Autori: Martin Kiripolský, Michal Uriča

Jeden príbeh, dva texty

Nestáva sa to často, vlastne sa to ani nestáva, ale s Martinom sa nám nezávisle od seba podarilo napísať o rovnakej akcii. O ďalšej nočnej túlačke, tentokrát na Malom Maníne. Na druhej strane je táto skutočnosť príležitosťou, vychutnať si príbeh z dvoch pohľadov. Nech sa teda páči, začína Martin.

... podľa Maťa

Opäť potme vystupujeme z auta. Tento krát v lokalite nám obom dôverne známej a smerujeme na miesto, síce neďaleké, ale nami ešte nenavštívené...

Tento víkend sme sa rozhodli pre nočný výstup na Malý Manín, v ktorého masíve sme boli už nespočetne veľa krát cez deň. Začíname pri vstupe Manínskeho potoka do tiesňavy. Je príjemne teplo a jasno len hora hučí, čo predznamenáva vietor vo vyšších častiach. Nakladáme batohy a stúpame smerom na Manínsku stráž. Posúval sa čas a tak je o piatej už celkom tma. Podľa brechotu psa sa rýchlo vzďaľujeme od civilizácie. Lístie na chodníku šuští v rytme našich krokov. V svetle čeloviek hľadáme cestičku smerom hore. Preberáme novinky, ktoré sa stali od nášho posledného stretnutia. Sme tak trochu na jednej bejby vlne. No po chvíli to nechávame a už len funíme do kopca. Prichádzame k stráži. Tu začína skalný hrebeň, ktorým plánujeme vystúpiť až na vrchol. Pridáva sa k nám vietor. Pravou stranou hrebeňa vystupujeme ku krížu nad tiesňavou. Z tmy sa vynárajú svetlá ľudských obydlí a diaľnice v okolí Váhu. Po pár fotkách pokračujeme. Čaká nás ťažší terén. Skaly a korene sú zafúkané lístím, čo spomaľuje náš postup smerom nahor. Striedavo prechádzame z jednej strany hrebienka na druhú a hľadáme schodnejšiu cestu. Aj porast sa zahusťuje a vplyvom poveternostných podmienok krčí k zemi. Predierame sa stále pomalšie. Vietor fučí ako o dušu. V hore okolo nás to praská a šuští, vlastného slova nepočuť. Preto mlčky prichádzame k vrcholovej partii, ktorú Michal nazval „cieľová rovinka“. Posledných pár metrov, je vietor už naozaj chladivý a hlavne silný. Prichádzame ku kamennej „mohyle“ na vrchole. Je napoly rozpadnutá. Rozhodujeme sa nájsť závetrie, trochu sa priobliesť a posilniť. Veď potom sa vrátime pre foto. Prichádzame na strmú vyhliadku v záveternej časti kopca. Pri pivku obzeráme vysvietené obce v údolí Váhu a v dolinách k nim zbiehajúcich. A Považskobystrický hrad. Nedávno naň nainštalovali osvetlenie a trochu ho očistili od stromov. Vyzerá celkom dobre. Z rozjímania nás vytrhne praskanie konárov neďaleko nás. Vietor fúka smerom ku nám, takže nás zver nemôže zacítiť. Trochu zneistieme a snažíme sa dať najavo, že sme tu. Zvuky miznú v lese. Nevieme, čo to bolo za zviera. Po chvíli sa vraciame na vrchol. Z neho chceme zostúpiť k cieľu našej cesty – chatke Klondajk. Má to byť „búda“ pod skalou asi v dvoch tretinách Malého Manína, ktorú je vidieť aj zdola. Presné súradnice sme nikde nenašli. Pri zostupe sa pridŕžame skalného hrebeňa začínajúceho tesne pod vrcholom a smerujúceho k údoliu Váhu. Mišo schádza, akoby tam chodil už roky. Už musíme byť blízko. Minimálne sa nachádzame už na vrstevnici, kde by mal Klondajk stáť. Aj značka rezervácie na strome to naznačuje. Zhodneme sa na postupe smerom vpravo a po chvíli už vidíme skalu a aj chatku. Je v dezolátnom stave, ale nefučí tu. V prízemí, kde kedysi boli dve prične a piecka je neporiadok, staré handry a odpadky. Zo schodov vedúcich na podkrovie ostalo už len torzo. A hore je izolácia zničená od hlodavcov a deravá strecha, cez ktorú prefukuje. Rozdeľujeme si úlohy. Michal „poupratuje“ hore, ja skúsim založiť v závetrí oheň. Špina je zametená, my sme sa nasťahovali, ohník horí a už opekáme a dopĺňame tekutiny. Pri večeri pozorujeme autá na diaľnici, a ruch pod Manínmi. Utesňujeme diery pod strechou a sa súkame do spacákov. Hlásime polohu domov a pri otvorenom okne debatujeme o najdôležitejších otázkach, zásadných pre tento svet a jeho existenciu. Zaspávame pri šume lístia a vŕzganí konárov.

