smerom na Banky, kde sme nechali Maťovo auto, a druhým autom sme zašli do Nitrianskych Sučian. Odtiaľ sme už ďalej pokračovali po svojich po Náučnom chodníku Fraňa Madvu. V batohu som mal zbalenú okrem iného aj jaskyniarsku kombinézu a prilbu, po ceste sme sa totiž chceli ešte zastaviť v Priepasti na Vahanovej skale, ktorá sa nachádza pod Predným Rokošom.

Ale pekne po poriadku... Nitrianske Sučany opúšťame po náučnom chodníku, ktorý sa za dedinou stáča vpravo. Náladu kazí len ponuré počasie, hmla zahaľuje celé okolie a pôsobí dosť melancholicky. Chodník je zaliaty vodou a zamrznutý, i keď ľad je vďaka miernemu otepleniu v posledných dňoch podstatne krehkejší. Prichádzame ku turistickej tabuli Mankova dolina a pokračujeme ďalej po lesnej ceste. O chvíľu sa začína prvý náročnejší úsek, totiž pomerne strmé stúpanie, ktoré, ako sme neskôr mali možnosť zistiť, nie je na tomto náučnom chodníku zďaleka najstrmšie. V každom prípade ustávajú debaty a počuť najmä naše funenie. Pri jednej odpočívačke debatujeme na tému aktuálne počasie a Lenka vyhlasuje, že hore bude pekne. Tento jej výrok ju vyniesol v našich očiach na post meteorologičky, pretože po ďalších výškových metroch hmla skutočne redne a postupne sa dostávame celkom nad hmlou zatopenú dolinu. Vychádzame na lúčku, nad ktorou sa nachádza senník s obytnou búdkou, či skôr akousi kôlňou. Je bez sena a zamknutý, no ako sme si všimli, nad uzamknutou búdkou by sa v núdzi dalo prenocovať – strecha senníka sa zdá byť zatiaľ funkčná.

Od senníka pokračujeme úzkym traverzom, ktorý nás privádza k peknej studničke s posedením. Ovlažujeme sa a skúmame ďalšie pokračovanie – nedá sa nič robiť, kážu ísť vpravo, pôjdeme teda vpravo. Tu už okrem funenia počuť aj nejaké to mrzké slovo, ide o skutočne dosť strmý úsek, s akým som sa ešte na náučnom chodníku nikdy nestretol. Vystúpať hore sa však oplatí, pred nami stojí masívny vstupný portál jaskyne Brložná diera. Viac nám s Maťom netreba, berieme baterky a hor sa na prieskum. Šplháme sa nahor blokoviskom a prichádzame do pomerne rozmernej siene, ktorá má niekoľko pokračovaní, a postupne ich skúmame. Najzaujímavejšie je hneď vľavo, treba sa však skloniť a kolenačky dostať dnu do menšej sienky, dlhej asi sedem a širokej do dvoch metrov. Výška stropu je asi jeden a pol metra, nad hlavami nám piští malý podkovár. V závere sienky je okrem sintrových nátekov i menší stalagnát. Ešte jedného podkovára nachádzame i v centrálnej sienke, okrem toho objavíme aj alternatívny vstup do jaskyne, použiteľný len metódou plazenia. Táto nečakaná vsuvka nás veľmi potešila, škoda len, že niekoľkí tiežturisti pokreslili vstup do jaskyne svojimi duchaplnými odkazmi. Vychádzame von, kde už sa klepe nedočkavá Lenka; darmo, v jaskyni bolo predsa len teplejšie.

Pokračovanie od jaskyne je opäť akčné, popri skale je vedená „miniferrata“ zaistená reťazami. Nad jaskyňou je zo skaly nádherný výhľad do okolia a hlavne na dolinu zaliatu hmlou, z ktorej trčí len komín elektrárne. Stúpanie pokračuje, trochu ho zmierňujú serpentíny a konečne sa dostávame na hrebeň. Na rúbanisku sa pripájame na modrú značku a prichádzame na Pinkovie Viechy. Tu opúšťame náučný chodník a ďalej pokračujeme po modrej. Akoby sa nám počasie chcelo pomstiť, opäť sa ponárame do hustej hmly. Po ľavej strane míňame Malý Rokoš a na križovatke v sedle Rokoš odbočujeme na červenú značku. O chvíľu už stojíme na vrchole Rokoša vo výške 1010 metrov nad morom, obklopení mliekom... Odpočívame, posilňujeme sa na ďalšiu cestu, nechávame odkaz vo vrcholovej knihe a na otočku ešte odbiehame k pamätníku Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka, ktorý sa nachádza niekoľko sto metrov od vrcholu.

