Autor: Michal Uriča

Na Veľkom Maníne som stál mnohokrát. V lete i v zime. Pred necelým rokom sme s Martinom na vrchole i v zime bivakovali. No pravdou je, že na tradičný Novoročný výstup na Veľký Manín som sa aj napriek predsavzatiam doteraz nepremohol. Akosi sa mi ráno nikdy nepodarilo vstať... Tento rok som Silvester a príchod Nového roka trávil tak povediac v papučiach. Povedal som si večer, že ak už teraz ráno na Manín nevyštartujem, tak už nikdy.

Je novoročné ráno, krátko po siedmej hodine a ja parkujem auto pred chatou na Dráhach. Krátka kontrola vecí v batohu a začínam stúpať. Snehu je pomenej, vcelku pekne je primrznutý, pri chôdzi krásne „chrumká“ pod nohami. Prechádzam cez pole do lesa a po lesnej ceste prechádzam ponad chaty. Tu sa pripájam na žltú značku a pokračujem smerom k Maníncu. Nikde ani nohy, na moje prekvapenie je aj pomerne dobrá viditeľnosť, keďže koniec roka 2011 bol preplnený hmlistými dňami. Veru, tých slnečných ani veľmi veľa nevybavujem. Vychádzam na lúky pod Maníncom, a otvárajú sa mi krásne výhľady. Po ľavej strane mám dolinu Váhu, ktorá je ukrytá v mäkučkej perinke hustej hmly. Po pravej strane sa nad hrebeňom Lôčanskej Malef Fatry zapaľujú zore a slnko sa nesmelo začína predierať spoza kopcov. Za siluetou Kľaku sa čoraz intenzívnejšie vyfarbuje krásna scenéria vo farbách ohňa.

Prichádzam na Manínec, chodník je pekelne vyšmýkaný a primrznutý, na vrchole odfukujem a sledujem nadlho posledné výhľady. Čaká ma posledný úsek diretissimou po hrebeni na samotný vrchol veľkého Manína. Šmýka to statočne, na lístí je neveľká vrstva snehu a postup vpred v strmom teréne si vyžaduje silnú koncentráciu a pevné nervy. Poznáte to, krok vpred a šmykom dva nazad... Z ničoho nič sa okolo mňa smerom nahor preženie človek akoby sa ani nechumelilo. Pubertu už mám za sebou, hovorím si, pôjdem si ja pekne svojim stabilným tempom. A tak si krok za krokom krátim cestu nahor a kochám sa. Stromy sú vyzdobené presne tak, ako sa patrí na toto ročné obdobie. Svah postupne stráca na strmosti, to je dobré znamenie, blížim sa k vrcholu. Prekračujem zopár padnutých stromov a o chvíľu som už pri omrznutej kamennej mohyle s vrcholovou ceduľou. Fotím na mobil zopár dokumentačných záberov, posielam nejaké tie novoročné MMS správy a oddychujem. O chvíľu za mnou vystupuje ďalší účastník výstupu a ponúkam sa mu, že ho odfotím, nech má pamiatku.

Pán pokračuje po hrebeni na miesto oficiálneho stretnutia, ja sa vraciam po tej istej trase nazad. Predsa len, oficiálny zraz je až o desiatej, teda o hodinu a pol, mne už je aj celkom chladno. No, aj nadol je to celkom zábava, ako na kĺzačke. Postupne začínam stretávať ľudí vystupujúcich nahor. Stretol som ich požehnane, účasť je naozaj hojná. Obligátne sme sa pozdravili a ufučaný proťajšok na výstupe v drvivej väčšine prípadov s hromžením poukázal na šmykľavý terén. Nuž, to je daň za kratšiu cestu mimo značky... Nad Dráhami stretávam ešte kamaráta, jaskyniara Maťa, po krátkej diskusii ideme každý svojou cestou.

O desiatej som už doma. Spokojný, že som sa konečne dokopal ku novoročnému výstupu na Veľký Manín. Tento rok som spojenca v partii nenašiel, ale na budúci rok sa snáď niekto ďalší na výstup pripojí.