Veľký Manín trochu inak – zimný bivak v Súľovských vrchoch

Autor: Michal Uriča

Sedím v práci a premýšľam, čo spáchať cez víkend. Popri inom si mailujeme s Martinom aktuality zo života biedneho ľudu a v jednom z mailov ho podpichujem, že kedy urobíme zimný bivak. O päť minút mi zvoní telefón: „... tento víkend...Manín...skialpy...ideme do toho“. Nikdy som síce v zime ešte na divoko nebivakoval (ak nerátam útulne či salaše napríklad vo Veľkej Fatre), na skialpoch nestál, ani lyžovať neviem, ale koho by toto trápilo? Cestou z Bratislavy domov do Považskej Bystrice už sa neviem dočkať.

Je sobota podvečer po piatej a doma krútia hlavami, ja balím stan, spacáky, teplé oblečenie, čaj v termoske a poživeň. Autom sa presúvam na sídlisko SNP a nakladám Martina, ktorý prisadá so svojim ruksakom a dvomi sadami skialpovej výbavy. Celý deň bol odmäk a trošku ma trálipo, ako to len vydržíme v tom mokrom snehu a v stane. Cesta autom na chatu na Dráhach odkiaľ máme štartovať a pohľad na klesajúce hodnoty na teplomere ma však nenechávajú na pochybách, že tento problém môžem kľudne pustiť z hlavy. Z chaty ešte beriem sekerku, zatiaľčo Martin chystá lyže. Niečo po polsiedmej sme pripravení, môžeme štartovať.

V striedmom svetle čeloviek stúpame cez zasneženú lúku a sneh veselo vŕzga pod lyžami. Okolo nás všade tma, svetlá Považskej Bystrice sa nám vzďaľujú. Hviezy nad hlavami jasne svietia a ďalej prituhuje. Okrajom lesa prichádzame na žltú turistickú značku nad záhradkarskou oblasťou a pripájame sa na ňu. Snehu v lese pod stromami je poriedko, často prekračujeme trčiace korene či kamene. Smerom nadol zostupuje mladík s lyžami na batohu, my pokračujeme ďalej vo výstupe a začína nám byť teplo. Z lesa vychádzame opäť na ďalšiu lúku a skrz jej zvlnený terén postupujeme priamo smerom na Manínec. Na tento sa škriabeme poriadnym strmákom úzkym chodníčkom v mladom lesnom poraste. Veru, moje prvé spomienky na Manínec sú v pamäti zaryté úplne inak. Ešte doteraz sa pamätám na branné cvičenia a výbehy na úplne holý kopec. Dnes je takmer celý zarastený a len vrchol si ešte zachováva svoju tvár. Na Manínec prichádzame pol hodinu po siedmej.

Z vrcholu Manínca je krásny výhľad takmer na celé mesto a okolité obce. Na kopci svieti Rozkvet, pod ním sa vinie ako had novučičká cesta, ktorá skracuje prichádzajúcim od Bratislavy cestu na Rajec. Vľavo jasne vidieť kontúry SNP, vpravo samotné mesto a fabriku. My po krátkom oddychu pokračujeme v úniku od civilizácie a smelo za púšťame do strmáku diretissimou na vrchol. Ďaleko sme však na lyžiach nezašli. Tak ako nižšie v lese, ani tu nie je veľa snehu, naviac terén vyzerá, akoby sa po ňom prehnalo stádo divokých koní. Sprvoti ma Martin podpichuje, keď sa mi nedarí šliapať a na oráčine mi miestami na zmrznutých zľadovatených miestach prešmykujú lyže. Po jeho vlastnom krátkom zjazde pätami napred je rozhodnuté. Nič sa nedá robiť, lyže pripíname na batohy a postupujeme „klasikou“. Chodník je poriadne strmý a zmrznutý, pomáhajú však lyžiarky, v ktorých nohy necítia bolesť pri silnom kopaní do podkladu a hľadaní opory. Chodník sa postupne začína zvažovať a onedlho už po hrebienku prichádzame na vrchol ku kamennej mohyle s ceduľkou. Fotíme po zábere jeden druhého a pokračujeme, pretože vetrík silnie a na hrebeni nás dokonale prevetráva. Našťastie sme dostatočne vyhriati a naše oblečenie tiež smelo bojuje s nami proti chladu. Vyšliapané stopy pred nami sú na mnohých miestach previate snehom, ale nie je sa kde stratiť. Zostupujeme nižšie a nachádzame na hrebeni v jeho širšom mieste závetrie pre stan.

