Súľovské vrchy - Veľkonočné double (Veľký a Malý Manín)

Autor textu: Bohuslav Kortman, Foto: Roman Ripka

Veľkonočný pondelok 2008 som stihol vyšibať manželku, nevestu, tetu a navštíviť s korbáčom a voňavkou i ďalšie príbuzné v našom meste. Podarilo sa mi však uskutočniť aj dávnejší zámer: zdolať v jeden deň obidva najvyššie vrchy neďaleko Považskej Bystrice – Veľký a Malý Manín.

12.05 Sídlisko Stred. S plným bruchom a potúžený dvoma-tromi vyšibanými štamperlíkmi vyrážam na trasu smer Veľký Manín. Už neprší, obloha i vrcholy Manínov sú však zahalené do hustých mrakov. Je pomerne chladno, vyššie môže snežiť. Od Moyzesovej ulice ma sprevádza žltá turistickú značka. Vedie cez záhradkársku kolóniu a ďalej lesom až pod Manínec. Lesná cesta je plná blata, s hlbokými vyjazdenými koľajami od zvážania kalamitného dreva, a hoci mám na nohách osvedčené gumené čižmy, kde sa dá, radšej kráčam pomimo nej. Opúšťam žltú značku a rýchlym krokom smerujem k Maníncu. Na jeho úpätí ležia prvé zvyšky snehu. Ide sa mi dobre po mäkkej rozmočenej zemi a nešmýka sa mi, ani keď začína chodník strmšie stúpať. Ešte aj sem hore na Manínec vedú stopy kolies terénnych motoriek, ba tesne pod ním sa do trávy zahryzli široké pneumatiky štvorkoliek. Vietor zosilnel, trochu sa obávam, že vyššie ma poriadne prefúka.

12.55 Manínec. Podľa stôp v snehu asi traja ľudia išli predo mnou „direttissimou“ z Manínca na V. Manín. Terén je čím ďalej strmší, rýchlo získavam výšku. Vietor napriek očakávaniu zoslabol, pri teplote asi 3 – 4 ºC z konárov kvapká roztopený sneh. Dýcha sa mi dobre, srdce i pľúca pracujú na plné obrátky. Čiapku som zložil z hlavy, pot mi steká po tvári, ale udržiavam slušné tempo. Na prechode zo strmého svahu na predvrcholový miernejší svah registrujem odtopený fľak v snehu pod bukom so šípkou vyrytou do kôry kmeňa. Označuje miesto, kadiaľ sa teplý vzduch z neznámej podzemnej dutiny v útrobách vápencového masívu dostáva na povrch. Takýchto miest poznám na Maníne viac, ale tie sú pod vrcholom z druhej strany. Kedysi sa cez jeden z takýchto otvorov pokúsili prekopať do jaskynného podzemia považskobystrickí turisti a horolezci a rovnakou myšlienkou sa už dávnejšie zaoberáme aj my jaskyniari z Považskej Bystrice. Ale teraz sa tu nezdržiavam a kráčajúc po 5 – 10 cm hrubej vrstve čerstvého snehu sledujem stopy mojich predchodcov.

13.20 Vrchol V. Manína. Bez zbytočného zdržiavania míňam vrcholovú pyramídu z vápencových skál vo výške 891 m nad morom a pokračujem po hrebeni až na miesto, kde sa zhromažďujú účastníci tradičného novoročného výstupu na Veľký Manín. Aj tento rok sa nás tu stretlo niekoľko sto. Dnes je všade ticho, nik sa nerozpráva ani nespieva. Zabočím doprava znova na turistický chodník so žltou značkou; veľa ľudí od rána po ňom ešte neprešlo a aj z nich si niektorí hľadali vlastnú trasu pomedzi polámané a vyvrátené stromy po vlaňajšej, ale i tohtoročnej víchrici. Niekde musím preliezať popadané hrubé kmene smrekov, kým sa dostanem do sedla pod severovýchodným vrcholom V. Manína. Chvíľu váham, či sa nepustiť doľava do Centrálneho žľabu a ním priamo na Rozprávkovú lúčku v Manínskej tiesňave. Ako sa neskôr ukázalo, rozhodol som sa správne, keď zo sedla pokračujem behom dolu ďalej po žltej; raz-dva som pri odbočke na zelenú (tu som stretol prvého človeka – turistu s lyžiarskymi palicami) a skratkami cez les vybieham na lúky nad Záskalím. Ako na želanie sa krátko ukázalo slnko, a tak sa chvíľu kochám pekným výhľadom na Kostoleckú tiesňavu s mohutným skalným previsom. Ešte ma však čaká kus cesty, preto odolám pokušeniu nastaviť tvár teplým slnečným lúčom a so slnkom v chrbte prechádzam krížom cez lúku a krajom lesa až nad asfaltovú cestu vstupujúcu od Záskalia do Manínskej tiesňavy. Tu som už začal cítiť svaly na nohách, ale šťastlivo som po serpentínovom chodníku zbehol až na cestu. Pochybujem, že zostup strmým Centrálnym žľabom by som zvládol za kratší čas.

