Autor: Michal Uriča

Strážov 1213 mnm

Strážov je so svojou výškou 1213 metrov najvyšším vrcholom Strážovských vrchov a v jeho okolí sa nachádza viacero zaujímavostí, ktoré zahŕňajú okrem iných aj krasové javy ako jaskyne a priepasti (Jánošíkova jaskyňa, jaskyňa Četníkova svadba či nedávno objavená Strážovská priepasť), ako i dva nevysoké vodopády (Horný a Dolný) v severovýchodnom svahu. Jaskyňu Četníkova svadba som vďaka jaskyniarom z JK Strážovské vrchy mal možnosť navštíviť a musím na tomto mieste uznať, že je skutočne nádherná. Okolie Strážova je aj bohaté na náleziská skamanelín. Hlboké lesy poskytujú útočisko a ochranu rôznorodej zveri. Medzi pozoruhodnosti patrí pravidelný výskyt niekoľkých medveďov a údajne i rysov.

Zasnežené blúdenie

V Považskej Bystrici už zostali len posledné zbytky snehu, po ceste do Pružiny - Predhoria ho však pribúdalo. Auto som nechal odparkované pri otoči autobusu a pomaly sme sa vydali smerom ku nášmu cieľu. Prvá časť výstupu prebieha vo veľkej pohode, vedie po asflatovej ceste, ktorá vedie do Čičmian. Kráčame po zelenej, resp. žltej značke a na naše štastie nám nejaké vozidlo, najskôr traktor, urobilo stopy v snehu, takže chôdza je nenáročná a prevýšenie minimálne. Pred križovatkou turistických ciest Pod Hrádkom - sútok potokov,dávam do pozornosti odpočívadlo s prameňom pitnej vody. Jedná sa o jednoduchý prístrešok - altánok s lavičkami na sedenie. Z rázcestia sa vyberáme ďalej už po zelenej značke a následujeme tok Strážovského potoka. Stopy po traktore naštastie pokračujú ďalej, takže neustále udržiavame pomerne svižné tempo. Hneď za rázcestím je veľmi pekná malá skalnatá tiesňava, ktorá tvorí príjemnú kulisu pochodu. Po asi 15 minútach prichádzame ku senníku, kde sa evidentne púť traktora skončila a ďalej si už cestu musíme raziť sami. Kúsok od senníka, na opačnom brehu potoka sa nachádza ešte jedno odpočívadlo, navlas rovnaké ako to, ktoré sme minuli pri rázcestí Pod Hrádkom. Snehu neustále pribúda a ďalej po zelenej značke pokračujeme v miernom stúpaní. Po krátkom úseku, kedy ešte následujeme zelenú značku sa dostávame na miesto, kde sa turistický chodník vnára do lesa. Nepokračujeme však po značke, a ďalej následujeme cestu popri potoku. Mojim cieľom je výstup na chatku Medvedia cez Strážovské vodopády. Týmto úsekom som naposledy prechádzal asi pred piatimi rokmi a spolieham sa teda na svoju pamäť, že nájdem správnu cestu. Odvážne sa teda púšťam do stúpania žľabom, ktorým preteká jeden z prameňov potoka. Tu už začína strmé stúpanie v snehu po kolená a nie je vôbec jednoduché. Po desiatich minútach výstupu si začínam uvedomovať, že moja pamäť ma tentokrát nepodržala a evidentne ideme po zlej ceste. Návrat sme však pre množstvo snehu a už nastúpané metre zavrhli a do stávky opäť dávam moju pamäť, že sa mi podarí skôr či neskôr dostať na správny chodník. Naštastie tentokrát to už vyšlo a onedlho stojíme na prekrásnej vyhliadke od chatky Medvedia na skalnatom brale. Pod nami je údolie kadiaľ tečie Strážovský potok a sledujeme cestu dolinou, ktorú sme už absolvovali. Výhľady do väčších diaľok, nám dnes ostávajú pre vysokú oblačnosť a hmlu ukryté. Teraz mi je už jasné, kde som zablúdil, jednoducho som mal skupinku viesť do stúpania o jeden žľab neskôr. Nič sa však nedá robiť, musíme si krásu Strážovských vodopádov vychutnať inokedy. Pri chatke sme stretli dvojicu turistov, ženu a muža, ktorí sa snažili tento prístrešok aspoň trochu skultúrniť. Nejaký dobrák totiž chatku značne zdevastoval, čo hlavne dotyčného pána dosť nasrdilo. My sa po krátkom odpočinku vydávame opäť na cestu a v duchu ďakujem dvojici z chatky, že nám prešliapala chodník smerom zo Zliechova. Po ich stopách teda stúpame v čoraz hlbšom snehu až do sedla pod Strážovom, kde nachádzame konečne turistickú značku - konkrétne červenú. V sedle obdivujeme nádherné scenérie zasnežených a omrznutých stromov. Rozhodujeme sa, či sa na vrchol vydať po nej, alebo strmým stúpaním do zasnečeného neznáma. Víťazí istota značky a vydávame sa po jej stopách na vrchol. Keďže sa tam pár dní nikto neukázal a výdatne nasnežilo, snehu máme po pás a opäť neprešľapanú. Snehu je tu dokonca toľko, že po desiatich minútach ďalšiu značku už nenachádzame a tak volíme priamy výstup strmým svahom. Toto je azda najťažší úsek cesty a po fyzickej stránke nám dá najviac zabrať. Po trápení prichádzame na lúku pod Strážovom, a pokračujeme ďalej v hmle a hlbokom snehu na vrchol. Po pätnásťminútovom blúdení sa mi nakoniec vrchol podarilo nájsť a odmenou nám bol výhľad asi do diaľky 10 metrov. Jednoducho sme nevideli kvôli hmle nič, len biele mlieko hmly a snehu všade naokolo. Pár fotiek z vrcholu a už sa uberáme dolu. Pôvodný plán pokračovať smerom na sedlo Samostriel zavrhujeme jednohlasne. Cesta neprešľapaná, vysoký sneh, orientácia len s vypätím všetkých síl, takže návrat je jasný - po tej istej ceste. Sledujeme vlastné stopy, lebo iné tu aj tak nie sú a modlím sa, aby nám ich nedajbože nezafúkal opäť sneh. Štastie však aspoň teraz stálo pri nás a zostup prebieha hladko. Pri chatke Medvedia opäť stretávame dotyčného pána, ktorý ešte stále odstraňuje napáchané škody na chatke. Nakoniec šťastne túru končíme pri aute v Predhorí a unavení, ale o to spokojnejší po peknom výkone sa vyberáme domov.