So stavbou stanu kvôli stupňujúcemu sa chladu neváhame ani na moment. Hoci so stanom hodnú chvíľu musíme bojovať, vo finále už stojí na svojom mieste a okolo desiatej zakladáme oheň. Chvíľu pobehujeme v lese a hľadáme suchú svrčinu na prikúrenie. Snaha sa vyplatila a onedlho s pomocou PEPA puká malý ohník. Klobáska a slaninka sa škvaria na paličkách a my sa trasieme od zimy. Jedenie je rýchle ale systematické. Kúsok odrezať, vložiť do úst a zvyšok rýchlo späť do ohňa, aby nevychladol...

Spoločenský program po večeri je rýchly a krátky. Za náprstok hruškovice, teplý čaj, , nabalenie „cibuľových“ vrstiev oblečenia, útok na spacáky (ja som si pre istotu zbalil do ruksaku rovno dva) a želanie sladkých snov. Stan našťastie má snehové límce a tak naše telá a plynné výpary dokážu udržať teplotu na celkom rozumnej úrovni. Ak sa k tomu pripočítajú aj dobré karimatky, netreba sa o pohodlie báť. V príprave sme nič nepodcenili a tak môžeme sladko a zaslúžene oddychovať.

Ráno nás budí niečo pred siedmou fyziologická potreba močenia. Zo spacákov sa nám do tej kosy veľmi nechce, ale nič sa nedá robiť, signály a potreby tela sú silnejšie. Balíme vercajch a opäť na pešo ochdádzame späť smerom na vrchol. To znamená tou istou cestou, ktorou sme večer prišli. Nie je sa prečo a kde zdržovať a po prvý krát sa zastavujeme opäť na Manínci. Obloha už je zatiahnutá, takže veľmi ďaleko nevidíme, ale najbližšie okolie je vidieť celkom zreteľne. Pod Maníncom opäť nasadzujeme lyže a lúkou postupujeme smerom na Kalváriu. V lesíku spoznávam skratku, ktoru som si večer v tme netrúfal ísť, pretože som si nebol istý. Odbočujeme teda zo žltej značky smerom vpravo a miernym svahom sa spúšťame nad Dráhy. Nad chatou vychádzame z lesa a lúkou už prichádzame na naše včerajšie stopy a do samotného cieľa. Cesta späť nám trvala niečo málo cez hodinku. Odstrojujeme lyže, balíme veci do auta a kocháme sa ešte výhľadmi do okolia. Teplomer v aute krátko po deviatej ukazuje mínus 6,5 stupňa, takže tipujem, že v noci sme mohli mať na kopci kľudne dobrých mínus 10 stupňov. Ale prežili sme bez ujmy a doma už do seba tlačím raňajky za asistencie nechápavých pohľadov a stále neveriacky sa krútiacich hláv. Nový deň v móde „normál“ môže začať, blázni sú už doma...

Užitočné informácie

Štart a cieľ:
Považská Bystrica
Prevýšenie:
cca 500 m výstup a zostup
Min:
Považská Bystrica - Dráhy 400 mnm
Max:
Veľký Manín 891 mnm
Voda:
vlastné zásoby
Ubytovanie:
bivak v stane
Náročnosť:
stredne náročný výstup v pomerne strmom teréne
Mapy:
VKÚ 157 (Súľovské vrchy),1:50 000 SHOCart 1076(Vršatec, Súľovské vrchy) 1:50 000

Ak sa Ti článok páči, pošli link kamarátom

Salamander Trail Camp

Salamander Trail Camp je bežecký kemp nielen pre trail bežcov. Svoje vedomosti nám odovzdá skúsený trailový bežec Marian Kamendy. V nádhernom prostredí Štiavnických vrchov si ukážeme techniku behu, budeme sa venovať aktívnej regenerácii, silovému tréningu či nácviku agility. Ubytovanie je zabezpečené v novom penzióné Antošíkov majer, ktorý leží na samote, uprostred prírody a poskytne nám skvelé zázemie na tréning, ale i duševný relax.
Salamander Trail Camp
Facebook profil
Instagram profil