Autor: Michal Uriča

Hrad Hričov - Krátko z histórie (Zdroj: www.zilinska-kniznica.sk)

Hrad Hričov sa nachádza v neprístupnom teréne na strmej skale v oblasti Súľovských skál. Hrad bol postavený krátko po tatárskom vpáde najskôr ako drevené hradisko, neskôr bol prestavaný na kamennú pevnosť. Pôvodne toto územie patrilo nitrianskemu biskupstvu, neskôr kráľ Belo IV. daroval hrad magistrovi Tolusovi a po jeho smrti Mikulášovi z rodiny Beychovcov. Koncom 13.storočia mali o hrad záujem aj Balašovci, v roku 1278 rytier Byter odkúpil všetky hnuteľnosti – zbrane, zariadenie ako aj služobníctvo. O štyri roky neskôr, keď uväznil hradnú paniu, sa mu podarilo odkúpiť aj hrad spolu so štyrmi k nemu patriacimi obcami. Začiatkom 14.storočia hrad dobyl, podobne ako Lietavu a Budatín, Matúš Čák. Po Matúšovej smrti sa hrad vrátil do vlastníctva rodiny Balašovcov, od polovice 14.storočia bol opäť kráľovským majetkom. V nasledujúcom období hrad patril rôznym majiteľom, v roku 1468 ho získal Blažej Podmanický, pán Považského hradu, striedavo však prechádzal do rúk aj iných majiteľov, až ho napokon v roku 1563 získal František Thurzo pre svoj rod, keď ho spolu s Bytčianskym hradom odkúpil za 17000 zlatých od poslednej majiteľky Anny Likarky. Likarka bola posledná, ktorá sa ešte starala o údržbu hradu. V jej službách pôsobil aj Ján Kilián z Milána, ktorý neskôr prestaval pre Františka Thurzu Bytčiansky hrad a staral sa aj o údržbu Hričovského hradu, kde býval. Thurzo sa spolu s manželkou zdržiaval na Lietavskom a neskôr na Bytčianskom hrade, a keď ich syn Juraj preberal majetky, hrad Hričov sa už medzi nimi nespomína. V roku 1605 bočkajovskí povstalci nedostatočne strážený hrad spustošili. Thurzovci sa viac o Hričov nestarali, sídlili v Bytči a v prípade nepokojov sa uchyľovali na dobre opevnený Lietavský hrad, a tak Hričov začal chátrať už v priebehu 17.storočia. Na medirytine z roku 1686 vidíme ešte pomerne zachovalý hrad – vidno tu dve dvojposchodové hradné veže, z nich jedna mala okrúhly pôdorys, ktoré mali mierne poškodenú len strešnú časť, no palác už nemal strechu a vrchná časť múrov bola značne zdevastovaná.

Ako na hrad

Auto sme odstavili v Hričovskom Podhradí a nájsť červenú značku nebol žiadny problém. Vyberáme sa teda po nej a pomaly stúpame cez dedinu. Keď ju opustíme, dostávame sa na veľkú lúku, z ktorej je bez problémov vidieť v plnej kráse hradné skalné bralo. Z lúky sa vnárame do lesa a pokračujeme v miernom stúpaní. Terén mi trochu pripomína, akoby sme stúpali veľkým válovom, jeho vrchol dosahujeme v skalnom stupni, ktorý prekonávame. Ostáva nám už len posledný úsek cesty a už sa pred nami objavujú prvé náznaky hradnej zrúcaniny. Hrad akoby bol postavený vo viacerých úrovniach či poschodiach, najmä vzhľadom na náročný terén v ako stojí. Postupujeme cez rôzne skalné stupne a zvyšky stavby hradu vyššie a nakoniec sa ocitáme na najvyššom dostupnom mieste. Otvárajú sa nám nádherné výhľady do širokého okolia a užívame si pokoj, ktorý tu vládne. Spiatočná cesta vedie tou istou trasou, akurát zostup v náročnom skalnom teréne je o niečo náročnejší ako výstup.

Ako nenáročnú prechádzku návštevu Hričovského hradu vrelo doporučujem.

Povesť o Hričovskom hrade

K Hričovskému hradu sa viaže povesť o tom, ako František Thurzo získal hrad do svojej držby. Po smrti rytiera Lahara vlastnila hrad jeho bezdetná manželka, o ktorú sa uchádzali viacerí pytači. Všetkých však odmietla. Zapáčil sa jej až mladý František Thurzo, pretože však pre veľký vekový rozdiel sa za neho nechcela vydať, požiadala kráľa o povolenie adoptovať si mladého rytiera a urobiť ho svojim dedičom. Po nejakom čase František zatúžil po majetku bohatej vdovy a pretože nechcel čakať, až zomrie, uvrhol ju do žalára. Nešťastná vdova prekliala hrad aj Thurzu, a od tej doby bolo počuť v hrade vyčíňanie zlých duchov. Raz sa pred bránou objavil neznámy mních a vyzval Thurzu na pokánie. Keď sa ho nepodarilo od hradnej brány odohnať, dal ho Thurzo uvrhnúť do žalára. Na druhý deň sa pred bránou objavila kamenná socha mnícha. Thurzo dal sochu zbúrať, ale každé ráno sa znovu objavila. Rytier sa napokon rozhodol vdovu prepustiť, bolo však už neskoro, v žalári ju našli mŕtvu. Od toho dňa sa naplnila kliatba nešťastnej hradnej panej. Každú noc na hrade vyčíňali duchovia. V deň výročia smrti hradnej panej stál rytier na obvodovom múre, keď tu z hĺbky začul vdovin hlas, ako ho preklína. Rytier v hrôze spadol do hĺbky. Po tejto udalosti čoskoro prekliaty hrad všetci opustili a po čase ľahol popolom. Podľa povesti bol odvtedy v ruinách. Kedykoľvek sa hrad niekto pokúšal obnoviť, duchovia cez noc všetko opäť rozbúrali.