Je 6 ráno a doružova vyspaní opúšťame spacáky. Pri rannom rituáli vyplaším stádo vysokej, ktorá ležala neďaleko nás. Ešte vybehneme na skalu týčiacu sa nad chyžou. Je odtiaľ nádherný výhľad. Porovnávame ho s nočnou scenériou z večera. Trochu márne sme sa tešili na inverziu, ktorá sa nekonala. Slnko ešte nevyšlo, ale už začína zapaľovať oblaky nad nami. Balíme nocľah a po kekse a troche čaju sa vydávame smerom k hrebeňu, popri ktorom sme vyšli na vrchol. Vietor trochu ustal, no napriek tomu traverz v lístí nám dáva mierne zabrať. Opäť sa fotíme pri kríži, tentoraz už zahalení v lúčoch práve vychádzajúceho slnka. Márne hľadáme výstupovú knihu, ktorá kedysi bola na konci lezeckej cesty „Hrana“. Preto len zostupujeme pod Manínsku stráž a Michal sa rozhovorí o svojich lezeckých začiatkoch, spojených s týmto miestom. Po chvíľke nostalgie a konštatovaní, že by sme samozrejme ešte niekoľko ciest v pohode vyliezli, schádzame lesom k autu. Opäť je počuť psa, ktorý nás včera večer vyprevádzal...

... podľa Miša

Je nedeľa, posledný októbrový deň, zajtra je sviatok Všetkých svätých. Martin dnes musí do práce na inventúru, ale poobede už prichádza do Považskej Bystrice. Opäť raz odchádzam z domu so zbaleným ruksakom za nechápavého krútenia hláv. Pred piatou vyzdvihujem Martina a smerujeme na Považskú Teplú a do Manínskej tiesňavy. V noci sa nám posunul čas a tak už je takmer tma. Auto zastavujeme na konci tiesňavy pred Záskalím, balíme posledné drobnosti do batohov, čelovky na hlavy a začíname šliapať do kopca.

Fučiac, osamotení v tmavom lese, konverzujeme v strmom stúpaní o novinkách zo života. Podchvíľou z dediny pod nami zabrechá pes, po ceste prejde auto, ale postupne sa nám tieto známky civilizácie strácajú z dohľadu. Postupujeme pomaly a po pamäti sa orientujeme v strašidelnom rozprávkovom lese, lenže dnes nám sladkosti nik nerozdáva. Úspešne sa dostávame na prvú štáciu, sme pri skalkách Manínskej stráže.

Okolo nás je tma ako v tanku, nie je dôvod zdržiavať sa tu dlhšie, naše obstarožné telá stále vládzu, tak pokračujeme ďalej v stúpaní. Terén už je o niečo obtiažnejší, stúpame okrajom skalného brala. Stúpanie je strmé, kamene labilné a suť pokrytá lístím šmykľavá. Ale vystúpali sme tadiaľto už neraz, takže zvládame a sme pri kríži na vyhliadke. Tu sa už na chvíľu pristavujeme, pretože sa otvárajú prvé výhľady na svetlá civilizácie pod nami. Vietor je čoraz nepríjemnejší a tak pokračujeme v šliapaní na vrchol. Obtiažnosť ďalej narastá, pretože ku strmému skalnatému terénu a pridávajú aj popadané stromy, ktoré nám križujú cestu. Srdnato bojujeme a naberáme výškové metre. Keď prechádzame okolo posledného brala, viem, že je dobre. Pred nami už je len cieľová rovinka. Teda, rovinka skôr na úvodzovky, ale posledné stúpanie je oproti predošlej drine malinou.