Po tomto exkurze sme opäť na vrchole a meteorologička Lenka hovorí, že sme v mraku a ten sa o chvíľu posunie ďalej. Neveriacky na seba pozeráme a poberáme sa ďalej po červenej – nevediac v tomto momente, že robíme dve chyby naraz. Prvá chyba sa ukázala onedlho: mrak sa skutočne posunul, nad nami sa roztiahla belasá opona a slnko začalo priam pražiť ako opreteky. Razom sa otvorili výhľady do okolia a my sme začali banovať, že sme na vrchole ešte aspoň chvíľu nepobudli. Ale naspäť sa nám už nechce, strmým klesaním sme značne stratili nadmorskú výšku. Druhú chybu začal Maťo (ako domáci sprievodca) analyzovať už onedlho. Naše pohľady totiž smerujú na slnkom zaliaty Predný Rokoš, v ktorého svahu je i Priepasť vo Vahanovej skale (Vahanka). Začíname tušiť, že dnes sa na lokalitu klubu Speleoklubu Rokoš nepozrieme, jedine, že by sme sa cez Rokoš predsa len vrátili späť.

Nič to, pokračujeme po červenej po krásnom, rozoklanom a bralnatom hrebeni na Košútovu skalu a kúsok pred ňou netradične na strome nachádzame značky vedúce k jaskyni. Po šmykľavých zasnežených skalných stupňoch schádzame riskantne ku vstupu do jaskyne, ceduľka na strome hovorí, že sa nazýva Čertov kotol. Je dlhá asi desať metrov, na konci s peknými sintrovými nátekmi. Pri vstupe v rožku dokonca nachádzame knižku s odkazmi v mohutnej drevenej skrinke.

Za Košútovou skalou pokračujeme po hrebeni a neskôr sa napájame na strmo klesajúci žltý chodník. Na jednom mieste sme sa ulakomili na vábiacu pohodlnú lesnú cestu, pretože sme predpokladali, že sa obkrúti okolo kopčeka, kam stúpala značka, a my na ňu opäť natrafíme. Nenatrafili sme na ňu, pretože hrebeň sa rozdvojil a na značku sme sa prácne vrátili náročným traverzom v šmykľavom strmom teréne po prekonaní menšej dolinky. Bolo to na mieste, kde ako šibnutím prútika zmizli listnaté stromy a klzké lístie na zemi, a dostali sme sa na skalnatý hrebienok porastený borovicami, s mäkučkým trávnatým kobercom. Zrazu chodník chcel z hrebienka zísť, no my sme to odmietli i napriek obavám Lenky, ktorá povedala, že ak to chceme zase raz „strihnúť“, tak nám ona rovno „struhne“. Strihli sme a tentokrát úspešne. O chvíľu sme pohodlne v dolinke a už nám ostáva len malý bonus...

Naším dnešným malým bonusom je cesta z Nitrianskeho Rudna, kam sme po našom omyle s Vahankou zišli, po auto do Baniek. Nič nám nepomohlo, že sme si na túru zobrali dve autá, a tak sme sa ešte trmácali rozbitou cestou cez polia. Nakoniec sme sa však zhodli, že nám tento bonus až tak veľmi neprekážal, a to vďaka krásnej túre v nádhernom prostredí, ktorú môžem každému vrelo odporučiť. A určite sa do tejto časti Strážovských vrchov ešte vrátime. Čaká nás úloha prejsť celou trasou Náučného chodníka Fraňa Madvu; uvidíme, či dovtedy na chodníku pribudne i nejaký náučný panel. :-)