14.00 Horné ústie Manínskej tiesňavy. Popri jednej z informačných tabúľ náučného chodníka cez Manínsky potok sa dostanem na druhú stranu doliny a začínam znova stúpať, tentoraz k vrcholu Malého Manína. Vyplaším niekoľko muflónov a už je tu Manínska Stráž. Tu i napravo vo vápencových stenách tzv. Verdonu možno v lete stretnúť skalo- i horolezcov, ktorých sem i vyššie k Strateným vežiam láka pevná skala a množstvo lezeckých ciest.  Začína sa mi šmýkať, vychádzam opatrne na skalnatý hrebeň nad Man. Strážou. Hrebeň je miestami ostrý, musím dávať pozor na voľné kamene a obchádzať kritické úseky zľava; tu sú však zase polomy a strmý svah, šmýka sa ešte viac, s ťažkosťami zdolávam úsek okolo Stratených veží. Za nimi sa dostávam znova na hrebeň a odtiaľ po ňom už ľahším terénom stúpam až na vrchol.

14.53 Vrchol M. Manína, nasleduje krátke občerstvenie čajom a tyčinkou Deli a telefonát synovi Dobrovi, ktorý s druhým synom a ďalšími muzikantmi z Považanu ešte chodia (vozia sa naším autom) po šibaní. Chcem, aby ma o hodinu vyzdvihli pod Manínom a odviezli domov. Na vrchole je asi 5 cm snehu, kráčam po ňom ďalej cez praveké hradisko na temene Malého Manína až k drevenému dvojkrížu na skalnej vyhliadke nad Plevníkom. Zapíšem sa do „vrcholovej knihy“ a už mažem po chodníku, ktorý sa šikmo spúšťa dolu. Neďaleko kríža s ukrižovaným a lavičkou ma zaujme posed a pár metrov od neho čerstvo nasypané hromádky kukurice, podobné krtincom. Žeby dostal niekto chuť na guláš z diviny? Neviem, aká zver sa o tomto čase môže loviť, ale zamýšľam sa i nad etickou stránkou takéhoto poľovania. Okolo osamelo stojacich chát zostupujem na cestu pri chatovej osade s reštauráciou. Synov nikde, a tak po asfaltke pokračujem do Považskej Teplej. Krátko sa zastavím pri kultúrnom dome; pri pohľade na fotografie vo vývesnej skrinke si pripomeniem vlaňajšiu Jilemnického jarnú 25-ku (tohto roku 20. apríla sa tu uskutoční už 32. ročník tohto populárneho turistického pochodu). Minulú nedeľu sme odtiaľto s manželkou a priateľmi vyrážali na ďalšiu tradičnú akciu domácich turistov – Odomykanie Manínskej úžiny. Doviezli sme sa sem i odviezli nazad autom, teraz ma auto nečaká a autobus tak skoro nepôjde. Nezostáva mi nič iné, len sa vybrať do Bystrice pešobusom. Za Teplou ma na hlavnej ceste míňajú kolóny áut uháňajúcich v oboch smeroch. Chvalabohu, že neprší. Mám zlý dojem z množstva odpadkov pri ceste, je mi ľúto zabitého drozda a sýkorky, ležiacich na krajnici, po ktorej kráčam. Dúfam, že ja budem mať viac šťastia. Keď som už skoro pri benzínovom čerpadle na predmestí, volá Dobro a pýta sa, či ma má prísť odviezť. Posielam ho dakde a pri kostole predbieham stojacu kolónu áut. Aspoň nemám problém prejsť po priechode na druhú stranu cesty.

16.40 Sídlisko Stred. Konečne doma. Nie som ani veľmi spotený, suché veci na prezlečenie ostali v batohu. Radšej som si mohol doň dať fotoaparát, hoci viditeľnosť nebola dobrá. Cítim trochu boľavé kríže a únavu v nohách. Zajtra budú bolieť viac, ale aspoň budem mať na čo dlhšie spomínať.

Užitočné informácie

Štart a cieľ:
Považská Bystrica (príp. Považská Bystrica – Považská Teplá)
Doprava:
pešia túra, prípadne auto, autobus alebo vlak z Považskej Teplej
Trasa:
Považská Bystrica – Manínec – Veľký Manín – Manínska tiesňava (Záskalie) – Malý Manín – Považská Teplá – Považská Bystrica
Náročné úseky:
z Manínca na V. Manín, ale najmä z Manínskej tiesňavy na M. Manín
Čas a vzdialenosť:
celá trasa pešo asi 18 km – 4 a pol hodiny; pešo do Pov. Teplej asi 14 km – 3 a ¾ hodiny
Prevýšenie:
Považská Bystrica 285 m n. m. – V. Manín 891 m n. m. (606 m), Manínska tiesňava 400 m n. m. – M. Manín 812 m n. m. (412 m); spolu vyše 1000 metrov
Voda:
vlastné zásoby
Mapy:
Turistický atlas Shocart, listy 79, 114
Občerstvenie:
(úmerne sa tým predĺži trvanie pochodu, vzdialenosť o cca 1 km): Hostinec Skalka v Záskalí, reštaurácia v chatovej osade Tiesňava, Motorest Popper v Považskej Teplej

Ak sa Ti článok páči, pošli link kamarátom

Salamander Trail Camp

Salamander Trail Camp je bežecký kemp nielen pre trail bežcov. Svoje vedomosti nám odovzdá skúsený trailový bežec Marian Kamendy. V nádhernom prostredí Štiavnických vrchov si ukážeme techniku behu, budeme sa venovať aktívnej regenerácii, silovému tréningu či nácviku agility. Ubytovanie je zabezpečené v novom penzióné Antošíkov majer, ktorý leží na samote, uprostred prírody a poskytne nám skvelé zázemie na tréning, ale i duševný relax.
Salamander Trail Camp
Facebook profil
Instagram profil