Divoký vietor ma v úzkej spolupráci s nie najlepšie uloženým stanom na batohu pohadzuje zo strany na stranu. Na vrchol prichádzame v riadnom vetrisku a prepotení sa radšej sťahujeme do závetria, aby sme sa obliekli a neprechladli. Stíhame však registrovať, že strom tu padol rovno na vrcholovú kamennú mohylu. Z vyhliadky obdivujeme Bystricu, Teplú, Podhradie, Papradniansku dolinu, Štiavnik a aj vzdialenejšiu Bytču. Neďaleko nás niečo vytrvalo piští, tak pískame naspäť. Nasleduje lomoz a zase pišťanie, takto to ide dookola. Pre istotu pukneme nejakú tu petardu a obozretne zostupujeme strmým skalnatým hrebienkom ku búde Klondike, ktorá podľa môjho sledovania ďalekohľadom z dvora od babky v Teplej stále stojí na svojom mieste. V ťažkom teréne na chvíľu strácam orientáciu, ale nakoniec sa správne rozhodujeme pre návrat po vrstevnici a po pár minútach sme na mieste.

Chajda stojí na svojom mieste vo viac než zúboženom stave. Mal som obavy, či vôbec prežila kalamitu padajúcich stromov pred dvomi rokmi, ale prežila, stojí na jej hornom okraji. Dvere chýbajú, piecka tiež, ostatne, aj tak nebola už dávno funkčná. V dolnej izbe nenormálny bordel a rozbité prične, naštastie podkrovie celkom v pohode, akurát ho treba trochu pozametať. Rozkladáme nocľah a volám babke, či na Maníne nevidí svetlo. Nuž a ona na to, že vidí. Hovorím, babka, no tak to sme my!

Onedlho už horí malý, ako ho nazval Maťo, indiánsky ohník. Na ňom sa škvaria naše spekáčiky. Maťova cibuľa je riadne ostrá, vraj dobre hnojená... Pálenie v ústach je natoľko intenzívne, že ho môže zahnať len dúšok piva. Dojedáme a zvoní telefón. Babka sa pýta, či sme už z toho Manína dole. Nuž, nie sme a ani sa nechystáme!

Zvyšok večera je absolútne pohodový. Vyvalení si hovieme v podkroví, diery, cez ktoré prefukovalo sme ako tak upchali a je nám podstatne príjemnejšie ako vonku vo vetrisku. Cez okienko sledujeme vysvietený podhradský „koscelíček“ a nad ním aj nasvietený hrad. Jasne sa pred nami vyníma aj nová dominantna mesta, na zeleno nasvietený diaľničný viadukt. Zase si raz zanadávame na systém ale nevynechávame ani spriadanie plánov. Keby nám z nich vyšlo aspoň 10%, tak sme králi...

Ranostaj Maťo ma ťahá z postele už o šiestej. Ešte sa zo dvadsať minút vzpieram, ale nakoniec u mňa zvíťazili fyziologické potreby nad lenivosťou. Ospalý sa venujem zavlažovaniu lesa, keď v tom Martin upozorňuje sa skupinku vysokej azda sto metrov od nás. Ale to už na nás došli a utekajú.

Pri chajde je skalné bralo, z ktorého je ešte lepší výhľad ako z chatky. Samozrejme, že sa tam musíme vyštverať. Aj to je ťažšie ako kedysi, lebo výstup sťažuje padnutý strom. Sedíme na chladnej skale a začína vychádzať slnko, obloha sa farbí, krajinu zalievajú prvé nesmelé lúče. Čo Vám poviem, ťažká romantika. Kocháme sa a plní dojmov sa vraciame baliť veci. Zostup vedie traverzom žľabu späť na trasu, ktorou sme vystúpili na vrchol. Zastavujeme opäť pri kríži na vyhliadke, o kúsok nižšie zisťujem, že výstupová knižka na ostrom skalnom hrebienku už nie je na svojom mieste. Pod skalami Manínskej stráže spomínam na tínejdžerské časy, keď som ešte s kamošmi lezcami čo to na týchto miestach vyliezol. Je osem hodín, a sme naspäť dolu pri aute. O pol hodinu už doma konzumujem raňajky, akoby sa nechumelilo. Ale prečo sa na mňa stále tak čudne pozerajú?